ako prológ tejto reportáže môže slúžiť príbeh z roku 2009, keď som bol v Moldavsku. O bizarné historky z postsovietskeho priestoru nie je núdza, ale táto je výnimočná. Zašiel som aj z hlavného mesta Kišiňova do neďalekého Tiraspolu, hlavného mesta nikým neuznanej (a teda de iure neexistujúcej) separatististickej republiky zvanej Podnestersko. Mimochodom, to je iba krycí názov pre kontingent ruskej armády dislokovaný takmer tisíc kilometrov od hraníc Ruska. Ale ako je všeobecne známe, táto veľká krajina nemá pevné hranice, sú vždy tam, kde práve stojí noha ruského vojaka.
Prekročil som teda za Kišiňovom neexistujúcu hranicu, administratívnu líniu, kde sa ma vojak dobrou ruštinou opýtal: „A fľaštička pre vojačika by nebola?“ Vodka by nebola, odvetil som o niečo horšou ruštinou a počkal som si preto iba necelé tri hodinky. Stálo to za to, mal som totiž konkrétny cieľ, nielen obdivovať početné sochy Lenina s otázkou pre pohoršených okoloidúcich – Kto eto? Mojím cieľom bol na hlavnom bulvári nikým neuznaného štátu zastupiteľský úrad iného neuznaného štátu – Abcházska. Na jeho adrese som našiel skromne zariadenú kanceláriu, čierny stôl a za ním diplomata v čiernom obleku. Rusa, pochopiteľne. „Vy existujete?“ opýtal som sa ho. Zamračil sa. A začal zoširoka hovoriť o družobných vzťahoch medzi Podnesterskom a (gruzínskym) Abcházskom, napríklad o turistických pobytoch.
aj Zacharčenko bude visieť
Na sedem rokov starý príbeh som si spomenul minulý štvrtok v Ostrave, kde za veľkého záujmu médií otvorili (a zrejme onedlho opäť zavrú, ako si povieme) „zastupiteľské centrum“ DĽR. Tento vskutku historický okamžik, ako sa píše v úvode tlačovej správy vydanej pri tejto príležitosti, mal ako súčasť programu návštevu sídla „centra“ na Sokolskej ulici, pár minút rezkou chôdzou z hotela Mercure, kde sa táto obskúrna záležitosť odohrávala.
Déjà vu. Skromne zariadená kancelária, čierny stôl, do angličtiny preložený pozdravný list ministerky zahraničných vecí DĽR Natálie Nikorovovej. Na jednej stene dve mapy v čiernych hrubých rámoch, mapa Českej republiky a mapa Donbasu. Ibaže čosi mi tu nesedí. Tá druhá je očividne stará, zahŕňa celý sovietsky Donbas, nielen dve neuznané entity DĽR a LĽR (Luhanská ľudová republika). Teda napríklad aj strategické mestá Kramatorsk či polmiliónový Mariupoľ, ktoré, našťastie, ubránili a kontrolujú ich ukrajinské ozbrojené sily. Inak by sa separatisti s podporou Ruska dostali suchou nohou až na Krym.
Ukrajinci hovoria o územiach DĽR a LĽR ako o územiach antiteroristickej operácie ATO. Dodnes nosím v peňaženke novinársku akreditáciu ATO, ale v Ostrave som ju radšej neukazoval. Frontová línia stanovená Minskými dohodami vymedzuje separatistickým republikám podstatne menšie územia než znázorňuje táto mapa. Počas dvoch rokov vojna priniesla už približne 10-tisíc obetí na oboch stranách.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.