Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Srbsko áno, Sudán nie?

.časopis .téma

Viaceré médiá v týchto dňoch informovali, že v našej krajine končí svoje pôsobenie Svetová banka. Táto očakávaná a zdanlivo neveľmi dôležitá správa má symbolický význam. Slovensko sa stáva krajinou, ktorá je „za vodou“

Viaceré médiá v týchto dňoch informovali, že v našej krajine končí svoje pôsobenie Svetová banka. Táto očakávaná a zdanlivo neveľmi dôležitá správa má symbolický význam. Slovensko sa stáva krajinou, ktorá je „za vodou“  a po rokoch prijímania zahraničnej pomoci sa od nás očakáva, že sa staneme krajinou, ktorá bude pomáhať. Ale vieme to robiť? 


To, ako pomáhať iným, môže mať rôzne podoby. Môže ísť o množstvo viac či menej organizovaných aktivít, ktoré nemajú so štátom nič spoločné a pomáhajúci si na ne zháňajú prostriedky z verejných zbierok, alebo od súkromných sponzorov. Okrem toho je však v každom členskom štáte EÚ aj oficiálna rozvojová pomoc, nad ktorou drží svoju ochrannú ruku štát. Má svoju kolónku v štátnom rozpočte a o jej prerozdeľovaní a cieľoch vo veľkej miere rozhoduje ministerstvo zahraničných vecí, respektíve rôzne agentúry v jeho pôsobnosti.

.hádky o pomoc
Prestrelka z posledných dní medzi niektorými mimovládnymi organizáciami a Slovenskou agentúrou pre medzinárodnú rozvojovú pomoc (SAMRS ), ktorá funguje pod ministerstvom zahraničných vecí, dokazuje, že práve v tejto oblasti nášho pomáhania to škrípe. Mimovládky, ktoré sa v iných  krajinách angažujú v pomoci, kritizujú, že percento peňazí z nášho HDP určené na rozvojovú  pomoc sa oproti minulému roku znížilo, ako aj to, že len veľmi málo prostriedkov z tohto balíka ide na konkrétne projekty. Chýba im aj diskusia o tom, ako tieto peniaze zmysluplne míňať. Z tohto tábora zaznievajú aj hlasy, že zatiaľ čo rozvojová pomoc pôvodne fungovala ako partnerstvo všetkých aktérov s ministerstvom zahraničných vecí, po roku 2006 „staré štruktúry“ zacítili príležitosť a začali ju najskôr zoštátňovať, a potom „podnikatelizovať“.
Šéf SAMRS Zdenko Cho zase v článku na portáli Webnoviny.sk mimovládky obvinil z toho, že za ich kritikou je najmä snaha o prežitie. „Mnohé mimovládne organizácie si v priebehu uplynulých rokov vybudovali skutočne sofistikovanú štruktúru, často nie nepodobnú úspešnej firme. Niekoľko stupňov riadenia, správne rady, sekretariáty, poradcovia experti. Desiatky – a v extrémnych prípadoch v zahraničí aj stovky platených zamestnancov! Udržiavať takýto organizmus pri živote si vyžaduje nielen enormné nasadenie, entuziazmus, ale najmä peniaze...“, napísal riaditeľ agentúry. Tvrdí aj to, že jeho agentúra urobila celý proces rozvojovej pomoci transparentnejším, sprofesionalizovala ho a vytvorila priestor na väčšiu konkurenciu projektov.
Nezorientovaný pozorovateľ sa na základe tejto mediálnej prestrelky asi len ťažko dokáže prikloniť na jednu či druhú stranu, celý spor je však dobrou príležitosťou pozrieť sa na naše štátne pomáhanie trochu bližšie.

