Karol Plicka: Obrazy zaniknutého Slovenska

nie je vôbec nadnesené tvrdiť, že bez Plicku (1894 – 1987) by sme nemali podstatnú časť toho najcennejšieho – historickej pamäti. Zakladateľská osobnosť, autor kľúčového filmu Zem spieva a možno až milióna fotografií (to už nikto nikdy presne nezistí, časť jeho negatívov sa, žiaľ, stratila) sám o sebe zvykol žartom vravievať, že je vo Viedni narodený Čech, ktorý žil na Slovensku. Napokon, rodený ako Karl Plitzka sa sám písal po slovensky – Karol. Toto meno si vlastnoručne dopísal aj do cestovného pasu, ktorý mu vystavili, keď išiel v službách Matice slovenskej dokumentovať život krajanov do Spojených štátov a natočil film Za Slovákmi od New Yorku po Mississippi.

Karol PlickaLetný večer na Horehroní, Heľpa, 1933

priekopník

Krajina pod Tatrami, no najmä jej ľud, piesne, zvyklosti, folklór; to všetko sa mu stalo osudom. Všetko, na čo tento majster deviatich remesiel, ako ho charakterizuje Marián Pauer, autor reprezentatívnej monografie (Karol Plicka, Slovart, 2016), siahol, čoho sa čo i len dotkol, je akoby to prvé, priekopnícke. Pred ním čosi podobné robil v našich končinách iba etnograf, zberateľ a fotograf Pavol Socháň.

V spomínanej knihe sú cenné aj rodinné fotografie „pána profesora“, ako Plicku oslovovalo s úctou okolie; ikonickým obrazom sa stala najmä jeho vysoká štíhla postava s legendárnym klobúkom zarazeným do čela, najčastejšie na lúke s fotoaparátom alebo s ručne ovládanou kamerou na statíve, v obkľúčení detí v krojoch vo Važci, v Čičmanoch či v Ždiari. Čaro situácie, dokument vzácnych autentických okamihov medzi vážnou prácou snímania, vtedy si zvedavé decká obzerali dôstojnú techniku a ešte dôstojnejšieho pána, ktorý ju obsluhoval.

„Príbeh Plicku je o pokore, charizme, skromnosti a obrovskej náročnosti na seba samého.“

Alchýmia, kúzlo zaznamenania obrazu, zlomku okamihu, na svetlocitlivú vrstvu, filmový pás či dosky s emulziou – dnes, v digitálnej ére, takmer zabudnuté remeslo. No pozor, ak na to prišlo, ak potreboval prelomiť nedôveru, v sekunde vedel Plicka žartovať aj prihovoriť sa. A keď sa deti, ženy či babičky hanbili pred kamerou, neváhal sám zatancovať žabiaka alebo zanôtiť nejakú im známu pieseň. No stalo sa aj to, že mu statný gazda hrozil drevenou bakuľou, keď sa ho pokúšal odfotografovať – napokon sa mu to nebadane podarilo.

„Príbeh Plicku je predovšetkým o pokore, charizme, skromnosti a obrovskej náročnosti, najmä na seba samého,“ hovorí Pauer a pokračuje: „Prvýkrát som sa s ním stretol v roku 1979. Jeho blízky kolega, fotograf Eugen Lazišťan, ma za ním zobral do Prahy. Celý deň pracovali na korektúrach knihy o Levoči. Mal som pripravené otázky na rozhovor, napríklad ma zaujímalo, podľa čoho vie, akú fotku má vybrať, no iba som tichučko sedel a počúval, nevšímali si ma. Neskôr som bol s Plickom viackrát, už mal vyše osemdesiat. Vždy som doniesol jeho obľúbenú sedmičku červeného zo Slovenska. Vytiahol husličky a začali sme sa baviť.“

Plickov archív má nevyčísliteľnú hodnotu. Žiaľ, nie všetko sa zachovalo. Ani jeho syn Ivan nevedel Pauerovi nájsť „svetelníčky“ – tak umelec nazýval maličké zápisníky, ktoré nosil v náprsnom vrecku vždy so sebou.