Susednému Grécku, ktoré pri ochrane Schengenu zlyháva, hrozí, že sa stane najväčším utečeneckým táborom.
je utorok 16. februára. Drobná Simona (25) má otca Sýrčana a mamu Macedónčanku. Hovorí potichu, no znalosť jazykov ju kvalifikuje na prácu pre Úrad vysokého komisára OSN pre ute- čencov (UNHCR) v tranzitnom tábore Tabanovce na severe krajiny. Srbsko je na dohľad, doslova. Mäkké oblé kopčeky, južná krajina ako z krásneho filmu Pred dažďom. Na dohľad je aj podobný tábor v Miratovci či Preševo, odkiaľ potom Srbi migrantov vozia do Chorvátska, Chorváti do Slovinska, Slovinci do Rakúska... a tam sa vlna spomalí a otáča najnovšie naspäť. Rakúsko je prvou krajinou, ktorá na celej trase stanovila denné limity počtu migrantov: 80 pre tých, čo požiadajú v Rakúsku o azyl a 3200 pre tých, čo idú ďalej do Nemecka. Ostatní? Naspäť do Grécka! Žiadna z krajín na trase, pochopiteľne, nechce, aby jej ostal v ruke čierny Peter v podobe bezprizorných migrantov, ktorí naspäť do Afganistanu, Iraku a Sýrie za žiadnu cenu nechcú ísť, no dopredu do Nemecka ísť nemôžu. Fatálna situácia, domino sa nezadržateľne rúca. Občania iných ako týchto troch krajín by sa od novembra do Macedónska už nemali dostať. Najnovšie už ani Afganci. A možno ani Sýrčania. Tak kto teda?
zaseknutí na Balkáne
„Asi tu ostanú zaseknutí na Balkáne,“ hovorí smutne Simona. Sú štyri popoludní, tábor je prázdny. To iba dobrovoľníci a humanitárni pracovníci hrajú futbal, postávajú, niektorí fajčia. „Volali nám, že pred chvíľou vyrazil z tábora Gevgelija pri gréckej hranici vlak s viac ako 500 migrantmi. Bude tu okolo siedmej. Z juhu na sever Macedónska sú to asi tri hodiny,“ dodáva Simona. Migranti tu obvykle nespia. Každý deň po príchode vlaku sa iba narýchlo osviežia, vymenia si špinavé alebo premočené šaty za dary od charity, zranení sa nechajú ošetriť, rodičia nakŕmia deti, niektorí si dajú v stánku kanadských evanjelikov teplú kávu alebo čaj, schmatnú sendvič a čo najrýchlejšie, aj za tmy, idú ďalej cez polia a lúky peši do Srbska – s dokladmi, ktoré im vystavili ešte v Grécku. Tie sú pritom značne nepresné, jemne povedané.
Nemáš so sebou pas ani iný preukaz totožnosti? Fajn, ako sa voláš? Hovoríš, že Muhamad z Damašku? Grék ti to napíše do formulára. Kedy si sa narodil ? Vravíš, že 1. 1. 1985 ? Grék ti to napíše. Nikto nemá zatiaľ možnosti a šancu zistiť a overiť skutočnú totožnosť týchto ľudí. Vchádzame so Simonou do jedného z troch veľkých stanov UNHCR, je vykúrený teplým vzduchom. Stretávame tu jedinú skupinku afrických migrantov. Desiati muži a dve ženy. Spia alebo posedávajú na drevených lavičkách či na zemi, surfujú na smartfónoch (je tu wifi), sú celí od blata, fyzicky aj psychicky zničení a pô- sobia apaticky. Majú pri sebe minimum vecí. Vraj sú Somálčania. Ale veď tí by tu vôbec nemali byť!
„Sme tri mesiace na ceste zo Somálska, cez Grécko sme putovali sedem dní peši,“ tvrdí mladík, ktorý sa predstaví ako Abdul Rahman (20) a pokračuje: „Doklady sme stratili počas plavby cez more.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.