.nedôstojná pomoc?
Na prvý pohľad vyzerá byť s našou rozvojovou pomocou všetko v poriadku. Minulý rok sa zastrešila pod jednu agentúru s pôvabnou skratkou SAMRS, a od februára tohto roku platí aj zákon o oficiálnej rozvojovej pomoci, čím sme predbehli Čechov aj iné nové členské štáty EÚ. Minulý rok sme vyčlenili na pomoc 1,652 miliardy korún, čo je najvyššia hodnota v doterajšej histórii (hoci je pravda, že v relatívnom pomere k HDP nižšia než rok predtým).
Väčšinu z našej rozvojovej pomoci, vyše jednu miliardu korún, však zhltnú príspevky pre medzinárodné organizácie ako OSN, OECD, Červený kríž,  Svetovú banku alebo pre EÚ – na vynaloženie týchto našich peňazí určených rozvojovým krajinám vlastne nemáme nijaký vplyv. Ďalšiu vysokú položku tvorilo minulý rok odpustenie dlhu Sudánu a Afganistanu, aj tu však viac než o našu pomoc išlo o prosté uznanie skutočnosti, že tieto dlhy by sme zrejme aj tak nikdy nevymohli. A zrazu sa dostávame k sume, ktorú agentúra SAMRS  vyčlenila na reálne projekty slovenskej rozvojovej pomoci – 168 miliónov korún. Asi toľko nás stojí spracovanie rádioaktívneho odpadu v ruskom závode Sosnovyj Bor a asi toľko stál Považskú Bystricu tender na služby spojené s komunálnym odpadom. Náš časopis pritom nikdy nehájil kvantitatívne ciele, ktoré vyhlasuje EÚ či OSN o tom, koľko by štáty mali prispievať na pomoc, ale nie je táto suma predsa len nedôstojná? A to nielen v porovnaní so susedným Českom, ktoré na podobné projekty dáva takmer päťnásobok. Z týchto 168 miliónov sa minulý rok reálne vyčerpalo iba okolo 35 miliónov korún (ostatné boli presunuté do ďalšieho roku), pričom samotná SAMRS strovila na vlastnú administratívu 12 miliónov korún.

Prirodzene, ľudia z mimovládnych organizácií, ktoré pôsobia v tejto oblasti, prinízky rozpočet na slovenskú pomoc kritizujú: „Máme tu ľudí a organizácie, ktoré by vedeli robiť dobré projekty. No bez toho, aby sme dostávali viac peňazí a mohli teda rásť, to budú z našej strany v rozvojovom svete len také maličké a roztrúsené intervencie, “ tvrdí Marián Čaučík, predseda organizácie eRko, ktorá pomáha napríklad v Sudáne a v Keni. Nora Beňáková z Človeka v ohrození hovorí, že na „bilaterálne projekty je už štyri roky určených len 160 miliónov korún. Tie sú určené do 14 krajín, čo je dosť neefektívne, pretože do každej z nich potom smeruje malý počet projektov a pre niektoré nebol minulý rok schválený žiadny projekt. Pre strategické krajiny, ako je Afganistan alebo Bosna, tak bolo v roku 2007 schválené len po jednom projekte.“

.rozvojová krajina Srbsko...
Plakať nad tým, že 168 miliónov je na čoraz bohatšieho člena EÚ a čoskoro aj eurozóny žalostne málo, sa však pri bližšom pohľade na podporené projekty ani príliš nedá. Asi polovica nášho rozvojového balíka (či lepšie povedané balíčka) je určená pre Srbsko. Aj nad tým by sa dali pri veľkej dávke veľkorysosti prižmúriť obe oči, keby veľká časť z projektov naozaj budila dojem toho, čomu bežný človek rozumie pod „rozvojovou pomocou“. Rôzne infraštruktúrne projekty, ako systém diaľkového vykurovania či budovanie veterných elektrární, však skôr vyzerajú ako zákazky pre slovenské firmy, ktoré financujeme z daní pod etiketou rozvojovej pomoci. Je absurdné, že na rozširovanie meteorologických a radiačných staníc v Srbsku sme dali zo štátneho eráru sedem miliónov korún, kým agentúra SAMRS odmietla ďalej podporovať projekt eRka v južnom Sudáne postihnutom extrémnou chudobou. Výstavba mosta v srbskej Babušnici je určite záslužná vec, ale je naozaj na takéto projekty odkázané „rozvojové“ Srbsko, ktoré dnes navyše čerpá eurá – ako svojho času aj Slovensko – z predvstupových fondov EÚ? Podobne podporujú Srbov aj Česi. Tamojší štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Jan Kohout však pre .týždeň pripúšťa: „Myslím, že časom bude suma pomoci pre balkánske krajiny klesať. Ide o to, aby sme tam nedávali peniaze na infraštruktúrne projekty, na ktoré má Srbsko možnosť získať peniaze z Európskej únie. Treba sa zameriavať na také špecifické miesta, ktoré nikto nevykrýva. Na Balkáne však chceme ostať, keďže tam máme dobré postavenie a dobré kontakty. Globálne problémy ako v Afrike nie sme schopní riešiť.“

