Havária
Vysielali tie kruté havárie denne. Akoby nič. Akoby to bolo iné, menšie utrpenie, iná, ľahšia smrť. Až teraz, keď sa to peklo dotklo aj ich, stíchli. Robia chybu teraz, alebo celé roky predtým?
Byť novinárom je občas ťažký údel. Dá sa písať o politikoch, ako verejne klamú a podvádzajú, a vedieť pritom o vlastných, súkromných zlyhaniach? Dá sa odhaľovať škandály iných, a tie svoje si nechať pre seba? A napokon – dá sa nemilosrdne vysielať zranenia, havárie a smrť iných, a tie, ktoré sa týkajú nás, milosrdne pred verejnosťou skrývať?
Je ľahké povedať, že novinár nepíše o sebe, ale o iných. Je to pravda, ale nie je celá. Tá ťažká, občas krutá otázka, ako nebyť pokrytcom, však nie je úplne neriešiteľná. Férovosť je staromódne, ale praktické riešenie. Môžem písať o verejných klamstvách a podvodoch politikov, ak také sám nerobím. Môžem teda kritizovať podvody s pôdou, plané sľuby voličom či šírenie nenávisti k našim Maďarom, ak sám nečachrujem s pôdou, sľubmi a nacionalizmom. A naopak, nemôžem rozhorčene či nadšene písať o súkromných zlyhaniach politikov, o ich rozvodoch, frajerkách či alkoholizme, ak takými sám prechádzam a mlčím. Toto je výzva, ktorá práve dobehla roztopašnú Markízu. Lebo naozaj nie je férové vysielať havárie iných, ak nedokážeme vysielať aj tie vlastné.
Mala teda Markíza vysielať zábery súkromného zlyhania vlastného redaktora? Mala či nie?
Najprv čosi k okolnostiam. Havária, ktorú zavinil Rasťo Žitný, je strašná. Zomrelo pri nej nevinné dieťa a ostali nešťastní rodičia. Žiadna vina, žiaden trest nebude väčší, než toto. Samozrejme, prípad treba vyšetriť, a potom vyniesť spravodlivý rozsudok. Ale kde sa v nás berú tie neľudské reportáže o trpiacom človeku? Áno, trpí svojou vinou, ale to občas každý z nás. Kde sa berie tá strašná škodoradosť a krutosť, ktorá z článkov o ňom sála? Kde sa berie ten neľudský tón?
Prácu bulvárnej Markízy si tento časopis nikdy nevážil. Aj povrchnosť a bohorovnosť mnohých jej redaktorov je odporná. Ale to, ako cynicky o ťažko zranenom moderátorovi píše bulvár, je neznesiteľné. Tvária sa, že im ide o spravodlivosť a nevinné dieťa, ale nezakryjú, že im ide len o vlastný, lacný zisk. Prašivý zisk z utrpenia kolegu.
Rasťo Žitný je človek, ktorý pochybil, strašne pochybil, ale nezaslúži si ponižovanie, výsmech a nenávisť. Kto z nás nepochybil? Aj strašne. Kto? Ten trpiaci človek teraz potrebuje podporu, nie krutosť. Vyslovujeme ju jemu aj jeho kolegom z televízie.
A teraz k tej ťažkej otázke – mala Markíza odvysielať zábery z havárie kolegu, alebo nie? Zachovala sa pokrytecky, keď o tom povedala len pár viet?
Nie nemala, nie nezachovala.
Vysielať zábery nešťastia je občas nevyhnutné. Zábery z koncentračných táborov a gulagov berú dych a ťažia, ale súčasne užitočne ukazujú, aké sú dôsledky zvrátených ideológií a masového blúznenia. Neustále zábery strašných činov samovražedných atentátnikov znižujú citlivosť na smrť, ale súčasne užitočne odhaľujú krutosť tých fanatikov. Čo užitočné by však spôsobil záber na rozmlátené auto a krvácajúce telá na Záhorí? Nič, holé nič.
Je teda úplne v poriadku, že Markíza nevysielala haváriu svojho moderátora. Bolo to citlivé a ľudské, nie pokrytecké. Nešťastie známeho človeka predsa nesmie byť cestou k väčšej sledovanosti, ale príležitosťou k zúčastnenému tichu. Lenže – až táto skúsenosť dokonale ukázala, ako necitlivé od tej istej Markízy bolo vysielať celé roky utrpenie neznámych ľudí. Lebo ak sa nemali vysielať zábery z havárie teraz – a nemali sa – nemali sa ani inokedy. Nešťastie nikdy nemá byť cestou k divákom a prachom. Nikdy.
Tá havária sa nemala stať. Jej dôsledky sú kruté a nenapraviteľné. Existuje hádam jediný spôsob, ako z toho nešťastia vytesať v Markíze aspoň čosi užitočné – odteraz merať neznámym ľuďom rovnako citlivým metrom, akým sa v nešťastí meralo vlastnému kolegovi.
Myslime na neho.
