.v čom je jeho osobný príbeh a príbeh Siete podobný s ľavicovým Smerom, v čom sa odlišuje a k čomu môže viesť?
V roku 1999 Robert Fico opúšťa politickú stranu, v ktorej dostal príležitosť a v ktorej vyrástol, a zakladá vlastnú stranu. Na zelenej lúke, bez financií, ktoré musí zháňať vlastnou hlavou. Má však energiu, ťah po moci, víziu a charizmu ľudového politika. Je to napokon on, kto prevalcuje Stranu demokratickej ľavice a celú ľavicovú scénu napokon zjednotí pod svojím vedením.
O pätnásť rokov neskôr sa príbeh akoby opakuje. V KDH vyrastá nový politik moderného strihu, zhodou okolností tiež právnik – Radoslav Procházka. Od Roberta Fica je mladší o osem rokov.
Aj on sa odstrihne od materskej strany, šikovne využije prezidentskú kampaň a veľkú popularitu, ktorú vďaka nej získal, zakladá novú politickú stranu. Ambíciu má podobne silnú ako Robert Fico pred pätnástimi rokmi – defragmentarizovať pravicu, začať jej novú éru a dať ju pod jednu strechu. Robert Fico by mohol byť jeho vzorom.
V čom sú títo dvaja muži podobní, v čom sú iní?
právnici a ich kariéra
Ich osobný vývoj je pozoruhodne podobný. Na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave sa minuli iba o pár rokov, ale Radoslav Procházka už nemusel čeliť zvodom komunistickej strany ako Robert Fico, ktorý do tej strany aj vstúpil. Obaja dostali možnosť doplniť si svoje vzdelanie v zahraničí. Obaja sú advokáti a obaja sú docentmi práva. Obaja zastupovali Slovensko ako právnici na medzinárodných súdoch. Fico zastupoval Slovensko v rokoch 1994 – 2000 pred Európskym súdom pre ľudské práva a Procházka sa v roku 2002 stal prvým zástupcom Slovenska pred Európskym súdnym dvorom. Obaja sú autormi úspešných popularizačných kníh vo svojej oblasti.
Ako Fico, tak aj Procházka sú okrem iného zapálení športovci a na tom, aby boli v dobrej kondičke, si zakladajú rovnako. Ukazovať sa v športovom drese je im obom blízke. A jeden aj druhý mali od mladosti politické ambície.
Fico vstúpil do komunistickej strany ako 23-ročný, Procházka sa začal veľmi skoro angažovať v Kresťanskodemokratickej mládeži Slovenska.
Obaja mladí adepti práva zanechali vo svojich rovesníkoch podobný dojem – obraz ambicióznych premiantov, ktorí to jedného dňa dotiahnu ďaleko. Napriek tomu, že pri ceste na vysnívaný politický vrchol volili občas odlišnú taktiku, v kľúčových paralelách sú si až nápadne podobní. Zďaleka nielen silnej túžbe po moci.
Obidvaja v zlomových momentoch bez váhania opustili svoje strany (SDĽ a KDH) s ambíciou vytvoriť na ľavici, resp. na pravici silnú stranu pod svojím vedením. Procházka sa do tejto roboty pustil pätnásť rokov po tom, čo sa do integrovania na ľavici dal Fico.
A ešte jednu drobnosť majú podobnú – oboch asi najviac v ich doterajšej kariére ponížil oveľa menej politicky skúsený či právnicky podkutý človek: Andrej Kiska. Obaja títo alfa-samci ho podceňovali, a napokon v prezidentských voľbách s týmto nováčikom prehrali.
nedrží slovo
Rovnako ako pre Fica, aj pre Procházku bolo jediným logickým vyústením politickej kariéry založenie vlastnej strany. Dvere do vyšších poschodí KDH Procházkovi kedysi otvorili Daniel Lipšic s Janou Žitňanskou.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.