Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Leštenie demokracie

.filip Olšovský .anton Vydra .časopis .téma

Dlho sa hovorilo o tom, že pôjde o nudné voľby, ktoré iba symbolicky oddelia druhú Ficovu vládu od tretej. S nízkou účasťou, stále roztrieštenou pravicou a demobilizovaným voličom.

Ale celé sa to vyvinulo inak.

Pripomeňme si, že pred voľbami sa začali objavovať rôzne iniciatívy, kopili sa kauzy a stupňovala sa frustrácia viacerých skupín. Niektoré, ako učitelia či zdravotné sestry, svoju frustráciu ventilovali verejne. V iných sa hromadila potichu a prejavila sa až na prekvapivých volebných výsledkoch. Razom sa z menej dôležitých volieb stala top téma väčšiny debát plných emócií a laického teoretizovania.

Keď vznikla koalícia Smer – SNS – Most-Híd – Sieť, hystéria voličov pravicových strán nepoznala hraníc. Žiadne taktické oddaľovanie, dlhé zákopové vojny ani strácanie času presviedčaním voličov, že lepšia možnosť nie je – nič také. Iba rýchle, pragmatické sformovanie pravo-ľavej a národniarsko-maďarskej vlády v priamom prenose. Odrazu sa roztrhlo vrece plné psychologických pojmov ako frustrácia, depresia, zrada či vina.

Objavilo sa niekoľko spôsobov, ktorými sa aktéri na oboch stranách začali so situáciou vyrovnávať. Taký Béla Bugár dlho neváhal a pristúpil k obrannému mechanizmu, ktorý sa v psychiatrii zvykne nazývať pojmom projekcia. Vlastné ohnutie charakteru a vnútorný konflikt premietal šéf Mostu-Híd do Richarda Sulíka, ktorý vraj „pred zodpovednosťou radšej zbabelo zutekal do Bruselu“ či Igora Matoviča, ktorý podľa Bugára „začal organizovať rôzne protesty“. A vyzdvihol vlastnú schopnosť urobiť hrubú čiaru (najmä v prípade SNS). Béla Bugár ešte dodal aj to, že dokonca bol ochotný akceptovať aj „politikov“, ktorí do tohto procesu vstúpili spolu s pošramotenou povesťou. Ale do tejto stávky na stabilnú vládu dal najmä svoju povesť.

Ešte častejším spôsobom vyrovnávania sa s tým, že politik poprel svoje hodnoty, sa stala racionalizácia. Obranný mechanizmus, ktorý americký psychiater George Eman Vaillant opisuje ako „vyrovnávanie sa sa s emocionálnymi konfliktmi vymýšľaním uisťujúcich alebo sebe slúžiacich nesprávnych vysvetlení pre svoje správanie alebo správanie druhých.“ Podľa slovenského psychiatra Jozefa Hašta (viac v rozhovore na strane XY) môže politik k takémuto manévru pristúpiť vtedy, keď si je vedomý, že „v túžbe po moci ide do spolupráce s niekým zlým.“ Možno aj preto sme na tento obranný mechanizmus narážali minulý týždeň tak často.

Podobné reakcie však bolo vidieť aj na strane voličov. Tí si svoje sklamanie zo strany, ktorú volili, často racionalizovali aspoň krúžkom „tomu dobrému“ či neutíchajúcou nádejou na zvrátenie koaličných rokovaní. Alebo sa verejne v médiách či na sociálnych sieťach – obrazne povedané – sebabičovali za zlú voľbu a ospravedlňovali sa za svoje zlyhanie.

Sklamaní voliči pritom možno ani nevedeli, že zápasili s napĺňaním podobnej potreby, akú pociťovali aj pôvodcovia ich frustrácie, politici. Psychiatrička Natália Kaščáková tento spúšťač obranných mechanizmov opisuje ako „potrebu získať oddychový čas na zvládnutie zmien v sebaobraze (...), ktoré nemôžu byť hneď integrované.“ Inými slovami, obe skupiny narazili na nepríjemnú realitu, ktorá narušila ich relatívne pokojný svet a zmenila aj ich vnímanie sveta naokolo. Rozdiel bol len v intenzite reakcie. Zatiaľ čo z jednej skupiny vytryskli rokmi nahromadené emócie, tá druhá, až na výnimky, stále radšej mlčí a racionalizuje iba potichu.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite