Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Ťažkou cestou

.michal Novota .časopis .reportáž

V jarnej sezóne 2016 nepálske ministerstvo turistiky udelilo povolenie vystúpiť na Mount Everest 315 lezcom. Z toho 313 pôjde hore klasickou cestou po natiahnutých fixných lanách a s doplnkovým kyslíkom. Len dvaja, Slováci Vlado Štrba a Zolo Pál, sa chystajú hore ťažkou cestou juhozápadnou stenou. Bez kyslíkových fliaš.

Vo flisovej bunde a v ružových outdoorových nohaviciach stúpa ľadovcovým úbočím k nášmu jedálenskému stanu päťdesiatnička s atletickou postavou. Poznávam ju z diaľky. Včera som ju bol vyhľadať medzi expedičnými stanmi agentúry Adventure Consultants (tej, ktorú založil vo filme Everest zvečnený Rob Hall) a pozval ju k nám na obed. Oči jej žiarili nadšením. Vyčistili sme stôl, umyli sa a nahodili tak, ako to limity hygieny tohto miesta dovolili.

Lydia Bradey je legenda. Ako prvá žena vo svojich 26 rokoch zdolala najvyššiu horu sveta bez použitia doplnkového kyslíka. Po klasickej ceste, bez povolenia. Vtedy, v októbri 1988, bola členkou československo-novozélandskej expedície Ivana Fialu a jej lezeckými partnermi boli okrem Roba Halla aj Jozef Just, Dušan Becík, Peter Božík a Jaro Jaško. S poslednými dvoma si podľa vlastných slov rozumela najviac. „Ale pozor, nespala som s nimi,“ prelamuje ostýchavé ľady v našom jedálenskom stane. Smejeme sa, ale hneď zvážnieme. Lydia bola jednou z posledných, ktorá tých štyroch videla nažive. Ich zmiznutie ju zasiahlo.

Na osudovej expedícií bola „divožienkou“. Črty tejto vnútornej anarchie na nej badať dodnes. Svojím výstupom bez povolenia pridala na vráskach šéfovi našej expedície Ivanovi Fialovi. Jej prvenstvo bolo zaknihované až dodatočne. Horám zasvätila všetko. Na Novom Zélande, odkiaľ pochádza, býva na ulici, kde je najväčšia koncentrácia lezcov, ktorí dosiahli vrchol Everestu, na štvorcový meter na zemi. Je lokálnou celebritou, vydala autobiografiu, pripravuje sa o nej film. Robí tu horskú vodkyňu, sprevádza komerčných klientov.

Vlada so Zolom našla podľa slovenčiny v ich stane v druhom tábore. Náhoda? Dosníva sa azda nedokončený sen o Boningtonovej ceste aj vďaka Lydii, ktorá akoby prišla z iného časopriestoru? Z cieľa našich lezcov je nadšená. Sľubuje, že dodá najlepšie predpovede počasia od švajčiarskeho experta, ktoré dostávajú do tábora. Svoj sľub dodrží.

Vlado jej ukazuje knihu Milana Vranku Nezvestní z Everestu. Smejeme sa na fotkách expedície z roku 1988. Ponúkame jej slivovicu a tatranský čaj. Jedna historka strieda druhú. Spomína, ako tú slivovicu naši štyria v roku 1988 pašovali do výškových táborov v ovocných kompótoch. Keď si odchlipne zo 72-percentného čaju, zvážnie. „Som stále v kontakte s Jarovou priateľkou Janou. V tú veternú noc, keď Jaro spolu s Jozefom, Dušanom a Petrom zmizli, sa jej sníval strašný sen. Jaro prišiel za Janou a prosil ju o odpustenie.“ Obracia sa k Vladovi a Zolovi. Ruku si dáva na srdce. „Cítim, že všetci štyria vás budú tou stenou sprevádzať a dávať na vás pozor.“ V kútikoch očí sa jej objavia slzy.

Vystúpiť na vrchol najvyššej hory sveta ťažkou Boningtonovou cestou chce chladný racionálny kalkul – dni aklimatizácie, vhodný materiál, taktiku postupu v stene, dokonalé predpovede počasia. Ale je tu aj iný, emocionálny dôvod. Naplniť nedokončený sen. Zolo tvrdí, že mu v prvom rade ide o odmýtizovanie tohto vraj „neriešiteľného“ himalájskeho problému. Vďaka Lydii však nezabúdame ani na tých, ktorí sa o to pokúšali pred nami.

Šesť dní pred obedom s Lydiou stojíme s Janom, Romanom a Vladom na pietnom mieste nad usadlosťou Gorak Shep. Pod masívom ostrej sedemtisícovky Pumori a mohutnými zrázmi Nuptse je niekoľko balvanov a ešte nepredstaviteľné ticho. Na skalách sú rôzne nápisy. Mená, dátumy narodenia a smrti. Vo všetkých svetových jazykoch. Oči mi padnú na dve kamenné tabule. Drsné podmienky ich nahlodali, potrebovali by obnoviť. Na prvej je meno Jozef Psotka, na druhej štyri mená našich nezvestných z roku 1988. Pod nimi kované srdce. Vlado hovorí, že je od manželky Jozefa Justa. Neskôr sem pribudla ešte kovová tabuľka s menami nitrianskych horolezcov, ktorí zahynuli na Pumori v roku 1997. Kamienky, ktoré som symbolicky zobral z Pajštúnskej skaly, kladieme k obom tabuliam everestských tragédií.

S Vladom sa stretávame na obed v poslednej lodžii v Gorak Shep. Dorazili sme sem po dvoch dňoch odchodu z Dingboche, cez Dughlu a Lobuche, obe nehostinné a studené miesta. Zohrievali nás azda len pohľady na vrchol Lobuche East, Pumori a masívny ľadovec Khumbu. Čakal som ikonický modrý ľad. Našiel som morénu plnú balvanov, kameňov a občasný praskot a vŕzganie, ktoré dávajú najavo, že ľadovec je nažive. Vlado dorazil s manažérom nášho základného tábora Danurim. Na oboch bolo vidno, že sú vo výškach už doma.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite