Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Opäť o sexuálnej výchove

.eva Čobejová .časopis .téma

Téma sexuálnej výchovy na školách je tu aktuálna už vyše pätnásť rokov. Občas sa na ňu pozabudne, občas sa vynorí. No a teraz je na programe opäť.

Téma sexuálnej výchovy na školách je tu aktuálna už vyše pätnásť rokov. Občas sa na ňu pozabudne, občas sa vynorí. No a teraz je na programe opäť.


Nevyhnutnosť zaviesť do školských osnov sexuálnu výchovu ako predmet propaguje najmä Spoločnosť pre plánované rodičovstvo, ale aj viacerí liberálnejšie orientovaní vedci, pedagógovia či lekári. Ich lobistickému pôsobeniu niektoré vlády vyhoveli – napríklad v roku 1994 vydalo ministerstvo školstva pokyny k sexuálnej výchove na školách. Schválilo aj učebné osnovy pre sexuálnu výchovu. O dva roky neskôr (ministerkou školstva bola Eva Slavkovská za SNS) sa však rozhodlo o zmene názvu tohto predmetu na menej kontroverznú „Výchovu k manželstvu a rodičovstvu“. Témy, ako antikoncepcia, bezpečné sexuálne správanie či plánované rodičovstvo sú súčasťou tejto výchovy.

.minimálne ciele
V prípade výchovy k manželstvu a rodičovstvu nejde o samostatný predmet. Učebné osnovy, ktoré schválilo ministerstvo školstva k tomuto predmetu, sú spracované ako „nadpredmetové, prierezové a dávajú učiteľovi v podstate možnosť v rámci svojho predmetu pôsobiť v sfére vzdelávania a výchovy v daných intenciách“.
Osnovy teda dávajú školám istú slobodu, aby sa samy rozhodli o formách i rozsahu vyučovania tohto predmetu. Štát stanovil minimálne ciele, obsah a naznačil proces. Zároveň však školám pripomenul, že výchova k manželstvu a rodičovstvu sa realizuje „v úzkej spolupráci školy a rodiny“.
Témy sexuálneho zdravia či správania sa vďaka tejto koncepcii celkom prirodzene učia trošku inak na škole pôsobiacej v prostredí sekulárnejšieho bratislavského sídliska a inak na cirkevnej škole kdesi v Námestove.
Bojovníkom za sexuálnu výchovu sa však táto sloboda pre školy nepáči. Chcú, aby sa sexuálne témy učili všade rovnako a aby štát jasne stanovil „optimum sexuálnej gramotnosti“. Nepáči sa im ani to, že podstatná časť informácií o sexuálnej výchove sa učí v rámci etickej výchovy či náboženskej výchovy. Je prirodzené, že trochu inak učí túto tému liberálnejšie založený učiteľ etickej výchovy a inak zas katechéta v rámci náboženskej výchovy. Zrejme nemajú obaja jednotný názor na používanie antikoncepcie, na masturbáciu či petting ani na homosexuálne vzťahy. Štát túto dilemu vyriešil v podstate elegantne – určil minimálne obsahové štandardy a dal školám voľné ruky, aby mohli rešpektovať vôľu rodičov či prostredie, v ktorom pôsobia. Nedá sa ani povedať, že by školy celkom zlyhali. Na internetových stránkach mnohých škôl je podrobne predstavený spôsob vyučovania tohto druhu výchovy a viaceré školy našli aj vlastné originálne formy (prizývanie odborníkov na besedy, tvorivé hry, organizovanie valentínskych dní a podobne).