Vysielali tie kruté havárie denne. Akoby nič. Akoby to bolo iné, menšie utrpenie, iná, ľahšia smrť. Až teraz, keď sa to peklo dotklo aj ich, stíchli. Robia chybu teraz, alebo celé roky predtým?
Byť novinárom je občas ťažký údel. Dá sa písať o politikoch, ako verejne klamú a podvádzajú, a vedieť pritom o vlastných, súkromných zlyhaniach? Dá sa odhaľovať škandály iných, a tie svoje si nechať pre seba? A napokon – dá sa nemilosrdne vysielať zranenia, havárie a smrť iných, a tie, ktoré sa týkajú nás, milosrdne pred verejnosťou skrývať?
Je ľahké povedať, že novinár nepíše o sebe, ale o iných. Je to pravda, ale nie je celá. Tá ťažká, občas krutá otázka, ako nebyť pokrytcom, však nie je úplne neriešiteľná. Férovosť je staromódne, ale praktické riešenie. Môžem písať o verejných klamstvách a podvodoch politikov, ak také sám nerobím. Môžem teda kritizovať podvody s pôdou, plané sľuby voličom či šírenie nenávisti k našim Maďarom, ak sám nečachrujem s pôdou, sľubmi a nacionalizmom. A naopak, nemôžem rozhorčene či nadšene písať o súkromných zlyhaniach politikov, o ich rozvodoch, frajerkách či alkoholizme, ak takými sám prechádzam a mlčím. Toto je výzva, ktorá práve dobehla roztopašnú Markízu. Lebo naozaj nie je férové vysielať havárie iných, ak nedokážeme vysielať aj tie vlastné.
Mala teda Markíza vysielať zábery súkromného zlyhania vlastného redaktora? Mala či nie?
Najprv čosi k okolnostiam. Havária, ktorú zavinil Rasťo Žitný, je strašná. Zomrelo pri nej nevinné dieťa a ostali nešťastní rodičia. Žiadna vina, žiaden trest nebude väčší, než toto. Samozrejme, prípad treba vyšetriť, a potom vyniesť spravodlivý rozsudok. Ale kde sa v nás berú tie neľudské reportáže o trpiacom človeku? Áno, trpí svojou vinou, ale to občas každý z nás. Kde sa berie tá strašná škodoradosť a krutosť, ktorá z článkov o ňom sála? Kde sa berie ten neľudský tón?
Prácu bulvárnej Markízy si tento časopis nikdy nevážil. Aj povrchnosť a bohorovnosť mnohých jej redaktorov je odporná. Ale to, ako cynicky o ťažko zranenom moderátorovi píše bulvár, je neznesiteľné. Tvária sa, že im ide o spravodlivosť a nevinné dieťa, ale nezakryjú, že im ide len o vlastný, lacný zisk. Prašivý zisk z utrpenia kolegu.
Rasťo Žitný je človek, ktorý pochybil, strašne pochybil, ale nezaslúži si ponižovanie, výsmech a nenávisť. Kto z nás nepochybil? Aj strašne. Kto? Ten trpiaci človek teraz potrebuje podporu, nie krutosť. Vyslovujeme ju jemu aj jeho kolegom z televízie.
A teraz k tej ťažkej otázke – mala Markíza odvysielať zábery z havárie kolegu, alebo nie? Zachovala sa pokrytecky, keď o tom povedala len pár viet?
Nie nemala, nie nezachovala.
Vysielať zábery nešťastia je občas nevyhnutné. Zábery z koncentračných táborov a gulagov berú dych a ťažia, ale súčasne užitočne ukazujú, aké sú dôsledky zvrátených ideológií a masového blúznenia. Neustále zábery strašných činov samovražedných atentátnikov znižujú citlivosť na smrť, ale súčasne užitočne odhaľujú krutosť tých fanatikov. Čo užitočné by však spôsobil záber na rozmlátené auto a krvácajúce telá na Záhorí? Nič, holé nič.
Je teda úplne v poriadku, že Markíza nevysielala haváriu svojho moderátora. Bolo to citlivé a ľudské, nie pokrytecké. Nešťastie známeho človeka predsa nesmie byť cestou k väčšej sledovanosti, ale príležitosťou k zúčastnenému tichu. Lenže – až táto skúsenosť dokonale ukázala, ako necitlivé od tej istej Markízy bolo vysielať celé roky utrpenie neznámych ľudí. Lebo ak sa nemali vysielať zábery z havárie teraz – a nemali sa – nemali sa ani inokedy. Nešťastie nikdy nemá byť cestou k divákom a prachom. Nikdy.
Tá havária sa nemala stať. Jej dôsledky sú kruté a nenapraviteľné. Existuje hádam jediný spôsob, ako z toho nešťastia vytesať v Markíze aspoň čosi užitočné – odteraz merať neznámym ľuďom rovnako citlivým metrom, akým sa v nešťastí meralo vlastnému kolegovi.
Myslime na neho.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.