Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stalinovi sme pomohli

.jozef Majchrák .jaroslav Daniška .časopis .téma

Štvrtého apríla 1945, pred sedemdesiatimi rokmi, bola oslobodená Bratislava. Bol však pochod Červenej armády naším územím skutočným oslobodením? Alebo možno vtedajšiu porážku fašizmu priamo spojiť s nastolením komunizmu vo februári 1948?

V Česku o tom nedávno vyvolal diskusiu Tomáš Klvaňa, bývalý novinár a poradca prezidenta Klausa, ktorý postup Červenej armády vidí skôr ako prvú etapu dobytia komunistami, nie oslobodenie. Situácia na Slovensku a v Česku sa v mnohom líšila, čo ukázali najmä voľby v roku 1946. Napriek tomu nás čakal spoločný osud – nová totalita. Otázka znie: Čia to bola vina? Mohlo sa Československo komunizmu vyhnúť? Alebo bol osud našej krajiny spečatený dohodou Stalina s Churchillom a Rooseveltom vo februári 1945 na Kryme, Československo nemohlo ísť rakúskou cestou a muselo s Poľskom a Maďarskom skončiť v sovietskom bloku? Alebo, naopak, nesie rozhodujúcu vinu za komunizmus domáca elita a voľby v roku 1946, ktoré celoštátne vyhrali Gottwaldovi komunisti? Mal teda povojnový vývoj v Československu inú reálnu alternatívu ako cestu do Stalinovho objatia?

.rakúska lekcia komunistom
Hľadanie odpovedí na tieto otázky je dodnes predmetom pomerne živej debaty historikov. Igor Lukeš, ktorý je profesorom histórie na Bostonskej univerzite, vydal nedávno knihu Československo nad propastí (česky 2014, americké vydanie získalo v roku 2012 cenu CIA za prínos k literatúre o spravodajských službách) v ktorej formuluje tézu, že víťazstvo komunistov vo februári 1948 bolo do značnej miery spôsobené zlyhaním miestnych demokratických politikov, ale tiež amerických diplomatov a tajných služieb. Podľa Lukeša nebol vývoj v povojnovom Československu tak jednoznačne predurčený ako v Poľsku alebo Maďarsku, ktoré spojenci už počas vojny prisúdili do sovietskej sféry vplyvu. Budúcnosť Československa nebola na konferenciách na Jalte a v Teheráne jednoznačne stanovená, krajina mala silnú demokratickú tradíciu a podobne ako Rakúsko ju oslobodila nielen Červená armáda, ale aj americkí vojaci. „To, že Prahu a veľkú väčšinu územia štátu obsadili Rusi, znamenalo taktickú porážku pre miestnych demokratov a posilnilo vplyv ich komunistických rivalov. Nebol to však faktor, ktorý by určil politickú budúcnosť krajiny. Aspoň sčasti to dokazuje naplnená dohoda medzi Washingtonom a Moskvou o stiahnutí všetkých cudzích vojsk z oslobodeného Československa do decembra 1945,“ píše Lukeš. Jeho kniha vyvolala aj polemické reakcie a nakoniec aj on sám v nej cituje zástancov odlišného názoru. Napríklad amerického ministra zahraničných vecí Georgea Marshalla, ktorý videl Československo pred komunistickým pučom ako výbežok Západu prenikajúci do východného bloku, čo podľa neho Moskva nemohla dlhodobo tolerovať. Alebo znalca Ruska a východnej Európy Georgea Kennana, podľa ktorého osud Československa predurčila jeho relatívna blízkosť k sovietskym hraniciam.
Zaujímavá je aj paralela medzi Rakúskom a Československom, teda dvoma krajinami s podobnou východiskovou pozíciou, ale odlišným následným vývojom. Ten bol spôsobený viacerými faktormi. Rakúska spoločnosť bola oveľa viac protikomunisticky naladená. Vo voľbách v novembri 1945 tu komunistická strana získala iba 5,4 percenta hlasov (v Československu to vo voľbách v roku 1946 bolo viac ako 43 percent), zatiaľ čo ľudovci takmer 50 percent a sociálni demokrati 44,6 percenta. Komunisti tak prišli o post ministra vnútra, ktorý mali v dočasnej vláde, ako aj o pozíciu šéfa polície.
Jedným z dôvodom ich neúspechu bolo, že sovietski vojaci sa v Rakúsku správali až neuveriteľne brutálne. Napríklad odhady počtu nimi znásilnených žien sa pohybujú okolo čísla 80-tisíc. Sovietska brutalita rakúskych komunistov poškodzovala, čo nekomunistické strany dokázali patrične využiť. Ľudovci v predvolebnej kampani bodovali aj heslami: „Kto má rád Rusov, volí komunistov,“ alebo „Viedenčania bez hodiniek volia ľudovú stranu.“
Ďalším rozdielom oproti Československu bola jednotnosť nekomunistického politického tábora.  Medzi rakúskymi sociálnymi demokratmi neboli politici, ako Zdeněk Fierlinger, ktorí by kolaborovali s komunistami a tým oslabovali protikomunistický front.
Rakúski nekomunistickí politici tiež na rozdiel od Beneša neverili, že s komunistami a Stalinom sa dá dohodnúť a nebáli sa ísť s nimi do konfrontácie. Keď sa rakúski komunisti pokúsili v roku 1950 o puč podľa československého vzoru, s generálnym štrajkom aj závodnými milíciami, vláda na jeho potlačenie nielenže neváhala použiť ozbrojené zložky, ale do Viedne zviezla aj svojich prívržencov z konzervatívnych regiónov krajiny.

.kolaboranti alebo defétisti?
Najväčšou otázkou u nás doma je zodpovednosť prezidenta Beneša a vtedajšej demokratickej elity. Beneš nebol v jednoduchej situácii. To, že sa mu po Mníchove podarilo obnoviť autoritu, je jeho najväčším úspechom v kariére. Komunisti mali svoj generálny štáb v Moskve a českí komunisti, ako píše Jacques Rupnik v knihe Dějiny komunistické strany Československa (česky 2002), boli po porážke nemeckých komunistov roku 1933 najmocnejšou komunistickou silou v regióne. Demokrati boli rozdelení, Beneš bol v Londýne, posledný čs. premiér pred Mníchovom Milan Hodža spolu s veľvyslancom Osuským sa snažili formovať politický exil v Paríži. Hodža sa však nechal Benešom vytlačiť a pred verejným záujmom preferoval osobný. Navyše ani Benešova snaha o dohodu so Stalinom nebola žiadna nepremyslená avantúra. Churchill žiadal od stredoeurópskych politikov politický realizmus a napríklad na poľského exilového premiéra Stanislawa Mikolajczyka robil nátlak, aby sa so Stalinom dohodol. Beneš si navyše dával pozor, aby pri dohode so Stalinom ostalo Československo aj naďalej suverénne. Zlyhanie českých a slovenských elít (vrátane Beneša) prišlo až neskôr, po vojne. Jan Masaryk bol tieňom svojho otca, v čase krízy sa radšej skrýval doma. Viacerí demokratickí ministri napríklad v čase vypuklej politickej krízy rezignovali a odcestovali z Prahy na lyžiarske preteky do Tatier. „Není třeba se ničeho bát. Máme věci pod kontrolou,“ tvrdila vtedy neskoršia obeť justičnej vraždy Milana Horáková.
Zlyhali aj Slováci. Jozef Lettrich, predseda na Slovensku víťaznej Demokratickej strany a slovenského parlamentu, sa v Prahe nepresadil. Ján Ursíny, ktorý bol podpredsedom vlády do roku 1947, prišiel s Benešovým súhlasom o funkciu. Ďalší ministri pražskej vlády za DS ako Štefan Kočvara, ktorý nahradil Ursínyho, alebo Ján Lichner, Mikuláš Franek či Ján Pietor boli všetko „slabé váhy“. Vavro Šrobár prijal po februári 1948 miesto vo vláde a doslova zomrel vo funkcii. Fedor Hodža, syn bývalého premiéra a nositeľ zvučného mena, sa nepresadil vôbec. Tempo už udávali ľudia ako Gottwald, Široký, Clementis a ďalší. Demokratickí politici, ktorí poznali ich slabé a silné stránky, nedokázali držať krok ani účinne reagovať.  
Ale vráťme sa k pôvodnej otázke. Červená armáda sa k nášmu územiu správala v roku 1944 a 1945 menej brutálne ako k Poľsku, Maďarsku či Rakúsku. Jalta nám tiež dávala istú šancu na slobodný vývoj. A hoci demokratickí politici v rokoch 1945 – 1948 katastrofálne zlyhali, len ťažko si možno predstaviť, že by Stalin toleroval nekomunistický štát na východ od Berlína. Navyše na svojich hraniciach.
Ilustračné fotografie sú z historickej rekonštrukcie bojov o Bratislavu, ktorá sa uskutočnila v máji 2012

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite