Cár Alexander I., ktorý vtedy vládol, aby vyjadril Prozreteľnosti vďaku, že „zachránila Rusko pred hroziacou záhubou“, rozhodol sa vybudovať v Moskve chrám „zasvätený tomu, kto zachránil Rusko“ – zasvätený Kristovi Spasiteľovi.
Chrám má byť taký veľký, aká veľká je cárova vďačnosť Božiemu synovi – má teda byť obrovský, gigantický.
Ale keďže cár bol zaujatý dobýjaním Azerbajdžanu a Besarábie a možno aj pre zvyčajné neporiadky alebo jednoducho pozabudol, chrám za jeho života vybudovaný nebol. Až nástupca a brat Alexandra I. – Mikuláš I. – v piatom roku spravovania svojej imperátorskej vlády, teda v roku 1830, opätovne oživil ideu výstavby onoho chrámu vďaky. O dva roky neskôr cár schválil plán stavby, ktorý mu predložil architekt Konstantin Ton. Šesť rokov uvažoval Nikolaj I., kde by ten chrám mal stáť. Nakoniec sa rozhodol a zvolil práve to miesto, kde dnes špeciálna kategória ľudí, kúpajúca sa v otvorenom bazéne za treskúcich mrazov, podáva dôkazy o svojej mužnosti a zocelenosti. Toto miesto malo dve prednosti: po prvé – nachádzalo sa blízko Kremľa a po druhé – hneď vedľa tiekla rieka, v ktorej pravoslávny Boží ľud mohol uskutočňovať svoju tradičnú náboženskú očistu.
Cár onedlho vymenoval výbor pre výstavbu Chrámu Krista Spasiteľa a práce sa naplno rozbehli.
Výstavba chrámu trvala štyridsaťpäť rokov.
Starostlivo na ňu dozeral Nikolaj I., ktorý však v roku 1855 za tajuplných okolností zomrel. V otcovom diele pokračoval jeho syn Alexander II., ale ten zahynul pri bombovom atentáte v marci 1881. Našťastie stálu a horlivú starostlivosť o stavebné práce prejavoval aj nasledujúci cár, syn Alexandra II. – Alexander III. Ani jeden z nich nešetril čas ani peniaze na túto ambicióznu (a zdalo sa, že stáročiam adresovanú) akciu. Nielen Moskva, nielen Rusko, ale celý svet v ohromení a nemom údive sledoval túto stavbu. Cári prichádzali a odchádzali, staré pokolenia zomierali a nové zaľudňovali svet. Rusko sa podchvíľou vrhalo do krútňav ďalších vojen a výbojov alebo trpelo v periodických vlnách hladom a epidémiami, a predsa nič nemohlo prerušiť, ba ani spomaliť práce na tomto unikátnom a nevídanom diele.
Vysviacka chrámu prebieha v prítomnosti cára Alexandra III. 26. mája 1883. Zhromaždení, aj keď im vonkajší vzhľad stavby vznikajúcej celé roky pred ich očami bol dôverne známy, teraz po vstupe do interiérov nevedia potlačiť výkriky nadšenia a obdivu. Čísla, ktoré uvádzajú architekti, ešte stupňujú atmosféru nezvyčajnosti a extázy.
A naozaj, je sa čím nadchýnať. Chrám Krista Spasiteľa dosahuje výšku viac ako tridsiatich poschodí. Steny sú 3,2 m hrubé – spotrebovalo sa na ne štyridsať miliónov tehál. Tieto steny – z vonkajšej aj vnútornej strany – pokrývajú dosky z altajských a podolských mramorov, ale aj z fínskej žuly. Tieto dosky sú na celom povrchu chrámu pripevnené k tehlám pomocou špeciálnych olovených príchytiek. Svätý príbytok korunuje gigantická kupola pokrytá medeným plechom a hmotnosť tohto plechu dosahuje stosedemdesiatšesť ton. Na vrchole stojí kríž výšky troch poschodí. Kupolu obklopujú štyri zvonice, v ktorých visí štrnásť zvonov – spoločne vážia šesťdesiatpäť ton. Hlavný zvon váži dvadsaťštyri ton (najväčší poľský zvon – Zygmunt na Waweli – váži osem ton).
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.