.primeranosť
Výchova k manželstvu a rodičovstvu je už od roku 1996 koncipovaná tak, ako by asi mali fungovať školy po kvalitnej školskej reforme. Ponecháva školám dostatočnú voľnosť. Určuje im minimálne ciele a minimálny základný obsah výchovného procesu, ale nezakazuje im, aby tento obsah primerane rozšírili. Definuje aj to, čo je v tomto prípade primeranosť: „Nejde len o biologickú, psychickú či sociálnu zrelosť žiaka, ale aj primeranosť k regiónu, tradíciám regiónu, primeranosť k sociálnej skupine, rodine, svetovému názoru a doterajšiemu spôsobu života žiakov.“
V praxi to znamená, že školy – ak sa na tom dohodnú s rodičmi – môžu pri vyučovaní používať aj učebnicu Sexuálnej výchovy, ktorú vypracovala a vydala Spoločnosť pre plánované rodičovstvo. Hoci túto učebnicu ministerstvo školstva oficiálne neschválilo (po neodporúčajúcich posudkoch Štátneho pedagogického ústavu a Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie), nezakázalo ju používať. Naopak, ministerstvo sa aj oficiálne vyjadrilo, že učitelia z nej môžu čerpať. Môžu ju aj používať.
Učebnica Sexuálnej výchovy je v printovej podobe na mnohých školách a možno si ju stiahnuť aj z internetu, teda prístup k nej nie je ničím obmedzený. Mnohí učitelia ju používajú. Akurát neexistuje nariadenie „zhora“, že ju musia používať. A to sa nepáči stúpencom názoru za štátom direktívne nariadenú sexuálnu výchovu na školách. Odvolávajú sa pritom na práva dieťaťa mať dostatok informácií aj o sexuálnych témach.
V prípade ministerstva zdravotníctva vedeného Ivanom Valentovičom (Smer) aktivisti zo Spoločnosti pre plánované rodičovstvo uspeli. V Národnom programe sexuálneho a reprodukčného zdravia, ktorý predložil na vládu minister Valentovič, je aj kapitola o sexuálnej výchove. Píše sa v nej: „Je nevyhnutné  zaviesť výchovu k sexuálnemu a reprodukčnému zdraviu a právam ako jeden z aspektov sexuálnych a reprodukčných práv. Výchova k sexuálnemu a reprodukčnému zdraviu a právam by mala byť poskytovaná všetkým deťom a mala by poskytovať informácie a zručnosti, ktoré sú primerané pluralitnej občianskej spoločnosti...“ Ak by program vláda schválila v predloženej podobe, ministerstvo školstva musí zabezpečiť vypracovanie a prijatie optima sexuálnej gramotnosti ... a implementovať ho do výchovno-vzdelávacieho procesu. Termín: od roku 2008 do roku 2010.
V tomto prípade by teda išlo o klasické direktívne centralizované nariadenie, čo školy musia učiť v citlivej oblasti. Minister Mikolaj mal so Sexuálnou výchovou, vypracovanou Spoločnosťou pre plánované rodičovstvo, problém aj doteraz a odmietol ju direktívne zaviesť do škôl. Môže mu to však nariadiť vláda, ak prijme Národný program sexuálneho a reprodukčného zdravia.

.učebnica a pracovné listy
Na Slovensku je viacero učiteľov, ktorí používajú metodiku aj pracovné listy od Spoločnosti pre plánované rodičovstvo. Sami môžu pritom rozhodovať, ktoré časti „pracovných listov“ už považujú pre svojich žiakov za „neprimerané“ a tie nepoužívať.
Empatia, dôveryhodnosť a taktnosť učiteľa je pri tomto predmete viac ako namieste. Každý učiteľ vie, že žiadnym príkazom nemôže dosiahnuť, aby sa informácie, ktoré si deti povedia – po špeciálnych uvoľňovacích hrách – o vlastných erotických a sexuálnych skúsenostiach či obavách, nešírili ďalej a aby sa dieťa nestalo medzi spolužiakmi terčom  výsmechu. Sám učiteľ by mal presne vedieť, keď vstupuje na nebezpečnú pôdu intimity dieťaťa a neprekračovať jej hranice.
Pracovné listy pre sexuálnu výchovu na druhom stupni, ako ich pripravila Spoločnosť pre plánované rodičovstvo, sú veľmi často za touto citlivou hranicou. Napríklad, keď majú žiaci napísať, kto má miesto v ich srdci, alebo čo si myslia o masturbácii, kto im povedal o predmanželských sexuálnych skúsenostiach alebo kedy žiak naposledy niekoho pobozkal a či to bolo príjemné. To sú otázky, ktoré žiak môže cítiť aj ako zásah do svojho súkromia, do svojej intímnej zóny.
V tejto učebnici sú navyše naznačené aj rodové otázky, ktoré sú už skôr ideologickým názorom a módnou agendou ako užitočnou informáciou (napríklad ako rozlíšiť, kedy ide o sociálny rod a kedy o biologické pohlavie).
Táto učebnica naozaj nie je vhodná – tak ako sa nemusí každému pozdávať metodická príručka Ivana Podmanického a Jozefa Glasu Výchova k manželstvu a rodičovstvu, ktorá zaraďuje masturbáciu medzi deviácie a homosexuálom odporúča buď liečbu, alebo celoživotnú sexuálnu abstinenciu.
Ani jedna, ani druhá učebnica by preto v tejto citlivej oblasti nemala byť štátom nariadenou normou. Ak chceme viac slobody pre školy, ak chceme, aby si tvorili aj vlastné vzdelávacie programy, na základe ktorých si rodičia budú školy vyberať, netreba vládnym uznesením nariaďovať rovnakú sexuálnu výchovu pre každého žiaka. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite