koniec sa dal čakať už dávno. Ilegálne tábory migrantov v Calais nevyrástli včera a obyvatelia tohto francúzskeho prístavného mesta z nich mali nočné mory. Ale nielen oni. Džungľa bola predmetom sporov medzi francúzskou a britskou vládou, medzi súkromným a verejným sektorom, medzi humanitárnymi organizáciami. Podobné enklávy, ako sú tie v Calais, totiž celé roky bolestne stelesňujú dilemu civilizácie: pomáhať a lákať? Alebo nepomáhať a odrádzať?
tragické preteky v skoku na vlak
Cez deň bývala džungľa ešte ako-tak pokojná. Ľudia tam trávili čas, ako mohli. Rozhovorom, obchodovaním, ale aj dobrovoľníckymi aktivitami. Veľká väčšina z nich sem prišla z problematických regiónov Afriky a Stredného východu. Vyhnala ich vojna, bieda, večná neistota, prenasledovanie. Zaplatili obrovské sumy pašerákom už len za to, že sa mohli preplaviť cez Stredozemné more – a to ešte mohli hovoriť o šťastí, že cestu prežili. Vo Francúzsku však zostať nechceli. Boli odhodlaní prejsť ďalej, do Veľkej Británie. Preto sa ich domovom stala takzvaná džungľa. Tábor, ktorý vyrástol neďaleko Calais. Pri tomto krásnom francúzskom prístavnom meste totiž ústi Eurotunel, spájajúci kontinentálnu časť Európy s Britskými ostrovmi. Cez Eurotunel prechádza doprava, a tú sa migranti pokúšali využiť, aby sa do Británie dostali načierno.
Vždy s príchodom večera sa preto v džungli strhol chmúrny, ale energický ruch. Obyvatelia tábora sa pripravovali vyštartovať za svojím šťastím. Desiatky ich vyskakovali na nákladné vlaky, pokúšali sa prebiť na korby nákladných áut, do „tirákov“.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.