Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Obete štátu

.časopis .téma

Politici tvrdia, že niekoľko špekulatívnych občanov brzdí výstavbu diaľnic, a

Politici tvrdia, že niekoľko špekulatívnych občanov brzdí výstavbu diaľnic, a treba preto stavať aj na pozemkoch, ktoré nie sú vykúpené. Prijali dokonca zákon, jeden z najspornejších od vzniku republiky, ktorý to umožňuje. Skutočne sú však občania „brzdou rozvoja“? Alebo sa iba štát k nim správa ako zlodej?

.príbehy, ktoré opíšeme, majú spoločnú pointu. Štátna mašinéria – inak sa to ozaj nedá nazvať – oberá tých ľudí o roky života a majetky. A nás všetkých oberá o stovky miliónov, o ktoré sa výstavba diaľnic a ciest predlžovaním ich výstavby vinou zlej prípravy predražuje.

.šťastný koniec
V skutočnosti politici nehanebne zavádzajú. Totiž už doterajšia prax vykupovania a vyvlastňovania pozemkov a iných nehnuteľností pripomína často metódy mafiánskych výpalníkov. Keby štát čestne ponúkol dotknutým vlastníkom primeranú náhradu garantovanú ústavou, a otvorene by s nimi rokoval, čo by mala byť samozrejmosť, problém s ich odporom (teda podaniami na súdy či sťažnosťami do Bruselu, ktoré stavbu diaľnic a ciest pozdržali) by nebol.
Tá krivda je však donebavolajúca. Ako inak nazvať najznámejší príbeh, ktorý si za posledné roky doslova odtrpeli manželia Oto a Žofia Drutarovskí z Prešova? Nebyť ich príčinlivého syna Richarda (pozri rozhovor na strane...), prišli by – podobne ako ich susedia na Nábrežnej ulici – aj oni vinou stavby cesty o rodinný dom z roku 1939. Náhrada? Smiešnych 677-tisíc korún, ktoré ponúkala Slovenská správa ciest (SSC). Tá sa odvolávala na právny predpis o oceňovaní, ktorý neskôr súd označil za dávno neplatný. Drutarovskí chceli pritom od začiatku iba jedno-jediné, dom za dom. Je to kryštalicky priezračný argument, ktorému musí rozumieť aj náš prezident. Chce to iba trochu empatie. Ťažko veriť, či by on sám súhlasil, že mu vyvlastnia rodinný dom v hodnote niekoľkých miliónov za zlomok tejto sumy.
„O stavbe cesty a búraní domov na tejto ulici sa prvýkrát hovorilo ešte v roku 1981. Osem rokov predtým sme si dom kompletne zrekonštruovali. Vtedy, za socializmu, by sa však s nami nikto nebavil o kompenzáciách. Jednoducho by nás dali do bytovky,“ spomína Žofia Drutarovská a pokračuje: „Po roku 1989 sa raz pri bráničke z ničoho nič objavili dvaja cudzí páni. Vraj robia prieskum, akú náhradu chceme za dom. Dom, povedala som. Vy tu však máte napísanú bytovku, oponovali. Nie, chceme dom, zopakovala som. Neskôr nás s manželom zavolala na rokovanie Slovenská správa ciest. Ponúkli nám byt v nejakej rozostavanej bytovke. Stál dva a pol milióna korún. Odkiaľ na to vezmeme, ak nám dávate za náš dom 677-tisíc, opýtala som sa. Môžete si vziať pôžičku, povedali.“
Nezabúdajme – štát chcel zobrať dôchodcom ich dom a bolo preto jeho povinnosťou im ponúknuť primeranú náhradu. Neskôr dalo mesto Prešov za čias primátora Juraja Kopčáka manželom Drutarovským rôzne ponuky. Raz 4-izbový byt, inokedy dokonca dva 2-izbové. Vždy však bolo treba doplatiť priepastný rozdiel medzi výkupnou cenou za ich starý dom a trhovou cenou za nový byt. Bludný kruh. Načo nám budú dva byty? – pýtali sa prekvapene. Chytrácka odpoveď znela: môžete ich potom predať a postaviť si dom. My však nechceme byty predávať ani kupovať, ako dôchodcovia nemáme ani síl dom stavať, vraveli zúfalo. A čo teda chcete? – reagovali čoraz podráždenejší úradníci. Za dom, ktorý nám vezmete, chceme dom, ktorý nám postavíte.
Toho sa nedočkali. Až dnešný prešovský primátor Pavol Hagyari  traumatizujúci prípad nedávno pragmaticky vyriešil vzájomne prijateľným kompromisom. Mesto poskytne tejto rodine 3 milióny a SSC 2,9 milióna korún. Za tých necelých šesť miliónov si (sami) postavia nový rodinný dom na opačnom konci svojej záhrady, ktorá nie je stavbou cesty dotknutá. Dovtedy môžu bývať v dome určenom na asanáciu. „Budem nosiť synovi na stavbe vodu,“ dodáva Oto Drutarovský a prvýkrát sa mierne usmeje.

.život pod mostom
Nejde iba o vyvlastňovaných. Za istých okolností sú na tom horšie tí, ktorých nevysťahujú a ostanú žiť v tesnej blízkosti stavby. Predobrazom toho, čo čaká mnohých, ktorí bývajú na miestach plánovanej výstavby diaľnic, je liptovská dedinka Podtureň. Od roku 1982 tu miestnym „straší“ nad hlavami mohutný kilometrový oblúk diaľničného mosta – s nevzhľadnými betónovými piliermi rovno pod oknami. „Neprekáža nám to, už sme si zvykli. Na diaľnicu, na železnicu, na všetko...“ poznamená fatalisticky dôchodkyňa Emília Žiaranová. Diaľničnú estakádu má pritom presne nad spálňou domu, v ktorom býva už 63 rokov. Dosť hlúpy pocit. Najmä, ak steny toho domu počas stavby diaľnice popraskali. „Jááj, to už je všetko starô,“ hovorí. Zdá sa, že je celkom spokojná. Bodaj by nebola, veď zatiaľ jej do záhrady nič nespadlo.

Inú skúsenosť má jej 44-ročný sused, evidentne frustrovaný lesný robotník s traktorom, zánovným mercedesom a garážou, ktorú mu nedávno, keď bol v nemocnici, vykradli. Zlodejov údajne odhalil, nahlásil ich na polícii, tá však dodnes nekoná. Stratil tak posledné ilúzie o tomto štáte. Každá jeho veta sa začína spŕškou nepublikovateľných vulgarizmov. „Keby dnes došli, že ma chcú vysťahovať, odstrelím ich. Z fleku. Ani peniaze by som nechcel. Načo by mi boli, keby som mal kdesi v meste nad hlavou mrakodrap? Tu som vyrastal a tu chcem žiť,“ uľaví si. Paradox, že tu má nad hlavou diaľnicu, nerieši. Dodá ešte, že komunisti voľakedy zaplatili jeho rodine za celý pozemok, na ktorom dnes stojí pilier estakády, smiešnych 43 korún. Na otázku, či mu vadí hluk alebo skôr smrad z diaľnice nad hlavou, odpovedá: „Najväčší problém je sneh. Príde fréza a kydá to všetko dole, na domy alebo na cestu. Ešte šťastie, že to zatiaľ na nikoho nepadlo.“

.pilier v spálni
 Ktovie, či skúsenosti z Podturne presvedčia aj ľudí v Sučanoch pri Martine. Stavitelia tu naplánovali diaľnicu cez úzky pás územia medzi Váhom a železnicou. Je to jedno z mála miest na trase D1, ktorých sa dotknú mimoriadne opatrenia sporného zákona. Stojí ten humbuk za to? V Sučanoch dnes vládne neistota a hlboká neinformovanosť. Miestni netušia, či ich ráno nezobudia buldozéry.
„Chceme dom za dom, nie peniaze. Zatiaľ však nič nevieme, všetci sa vyhovárajú. Starosta povedal, že Národná diaľničná spoločnosť (NDS) sa ešte nevyjadrila,“ vraví spoza plota, za ktorým vrčí obrovský vlčiak, Oľga Slovíková. V tomto dome bývajú tri rodiny, celkovo desať ľudí. Byty sú v ich osobnom vlastníctve.
Cez spálňu Slovíkovcov je naplánovaný diaľničný pilier. To však nie je ešte isté a miestni sa preto dohadujú, že dom možno nezbúrajú. „Uvažovalo sa aj o tom, že by päť metrov od baraku dali protihlukovú stenu. To tu máme azda žiť a čakať, až nám padne auto na hlavu?“ dodáva Slovíková a ukáže na neďalekú fabriku. Znie to dosť absurdne, avšak jej polovica má padnúť za obeť diaľnici, pričom tá druhá ostane zachovaná.

.tunely alebo estakády?
Ak sa niekde koncentruje v plnej sile falošná mytológia o „dobrých staviteľoch“ a „zlých občanoch“, je to určite Považská Bystrica. Je to posledné miesto na trase diaľnice medzi Bratislavou a Žilinou, kde sa ešte jazdí cez mesto. Dopravné zápchy a nehody sú tu na dennom poriadku. Kto je za to zodpovedný? Občiansky aktivista Juraj Smatana hovorí o prehratom až tragickom príbehu: „Keby bolo v tomto meste desať Richardov Drutarovských, nestavala by sa tu diaľnica krížom cez mesto, nad hlavami ľudí, ale viedli by ju vhodnejším spôsobom poza mesto cez tunely.“
Podľa Smatanu tento príbeh ukazuje, ako sa dá presadiť zjavne nezmyselný a škodlivý projekt do takej podoby, že sa ešte ľudia na to tešia. Súdruhovia za socializmu vytýčili takzvaný Rajecký koridor. Ten síce Považskú Bystricu obchádzal, zničil by však chránené územia. Hľadala sa teda iná trasa. Od roku 1995 SSC postupne navrhla až osem variantov, pričom od začiatku preferovali technicky najjednoduchšie a najlacnejšie riešenie – estakády ponad mesto. To spočiatku narazilo na tvrdý odpor samosprávy aj občanov. Ministerstvo životného prostredia (MŽP) požiadalo investora, aby rozpracoval variant obchvatu mesta. „Vyriešili to tak, že nakreslili poza Považské strojárne dva tunely, čo bolo síce elegantné, no podľa nás zámerne predražené – jeden z tých tunelov tam nemusel byť. Sme schopní dokázať, že niektoré varianty investor vedome urobil tak, aby neprešli. Viedli popri nemocnici alebo škole,“ vysvetľuje Smatana, ktorý je presvedčený, že za uprednostňovaním estakád boli a sú záujmy betonárskych firiem.
Pri posudzovaní štúdie dopadov na životné prostredie podľa metodiky EIA vyhodnotilo MŽP v roku 1996 ako najlepší tunelový variant. Investor sa s tým však nezmieril. Smatana hovorí o falšovaní štúdie a aplikácii tzv. bulharskej konštanty, čo znamená, že dodatočne sa účelovo zmenili kritériá posudzovania tak, aby sa dosiahol želateľný výsledok: „Dorobili jednu kapitolu, v ktorej zmenili váhu ekonomického kritéria – na úkor kritéria vplyvu na životné prostredie a obyvateľstvo –  až na úroveň, ktorá zmenila poradie variantov.“
Bizarné pritom je, že stavitelia z núdze urobili cnosť. Šedé betónové estakády označili, na nemalý úžas občanov, za „krásne architektonické dielo“, ktoré „pozdvihne ráz krajiny“ a umožní nádherné výhľady prechádzajúcich motoristov na Manínsku vrchovinu a Považský hrad. Aké výhľady budú mať denno-denne občania mesta, o tom radšej taktne pomlčali. Ešte absurdnejšia bola neskoršia obhajoba estakád investorom, ktorý na verejných stretnutiach s občanmi dôvodil, že autá pôjdu smerom od Bratislavy cez mesto dole z kopca, čím sa znížia emisie aj hlučnosť. „A opačným smerom na Bratislavu nebudú jazdiť?“ opýtal sa ktosi logicky.

.klasická vydieračská taktika
 Čo ťa nepáli, to nehas. Táto ľudová múdrosť má na Slovensku tuhý korienok. Väčšina zo 43-tisíc obyvateľov Považskej Bystrice býva mimo dosahu diaľnice, aj keby išla cez estakády ponad mesto. Nehovoriac o motoristoch z celého Slovenska, ktorí sa pýtajú, kto je za odďaľovanie výstavby zodpovedný. Všetci tí si želali rýchle dokončenie tohto problematického úseku. Vznikol mýtus, že ho brzdí skupina nespokojných občanov.
V rokoch 1996-97, teda v časoch najhlbšieho mečiarizmu, dosiahla jednota mesta a občanov proti estakádam svoj kulminačný bod. Vtedajší primátor Ľuboš Lackovič (HZDS) bol dokonca v súvislosti s tým v spore so svojím straníckym šéfom. Čas však hral proti odporcom. Neskôr ich začal primátor, ktorý opätovne vyhral voľby a bol odrazu prístupný zámerom SSC viesť diaľnicu cez mesto, obviňovať, že ohrozujú záujmy mesta a udávajú svoj štát v zahraničí.
„Čím viac sa riešenie odkladalo, tým viac nám klesala podpora verejnosti, pretože doprava cez mesto sa stávala neúnosnou. Bola to klasická vydieračská taktika. Štát a SSC vôbec nejavili ochotu ustúpiť,“ spomína Smatana.
MŽP pritom v rozpore so zákonom stanovilo nie jeden víťazný variant (tunelový obchvat), ale tri alternatívy, takže investor si vybral od začiatku preferované estakády. Bodom zlomu bolo, keď s ním mesto pristúpilo na rokovania o kompenzáciách. Vtedy aktivisti pochopili, že svoj boj prehrali. „Venovali sme tomu s kamarátmi desať rokov života. Tretí sektor sa môže aj pokrájať, rozhodnutia však robia politici. Mali sme veľmi silnú spätnú väzbu, že ľudia nehovorili nahnevane o chrapúnskom štáte, ale o nás ako o skupinke nespokojných. Som smutný, že tu pretrváva boľševický hodnotový princíp, diktatúra väčšiny,“ dodáva na záver Smatana.
Majú teda na Slovensku dve občianske združenia s 300 členmi schopnosť zastaviť 10-miliardový projekt? Sotva. Je pravda, že napísali listy do Bruselu, aby Európska komisia preverila zákonnosť pri týchto diaľničných projektoch, tie to však mohli pozdržať nanajvýš o zopár mesiacov. Žiadny z ich súdnych sporov nemal odkladný účinok. Hlavnou príčinou oneskorenia bol nedostatok financií zo strany investora a zlá príprava stavby, pretože bolo treba rokovať s veľkým počtom vlastníkom. V konečnom dôsledku tak variant estakád vyjde drahšie ako tunely poza mesto, ktoré už mohli dávno stáť.

.nechcem žiť pod mostom
 Ján Panák je jedným z tých, ktorých sa estakády nad Považskou Bystricou bytostne dotknú. Už dnes má evidentnú ujmu. Cena jeho bytu, ktorý sa čoskoro ocitne priamo pod diaľnicou, výrazne klesla. Napísal preto – podobne ako iní dotknutí občania – list Národnej diaľničnej spoločnosti (NDS), že žiada vymeniť byt. Odpoveď ho nepotešila. Žiadny nárok na nový byt ani na odškodnenie mu údajne nevzniká, lebo hluková a emisná štúdia nepreukázala prekročenie hodnôt. Bodka. To, že bezprostredné okolie jeho bytu sa na dlhý čas premení na rušné stavenisko – s hlukom, prachom a špinou – tiež nikoho netrápi.
„Vlani sa účelovo upravovala vyhláška. Hygienické limity hluku sa v prípade diaľnic zvýšili o desať decibelov tak, aby štát nemusel kompenzovať dotknutých občanov,“ vysvetľuje Panák. Absurdné je v tejto súvislosti aj opatrenie investora, ktorý plánuje obyvateľom a inštitúciám, ktoré sa ocitnú v blízkosti estakád tak, že hladina hluku prekročí aj (účelovo zmenené) normy, vymeniť okná. To je síce fajn, čo ak však budú chcieť mať tie okná počas sparných letných nocí otvorené?
Panák pritom obviňuje štát z farizejstva. Železnice, ktoré modernizujú pri Považskej Bystrici trať tak, že tunel bude ústiť priamo pri rodinných domoch, postavia dotknutým občanom nové domy. NDS však pri stavbe diaľnice čosi podobné odmieta. Obidve firmy pritom spadajú pod ten istý rezort dopravy.
„Ak budem vytrvalý, budem žiadať súdnou cestou kompenzáciu za stratu hodnoty svojho majetku. Mohol by som to potiahnuť až do Štrasburgu. Tento štát hrá na nervy občanov. On tie peniaze na primerané náhrady má, lenže sa stále na niečo vyhovára,“  dodáva Panák.
A sme na začiatku príbehu. Včasné a férové vyrovnanie sa s dotknutými občanmi by vyšlo v konečnom dôsledku podstatne lacnejšie, ušetrilo by mnohým ľuďom aj zdravie a možno aj životy. To by sa však štát k nim nesmel správať ako výpalník k svojim obetiam.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite