Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dajte mi na to liek

.peter Bálik .časopis .kultúra

Trápili ho silné bolesti, no jeho blízki si naňho spomínajú ako na nesmierne srdečného človeka. Mal obrovský talent, ale jeho život poznačili drogy a zlá životospráva. 

Taký bol Ďuro Černý, bubeník Tublatanky a Slobodnej Európy.

„Pokiaľ si spomínam, tak Ďuro chcel vždy byť muzikantom,“ hovorí jeho brat a známy slovenský herec Vlado Černý. Sedíme spolu v kancelárii divadla Astorka a spomíname. Jeho brat Ďuro Černý zomrel vo veku 54 rokov po tom, čo mu doma v maďarskej dedine Dunasziget prasklo hrubé črevo. Operovali ho, no maďarským doktorom sa tohto nesmierne talentovaného hudobníka už zachrániť nepodarilo.

Medzi oboma bratmi bol rozdiel desať rokov. Vlado hovorí, že Ďuro sa dostal k hudbe vďaka nemu, keď spolu s kamarátmi počúvali koncom 60. rokov na legendárnom „kotučáku“ Sonet Duo hity od Rolling Stones, Beatles a Who. „Keď sme boli starší, paličkami som búchal po hrncoch a občas aj po Ďurovej hlave. Neskôr začal hrať na bubnoch sám,“ spomína Vlado Černý. Neskôr ho registroval už ako bubeníka mladej hardrockovej skupiny Tublatanka a bol aj na jednom z ich prvých koncertov, kde trojica vystupovala v krojoch. „Bol som z nich úplne nadšený. Hlavne z Ďura.

Pre hudbu mal obrovský cit, aj moji starší kamaráti hudobníci hovorili, že mám veľmi talentovaného brata,“ dodáva Černý, ktorý začal na koncerty svojho mladšieho súrodenca opäť chodiť až v posledných rokoch, keď hral so Slobodnou Európou. „Zistil som, že je čoraz lepší. Nikdy nehral nadmieru ako väčšina bubeníkov. Hral len to, čo treba,“ hovorí Vlado Černý, ktorý sa počas rozhovoru stále vracia k nepochopiteľnej a predčasnej bratovej smrti: „Prečo mi nakoniec nezavolal? Mohol som pomôcť. Povedal mi, že nechcel otravovať. Ale mňa nikdy neotravoval, keď zavolal. Cítim, akoby som prišiel o časť svojho ja,“ dodáva a v očiach sa mu zalesknú slzy.

ešte jedno pivo

„Keď som sa dozvedel, že Ďuro zomrel, normálne som sa rozplakal. Čím viac na neho myslím, tým viac sa mi vybavujú stále nové a nové spomienky, “ hovorí Maťo Ďurinda, spevák a gitarista Tublatanky, s ktorým sa vraciame k prvej skúške Tublatanky v roku 1982, ktorá sa odohrala ešte bez basgitaristu Pala Horvátha. Vtedy ho zaskočil Marián Grexa. Repertoár čerstvej kapely vtedy tvorili prevzaté veci od The Who, The Police, no už vtedy Maťo doniesol aj vlastnú vec, ktorú neskôr pomenovali Dajte mi na to liek. „Ďuro ma hneď očaril. Na bicích hral jednoducho, účelne a hlavne iskrivo, pričom takmer nikdy necvičil. Nútil som ho, aby cvičil viac, že bude ešte lepší, ale jemu sa nechcelo.“

Mal talent od boha a to mu aj stačilo. Keď Tublatanka nahrávala prvú platňu, Maťo spomína na prvý deň, keď kapela rozostavila v štúdiu nástroje, a potom sa išla na naobedovať.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite