Mnohé veci sa dali zmeniť rýchlo – zničiť súkromné vlastníctvo, podnikanie, cirkev, zaviesť totálnu diktatúru jednej strany. Lenže boľševikom toto všetko nestačilo. Chceli vytvoriť nového ideálneho človeka. Toto grandiózne sociálne inžinierstvo vyzeralo sprvu vcelku ako jednoduchá vec, keď moc totálne ovláda životy ľudí.
Ruskí spisovatelia už nový prototyp iniciatívne vytvárali v literatúre. Hrdina Pavlik Morozov, nadšený pionier, udal vlastného otca, že okráda kolchoz a skrýva obilie vo vlastnej sýpke. Lebo rodina je prežitok, kolchoz je viac. Komunistická česť Pavka Morozova bola celé generácie vzorom pre sovietskych pionierov. Hrdina autobiografického románu Nikolaja Ostrovského bojuje v revolúcii, v občianskej vojne, potom obetavo stavia železnicu. Totálne vysilený ochorie, ale ani ako chorý, slepý, ochrnutý sa nevzdáva a slúži revolúcii ako spisovateľ. O vzniku sovietskeho človeka napísal: „Oceľ sa zakaľuje v prudkom ohni a silnom chlade. Vtedy sa stáva pevnou a nič ju nezlomí. Tak sa zakaľovala aj naša generácia v strašných skúškach a učila sa nedať sa zraziť životom.“ V literatúre to fungovalo.
nový sovietsky človek
Experiment s vytváraním nového človeka, ktorý netrpí egoizmom, individualizmom, depresiami, modloslužobníctvom, lenivosťou, fascinovalo aj mnohých európskych ľavicových intelektuálov, ktorí s radosťou prijímali pozvanie, aby na vlastné oči videli tento alchymistický zázrak. Do sovietskeho Ruska sa vybral aj Peter Jilemnický, ktorý vo svojej reportáži z roku 1926 písal: „Sovietski žiaci rozumejú potrebám svojho štátu. Oni sa nielen učia, aby dohnali to, čo otcom nebolo dopriate!
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.