Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Systém zlyhal, je tu Hitler

.lukáš Krivošík .eva Čobejová .anton Vydra .časopis .téma

V týchto dňoch si pripomíname 71. výročie konca druhej svetovej vojny v Európe. Vlani, pri okrúhlom výročí, sa veľa diskutovalo najmä o samotnom vojenskom konflikte.

No tento rok si medzinárodná i domáca situácia pýta skôr pohľad na samý začiatok. Do čias Weimarskej republiky.

Mnohí ľudia sa zdajú v tomto čase unavení z demokracie a obracajú svoju dôveru k politikom či stranám, ktoré sa vymedzujú „proti systému“. Od Donalda Trumpa v USA cez Francúzsko Marine Le Pen a Rakúsko Ernsta Hofera až po Ľudovú stranu-Naše Slovensko posilňujú populisti a radikáli z okraja politického spektra. Núkajú sa paralely s predvojnovým obdobím, keď jedna európska demokracia za druhou padala pod náporom autoritatívnych síl.

Asi najštudovanejším príkladom, ako môže krajina prejsť od demokracie k diktatúre, je Weimarská republika.

Po svojej porážke v prvej svetovej vojne sa Nemecko pokúsilo vytvoriť prvú parlamentnú demokraciu vo svojich dejinách. No z dôvodov, ktoré sú dodnes zdrojom historického skúmania i kontroverzií, nahradila po štrnástich rokoch tento experiment nacistická diktatúra pod vedením Adolfa Hitlera. Za nezanedbateľného prispenia demokratických politikov.

stresemann a Ebert

Keď 3. októbra 1929 zomrel Gustav Stresemann na následky porážky, mal len 51 rokov. Národný liberál, ktorý v roku 1923 slúžil ako ríšsky kancelár, a potom ako nemecký minister zahraničia, patril k najvýraznejším štátnikom Weimarskej republiky. Čelil pritom viacerým vnútro- i zahraničnopolitickým krízam: Francúzska okupácia Porúria, rozklad nemeckej meny a hyperinflácia, ako aj pučistické pokusy zo strany nacistov (NSDPA) v Bavorsku a komunistov (KPD) v Sasku a v Hamburgu.

Stresemann postupnými krokmi pracoval na uvoľnení ťažkého jarma reparácií, ktoré na Nemecko uvalili dohodové štáty po skončení prvej svetovej vojny. Vo Versailles bola krajine vnútená výhradná vina za rozpútanie konfliktu, čo nemecká verejná mienka niesla ako mimoriadne poníženie. Nemecká ríša bola páriom Európy a Stresemann sa pokúšal normalizovať jej medzinárodné postavenie.

V roku 1925 sa s veľmocami dohodol na garancii nemecko-francúzskych a nemecko-belgických hraníc. Krajina vstúpila do Spoločnosti národov a posilnila vzťahy so Sovietskym zväzom. Stresemann nadviazal osobný vzťah s francúzskym štátnikom Aristidom Briandom. Vzťahy Berlína a Paríža mali v tom čase dobré vyhliadky a obaja politici v roku 1926 získali Nobelovu cenu mieru. Lenže nádejné perspektívy zmarila predčasná smrť Stresemanna v roku 1929.

Nemci mali smolu. Ich dvaja najväčší politici 20. rokov, ktorí sa snažili stabilizovať nový ústavný režim a krajinu po prehratej vojne, zomreli príliš skoro. Tým druhým, ešte pred Stresemannom, bol ríšsky prezident Friedrich Ebert. Predstaviteľ umierneného krídla sociálnej demokracie (SPD) skonal 28. februára 1925 vo veku 54 rokov. Mimoriadne ho vyčerpávali sústavné obvinenia z vlastizrady, ktorými na neho útočila nacionalistická tlač a súdne spory s novinármi. Pre jeden taký prípad odkladal Ebert liečbu zápalu slepého čreva. Choroba sa rozšírila a na jej následky zomrel.

republika bez republikánov

Ebert zohrával dôležitú úlohu počas novembrovej revolúcie v roku 1918, keď prehra na frontoch prvej svetovej vojny vyústila do konca nemeckej monarchie a nastolenia parlamentnej republiky. K zmene režimu Nemci pristúpili aj preto, že si od demokratickej republiky sľubovali lepšie zaobchádzanie na mierovej konferencii. Tieto nádeje sa nenaplnili.

Prezidentom sa Friedrich Ebert stal v roku 1919. Chcel pre podporu nemilovanej republiky získať čo najširšiu časť politického spektra. Bol ako kapitán na lodi, ktorá musí umne manévrovať medzi ľadovcami pravicového i ľavicového extrémizmu. Zastával úrad prezidenta, ale trochu sa snažil pôsobiť aj ako náhradný monarcha. Čosi podobné sa dialo aj vo vtedajšom Československu, kde prezident T. G. Masaryk slúžil ako demokratická náhrada pre občanov, ktorí boli po desaťročia navyknutí na všadeprítomnú otcovskú postavu cisára Františka Jozefa.

O weimarskom Nemecku sa hovorí aj ako o „republike bez republikánov“. Bezvýhradne ju podporoval len ľavý stred. Aj ostatné občianske strany volali po reformách viac či menej autoritatívnym smerom. Liberáli boli na dnešné pomery prekvapujúco nacionalistickí. Podobne konzervatívci, ktorí vyznávali autoritatívny etatizmus a s nostalgiou smútili za niekdajšou monarchiou. Pri moci sa pomerne rýchlo striedali rôzne široké koalície. Politické strany mali dokonca vlastné ozbrojené skupiny. Najznámejšie sú nacistické „hnedé košele“ SA. Tieto polovojenské stranícke oddiely mali vraj pomáhať udržiavať poriadok.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite