Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ako sa zmení Francúzsko

.jaroslav Daniška .jozef Majchrák .časopis .téma

Francúzsko zažilo teroristický útok. Napriek tomu sa však správa až prekvapivo sebavedomo a odhodlane. Na druhej strane sa musí vyrovnať aj s prekvapivým pocitom izolácie.

Hoci z televíznych správ a fotografií v novinách sa Francúzsko týchto dní môže javiť ako pevnosť s tisíckami policajtov v uliciach, realita v Paríži vyzerá inak. Skupinky mužov v uniformách vidieť len pred niektorými symbolickými objektmi, ako je napríklad Katedrála Notre Dame. Ďalšie významné parížske kostoly sú však už bez ochrany a  policajti či bezpečnostné detektory chýbajú aj na takom citlivom mieste, ako je parížske metro. Akoby sa Francúzi po útokoch na Charlie Hebdo rozhodli demonštrovať sebavedomie, že situáciu zvládnu aj bez nápadných policajných manévrov. Aj keď na druhej strane vláda na útok reagovala rozhodnutím navýšiť počet príslušníkov tajných služieb a iných bezpečnostných zložiek o ďalších takmer tritisíc osôb, čo štát spolu s ďalšími opatreniami vyjde takmer na pol miliardy eur. Pod zvýšeným dohľadom by mali mať okolo tritisíc ľudí, ktorí podľa tajných služieb predstavujú riziko z pohľadu ďalších teroristických útokov.
Policajtov nevidieť ani na predmestí Saint-Denis, približne desať kilometrov od centra Paríža. Je to jedno z miest, kde v roku 2005 zradikalizovaná, prevažne moslimská mládež zapaľovala autá, policajné budovy, elektrické trafostanice, teda všetko, čo v ich očiach nejako symbolizovalo štát.
Teraz tu však vládne pokoj, aj keď pouličný ruch je tu oveľa vyšší ako v iných častiach mesta. Je večer, pouliční predavači pomaly balia svoj tovar, halal reštaurácie na pešej zóne sa plnia zákazníkmi a po uliciach sa začíňajú bezcieľne preháňať výrastkovia na mopedoch. Na miestnej radnici vedľa gotického kostola s pozostatkami viacerých francúzskych kráľov visí veľký plagát, na ktorom je vo viacerých jazykoch nápis  „Aj ja som Charlie“. Popri francúštine, angličtine, arabčine a ruštine trochu prekvapivo už iba v slovenčine a v češtine.
V súvislosti s radikálnym islamom sa dnes veľa hovorí práve o probléme predmestí, kde je koncentrácia imigrantov najväčšia. Saint-Denis bolo kedysi samostatným mestečkom, neskôr sa z neho stala parížska štvrť  s vysokou koncentráciou priemyslu. Žili tu najmä robotníci a vládla komunistická strana. Komunistický starosta šéfuje miestnej radnici aj dnes.
Počas rokov povojnovej konjunktúry a veľkorysej imigračnej politiky, umocnenej rozhodnutím prezidenta Mitterranda umožniť sceľovanie rodín prisťahovalcov, tu vznikli tisícky nových bytov, v ktorých sa usadili prisťahovalci z Alžírska, Maroka, Senegalu či Mali. Keď pracovné príležitosti v automobilovej či chemickej výrobe začali ubúdať a počet prisťahovalcov sa zvyšoval, „bieli robotníci“ začali štvrť húfne opúšťať. Dnes sa tu nezamestnanosť medzi mladými ľuďmi pohybuje okolo päťdesiat percent a vysoká je koncentrácia horúcich hláv, ochotných nechať sa zradikalizovať. Mnohí mladí moslimovia majú totiž dnes pocit, že za mestským okruhom boulevard périphérique, ktorý predmestia od centrálneho Paríža oddeľuje nielen fyzicky, ale trochu aj mentálne, existuje iný, pre nich nedosiahnuteľný svet. Istou mierou k tomu prispeli aj komunistickí starostovia na predmestiach, ktorí kalkulovali s tým, že izolovanosť týchto štvrtí im pomôže udržať si tu silnú pozíciu. Moslimskí imigranti, ktorí tu dnes dominujú, však k voľbám veľmi nechodia a tí z nich, ktorí hlasujú, podporujú skôr socialistov. Aj keď sa dajú nájsť aj trochu bizarné výnimky.  V meste Béziers na juhu Francúzska získal v posledných komunálnych voľbách starosta, ktorého podporoval Národný front Marine Le Pen, najviac hlasov v štvrtiach moslimských prisťahovalcov. Tých k tomuto rozhodnutiu viedol strach, že ďalšie prisťahovalecké vlny by ich mohli pripraviť o pracovné príležitosti, už aj tak skromné. Práve juh Francúzska je baštou Národného frontu, keďže veľké množstvo prisťahovalcov tu na rozdiel od Paríža nevyvažuje početná vzdelaná mestská trieda.
Na väčší počet policajtov sa dá v Paríži naraziť ešte pred budovou Veľkej mešity, ktorú si  pred druhou svetovou vojnou postavili prisťahovalci z Maroka. Zatiaľ čo vnútri sa modlí niekoľko mužov, v priľahlej záhrade sa fotografujú zaľúbené páriky. Čajovňa, ktorá je súčasťou mešity, je plná, ale hostia zväčša nevyzerajú ako prisťahovalci ani ako vyznávači islamu. Pritiahla ich sem skôr orientálna atmosféra, lacný čaj a sladkosti. Hlavný imám mešity útok na Charlie Hebdo odsúdil. Muftímu, ktorý tu v čase nášho príchodu má službu, veľmi do reči nie je. Odmieta povedať meno a odkazuje nás na komunikačný odbor. Nakoniec sa však predsa len rozrozpráva. Vzťahy medzi moslimami a väčšinou vo Francúzsku podľa neho najviac komplikuje veľká politika. Nielen tá francúzska, ale aj svetová. Poukazuje aj na to, že vo Francúzsku nie je žiadny radikálny imám a radikálny výklad islamu je problémom úzkej skupiny veriacich. Jej početnosť odhaduje na niekoľko stoviek ľudí.

.konsenzus sa nezmení
Anne Dastakian je arménskeho pôvodu a po roku 1989 istý čas pracovala ako novinárka Reuters, agentúry AFP a denníka Libération v bývalom Československu. Dnes pôsobí v ľavicovom týždenníku Marianne, ktorý dôsledne háji ideály Francúzskej revolúcie a laického štátu. Pre Marianne kreslil aj jeden zo zavraždených karikaturistov – Tignous.  Anne nám so smútkom v tvári ukazuje jeho pracovný stôl a poslednú kresbu, ktorú pre ich týždenník nakreslil. Podľa nej je síce to, čo sa stalo Charlie Hebdo, tragédiou, ale smerovanie francúzskej spoločnosti to dramaticky nezmení. „Všetci čakali, že sa niečo také môže stať, keď tisíc Francúzov bojuje spolu s Islamským štátom v Sýrii a radikalizujú sa vo Francúzsku,“ hovorí Dastakian a dodáva: „My sme jakobínsky centralizovaný štát, ktorého politikou voči prisťahovalcom vždy bola asimilácia. Dokonca aj Bretóncom sme pred sto rokmi zakázali používať ich jazyk a donútili sme ich hovoriť po francúzsky.“  
Na tom podľa nej vládne konsenzus, ktorý sa nezmení. Aj keď sa na pravej strane politického spektra objavili návrhy odobrať radikálnym moslimom francúzske občianstvo a radikálnejšie hlasy dokonca volajú po ich odsunutí z krajiny, Dastakian tvrdí, že podobné vyhlásenia nikto neberie vážne. K týmto ľuďom treba podľa nej pristupovať ako k Francúzom. Ak sú hrozbou, tak polícia a tajná služba by ich mala identifikovať a trestať.“ „Čo by vyriešilo, keby sme sa radikálov zbavili my a oni by behali niekde inde po svete?“ – pýta sa Dastakian.
Sama však pripúšťa, že s ideálmi francúzskeho republikanizmu, tak, ako ich vidí ona a jej časopis, sa nestotožňuje značná časť jeho obyvateľov. Naznačil to aj masový Pochod jednoty, ktorý sa v Paríži uskutočnil po vražde karikaturistov Charlie Hebdo. Demonštrácia bola záležitosťou skôr vyššej strednej triedy a zúčastnilo sa na nej len veľmi málo ľudí z predmestí. Dastakian hovorí, že blízko nej síce pochodovali dvaja moslimovia, ale ako sa neskôr od nich dozvedela, boli policajti.
Situácia na predmestiach, ktoré sú pareniskom radikalizmu, je podľa nej dlhodobo známa, nedá sa však zázračne vyriešiť a na veľké riešenia dnes už ani nie sú zdroje. Jedným  z problémov, ktorý spolužitiu moslimských komunít s väčšinou nepomáha, je aj rastúca obľuba agresívnych, antisemitských raperov a komikov. Hviezdou medzi nimi je komik Dieudonné, ktorý sa už narodil vo Francúzsku, ale jeho otec pochádzal z Kamerunu.

.koho reprezentuje Dieudonné
„Ľudia ako Dieudonné sú naozaj problémom,“ súhlasí s názorom Anne Dastakian aj Laurent Binet, asi štyridsaťročný spisovateľ, ktorý získal za svoj debutový román HHhH (v roku 2010 vyšiel aj v slovenskom preklade) prestížnu Goncourtovu cenu. Binet žil niekoľko rokov na Slovensku, kde podobne ako na problémovom predmestí Saint-Denis vyučoval francúžtinu. Sedíme pri horúcej čokoláde v príjemne snobskej kaviarni Le Cardinal: „Za niekoľko rokov, čo som učil na Saint-Denis, som s mladými moslimskými tínedžermi nemal v podstate žiadny problém, hovorili sme spolu aj o Darwinovi či holokauste. Spomínam si, ako raz jedna študentka prišla v šatke, jej otec bol miestny imám, hneď mi začala hovoriť, že hoci má šatku, stále si váži Voltaira. Neskôr som sa o nej dozvedel, že odišla od rodiny, po tom, ako jej otec bez jej súhlasu dohodol sobáš.“
Problém vidí Binet v tom, že mladí príliš veria rôznym konšpiračným teóriám, klasikou je aj v tomto prípade rola amerických tajných služieb a židov pri zhodení Dvojičiek a podobne. Na tom stavajú práve ľudia ako „čierny“ komik Dieudonné, ako ho tu volajú, ktorí majú v komunite mladých moslimov v predmestiach veľkú autoritu. Sú drzí a úspešní, a sú antisemiti. Dieudonné pôvodne začínal v komediálnej dvojici s Élie Semounom, francúzskym židom a priateľom z detstva. Neskôr sa rozišli, dnes má v Paríži vlastné divadlo, množstvo videí na internete a vypredané komediálne šou po celej krajine.  Francúzsko má zákon, ktorý zakazuje spochybňovať zločiny holokaustu, preto Dieudonné čelil množstvu obvinení, naposledy krátko po útoku Charlie Hebdo, ktorý sa tiež pokúsil „komediálne“ zosmiešniť. Súčasný premiér a bývalý minister vnútra Manuel Valls, podľa viacerých najpravicovejší človek medzi socialistami, po ňom išiel obzvlášť prísne a vyzýval mestá, aby jeho šou z dôvodu bezpečnosti rušili. „Zatknúť Dieudonného bola, samozrejme, chyba,“ hovorí Binet, „preto bolo dobre, že ho okamžite prepustili.“ Dieudonné je dnes už politickým a popkultúrnym symbolom, kandidoval v komunálnych aj európskych voľbách (ako súčasť tzv. Europalestínskej kandidátky, ktorá však kandidovala iba v jednom volebnom dištrikte, a preto neprekročila celoštátnych 5 percent). Rýchlo sa spopularizovalo jeho gesto quenelle,  trochu pripomínajúce pozdrav nacistov,  v roku 2013 ho použil po strelenom góle  aj francúzsky futbalista Nicolas Anelka. Dieudonné  na vystúpenia chodí oblečený ako ortodoxný rabín a na Izrael a židovskú loby útočí tak tvrdo, že si to v našich pomeroch nedokážeme predstaviť.
Hoci Laurent Binet odmieta, že by sa po útoku na Charlie Hebdo nejako menila spoločenská zhoda v krajine („my sme Francúzi, nikdy nebudeme navzájom súhlasiť”), niektoré posuny vníma. „Nemôžeme sa tváriť, že tie útoky nemali nič spoločné s islamom, samozrejme, že islam nerovná sa terorizmus, to je banálna vec, ale to neznamená, že nezačneme viac hovoriť o islamskom radikalizme a terorizme.” Presne o tom sa aj v prostredí francúzskej ľavice začalo otvorenejšie hovoriť. Druhým problémom je rastúci antisemitizmus: „Ľudia, ktorí zomreli v kóšer obchode na východe Paríža, zomreli preto, že boli židia, ani tu sa nemôžeme tváriť, že sa nič nedeje. Niekto povedal, že prvou obeťou útoku je islam. Ale veď prvou obeťou boli predovšetkým tie obete, zavraždení,” hovorí Binet.
Francúzsky spisovateľ tiež poukazuje na dve veci, dôležité vnútri moslimskej komunity. Moslimská stredná trieda sa od moslimskej chudoby na predmestí skôr dištancuje a mladí moslimovia stale viac vzývajú obrazy Sýrie, Palestíny a Iraku, ako alegorické symboly, dôkazy diskriminácie, ktorú oni sami zažívajú vo Francúzsku. „Viete, naším štátnym sloganom je sloboda, rovnosť, bratstvo, ale keď spoznáte, ako v skutočnosti táto krajina funguje, zistíte, že to tak nie je. Mladý moslim si nenájde prácu nielen pre meno, ale často len pre adresu, odkiaľ pochádza,” dodáva Binet.
