strecha jednej z Dvojičiek bola mojím najobľúbenejším miestom v New Yorku. Tam som sa s Big Apple vždy zvítal aj rozlúčil. Veľká zlá káva, čerstvý muffin, vtipkovanie s personálom baru na 108. poschodí a prechádzka po terase, z ktorej sa letiace helikoptéry tam dolu zdali ako modelárske hračky, boli pre mňa rituálom slobody. Aj preto som ani nedýchal, keď som v živom prenose videl obe mohutné veže padať. Dvojičky predsa nemôžu padnúť, na to sú príliš veľké, príliš dôležité a príliš symbolické. Too big to fail, hovoril som si, hoci sa už menili na prach, čo zahalil ranný Manhattan.
Až postupne mi všetko dochádzalo. Zničiť súčasne panorámu New Yorku, srdce finančného sveta a symbol Západu nemohol hocikto. Ešte jasnejšie to bolo po správe o paralelnom útoku na Pentagón. Pri rýchlom telefonáte s Danom Bútorom sme kandidátov zúžili na Čínu a bin Ládina.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.