.turizmus v Kirgizsku
O cieľoch slovenskej rozvojovej pomoci, ako aj o zmysluplnosti niektorých projektov sme sa chceli porozprávať s úradníkmi, no neúspešne. Riaditeľ SAMRS Zdenko Cho dohodnuté stretnutie zrušil, pričom nám bolo v ten istý deň prisľúbené stretnutie s Dušanom Dachom, riaditeľom odboru rozvojovej pomoci na ministerstve zahraničných vecí. Pán Dacho nám však napokon ponúkol stretnutie až po našej uzávierke. Riaditeľa SAMRS sme ešte požiadali o stručné odpovede na naše otázky, a požiadali sme ho aj o zaslanie projektov, ktorých zmyslu sme príliš nerozumeli. (DOPLNIŤ)
Ťažko napríklad rozumieť, prečo jedným z najštedrejšie podporených projektov je sedemmiliónový grant pre Horskú záchrannú službu Poprad na „modelové riešenie riadenia vysokohorského turizmu“ v Kirgizsku. Podľa našich informácií sa v rámci tohto projektu vynaložili dva milióny korún na stavbu súkromnej vysokohorskej chaty. To má byť rozvojová pomoc?
Samozrejme, našli sme aj príklady pomoci, ktorá na pohľad dáva zmysel: jedným z najviac dotovaných projektov bola minulý rok prevencia a podpora pre deti a rodiny postihnuté HIV/AIDS v Keni (Magna Deti v núdzi) alebo vybudovanie mlyna a pekárne (nadácia Integra) za 3 a pol milióna korún.
Aby sme boli k súčasnému vedeniu SAMRS spravodliví, o projekty na pohľad s  pochybným účelom nebola núdza ani v období pred vznikom tejto agentúry v rokoch 2003 až 2006. Bývalý líder SDĽ Peter Weiss takto získal 300-tisíc korún na vypracovanie „analýzy potrieb srbských vrcholných orgánov v súvislosti s integráciou do EÚ“. Pozoruhodne znel aj projekt určený opäť pre Srbsko, ktorý Asociácia európskych novinárov označila za „podporu morálnych a profesionálnych hodnôt“, na čo sme dali tri a pol milióna korún. Našu rozvojovú pomoc si musí najviac pochvaľovať firma Gramont, ktorá za uplynulé roky na svoje dva projekty zohnala vyše desať miliónov korún, v minulom roku aj na spomínané veterné elektrárne v Srbsku.
V našom zákone sa pritom píše, že jeden z hlavných cieľov slovenskej rozvojovej pomoci je „zmierňovanie chudoby a hladu v rozvojových krajinách“. Takýchto foriem pomoci je však zatiaľ ako šafranu.

.ako pomáhať
Z uvedeného vyplýva zopár zásadných otázok. Má polovica z našich peňazí určených na rozvojovú pomoc smerovať do Srbska, vo veľkej miere na projekty budujúce technickú infraštruktúru? Pomáhať tejto krajine je určite ušľachtilé, ale Srbsko nie je žiadna banánová republika. Nemá veľký zmysel, aby z peňazí daňovníkov naše firmy stavali mosty, čističky odpadových vôd či veterné elektrárne. Ak niečo má aký-taký zmysel, tak azda pomoc Srbom pri odovzdávaní skúseností ako čerpať peniaze z predvstupových fondov EÚ. Ani my sme nečakali, že nám nenáročné technické stavby budú stavať nemeckí inžinieri. Srbskí stavitelia mostov sú rovnako kvalifikovaní ako tí naši a skôr, ako doviezť stavby na kľúč potrebujú poradiť, ako sa dostať ku zdrojom, aby si ich mohli postaviť sami. Ak chcú naše firmy prenikať na miestny trh, je to legitímne, ale mali by to robiť vo vlastnej réžii. Prípadne hľadať iné zdroje ako je rozvojová pomoc.
Otázkou je aj to, či je naším príspevkom k rozvoju chudobnejšej časti sveta fakt, že sa balík peňazí rozdrobuje na veľké množstvo krátkodobých projektov. Pomáhať má zmysel vtedy, ak naša pomoc vychádza z reálnych miestnych potrieb a nie je toho typu, že keď pomáhajúci odíde, celý projekt zakape a trpiaci región je tam, kde bol predtým. To by sme potom mohli všetky naše peniaze na rozvojovú pomoc venovať agentúram OSN, pretože tie presne takýto typ pomoci často robia. O tom, že aj u nás sú ľudia, ktorí to vedia robiť lepšie, svedčí aj projekt, ktorý v Južnom Sudáne uskutočňuje eRko (Hnutie kresťanských spoločenstiev mládeže) a Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Z prostriedkov od súkromných darcov, ale aj s pomocou štátnych peňazí a výťažku koledníckej zbierky Dobrá novina postupne rozbehli v sudánskom Napurnite školu, na ktorej učia slovenskí učitelia a nemocnicu, kde liečia slovenskí lekári. Obidve organizácie v regióne v spolupráci s miestnou katolíckou diecézou pôsobia už od roku 1998. Na to, aby slovenskí učitelia mohli v Sudáne aj naďalej pokračovať vo svojej práci, SAMRS pri poslednom delení prostriedkov peniaze nenašla.
A to je možno najrukolapnejší dôkaz toho, že s našou rozvojovou pomocou nie je všetko v poriadku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite