Prečo si sa rozhodol nakrútiť triler podľa Dominika Dána?
K tomuto žánru som vždy inklinoval. Nebol som si istý, či fondy a televízie budú chcieť ísť do nejakej Dánovky. Predo mnou tu boli dvaja skúsenejší producenti, ktorí po ňom chňapli, a nič z toho nebolo, možno len zneužili jeho meno. Keď som sa stretol s Dominikom Dánom, hovoril som mu, že som Bratislavčan a presviedčal som ho, aby to nedal robiť nejakému mimobratislavskému alebo českému režisérovi, ktorý k tomuto mestu nemá vzťah. Tento film musí mať patinu a pachuť Bratislavy, pretože je to tu malé a krehké. Bratislava bola vždy znásilňovaná architektonicky aj historicky, a predsa si zachovala svoj kolorit. Dal mi na výber z niekoľkých kníh – okrem jednej, ktorej práva boli v tom čase už predané, ale nikdy sa nenatočila a asi ani nenatočí. Je to škoda, lebo ja si myslím, že ide o priame pokračovanie kapitána z doby, keď prišiel mečiarizmus a čo to znamenalo pre vyšetrovanie vrážd v spojitosti podsvetím. Pretože porevoluční policajti a mafiáni boli často kamaráti z detstva.
Čo zavážilo, že si sa nakoniec rozhodol pre Červeného kapitána?
Pretože sa odohráva v roku 1992, pol roka pred rozpadom Československa a dva roky po Nežnej revolúcii. Vtedy som bol ešte chlapec, zarezonovalo to vo mne ako doba nevinnosti, na ktorej pozadí sa odohráva tento triler. Ľudia boli šťastní, lebo si mohli kúpiť prací prášok, citovali prvé reklamy, mohli ísť do Viedne, aj keď si tam nič nemohli kúpiť. A v tom čase sa udeje tento triler. Niektoré veci sme sa do detailu vo filme rozhodli nevysvetliť, bolo to naše rozhodnutie so scenáristom Mirom Šifrom, pretože sú mnohým našim divákom jasné a stále pokračujú.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.