Význam Sýrie, presnejšie povedané Islamského štátu, za ktorý bojujú tisíce európskych a západných občanov (najviac ich je práve z Francúzska), ukazuje istý posun v tunajšej moslimskej komunite. Ešte v roku 2005, keď vypukli na predmestiach Paríža nepokoje a podpaľovali sa stovky aút, moslimskí kriminálnici nepoužívali symobliku islamu. Ako vtedy napísal francúzsky expert na islam Olivier Roy, neviali palestínske ani iracké vlajky. Zdá sa, že to je už minulosť. Minuloročný prieskum verejnej mienky, ktorý publikoval Newsweek a nedávno ho pripomenul Ney York Times, ukázal, že až 16 percent francúzskych moslimov sympatizuje s cieľmi Islamského štátu, asi dvojnásobne viac, ako je to medzi moslimami v Británii či Nemecku.
Istým problémom pre francúzsku väčšinovú spoločnosť je aj to, že moslimovia odmietajú komunikovať s francúzskymi médiami či inštitúciami. Petr Zavadil, ktorý v Paríži pracuje pre Českú televíziu,  nám potrvdil, že sám má problém niektorých moslimov dostať pred kameru a keď sa mu to podarí, povedia mu, že pre francúzsku televíziu by nepovedali ani slovo.

.všetko je možné
Osobitý problém s integrovaním moslimov do francúzskeho národa  vytvára práve islam. Jonathan Laurence a Justin Vaisse to v rešpektovanej knihe Integrating Islam (2006) vysvetľujú jednak historicky a tiež tradíciou francúzskeho filozofického myslenia. Francúzsko viedlo v dejinách s islamskými štátmi mnoho krvavých vojen, a napokon ani rozchod s kolóniami, osobitne s Alžírskom, nebol bezproblémový. Ešte vážnejšia je filozofická tradícia, podľa ktorej je islam synonymom tyranie.  Povedané slovami Ernesta Renana, vplyvného intelektuála druhej polovice 19. storočia, islam predstavuje najťažšie okovy, aké v dejinách ľudstva vznikli.
Integráciu okrem toho sťažuje už spomínaná imigračná politika prezidenta Mitteranda, ktorú kritizoval publicista a autor nedávneho bestselleru Le Suicide français Eric Zemmour (viac o knihe a autorovi pozri článok Francúzsko v ruinách, .týždeň 3/2015), ako aj rôzne etnické zloženie francúzskych moslimov.
Sedíme v rozľahlom byte profesora Alaina Besançona, dom je zo sedemnásteho storočia a tento autor výborných esejí o ruskej kultúre či islame a kresťanstve, nezaprie mimoriadny umelecký vkus. „Moslimskí Francúzi sa skladajú najmä z troch skupín, Arabov, berberov a ‚čiernych' moslimov zo subsaharskej Afriky, hovorí profesor, ktorého eseje vychádzajú aj v .týždni. Jednotlivé komunity majú podľa neho odlišnú dynamiku, aj čiastočne odlišné poňatie islamu. Berberi boli napríklad podstatne neskôr islamizovaní a v centrálnej Afrike v poslednom čase dochádza k mimoriadne ostrým konfliktom medzi kresťanmi a moslimami. V Nigere bolo na protest proti karikátúram v Charlie Hebdo vypálených 45 kostolov. Keď sa však pána profesora spýtame, či sa má Francúzsko báť svojich moslimov, aj on sebavedomo odpovie, že nie. „Viete, urobiť útok je veľmi ťažké, máme navyše dobre fungujúcu políciu, ktorá dokáže monitorovať problémové osoby a aj polícia a armáda sa teraz tešia vysokej dôvere.”
Za istý problém považuje, že moslimovia nevychádzajú so všetkým na verejnosť, vo Francúzsku napríklad nebola žiadna demonštrácia, ktorá by sympatizovala s útokom na Charlie Hebdo, aj keď možno očakávať, že časť populácie podobné sympatie prechováva. Zákon navyše zakazuje zisťovať vieru aj pri sčítaniach ľudu, takže vo verejných diskusiách sa pracuje najmä s vedeckými odhadmi a prieskumami. Súvisí to opäť s francúzskym konceptom sekularizmu, tzv. laïcité, ktorý je, ako hovorí Besançon, niečím úplne iným, ako americký model oddelenia štátu a cirkví. „V Amerike je náboženská viera akcpetovaná, u nás je to naopak, laïcité má otvorene protináboženský význam, je to relikt Francúzskej revolúcie.” Ten rozdiel vidieť aj v prístupe amerických médii, urážlivé karikatúry americké médiá nezobrazovali, liberálno-ľavicový denník New York Times však nemal žiadny problém uverejniť po januárových útokoch text Marine Le Penovej, ktorá doma, naopak, čelí istej ostrakizácii. Treba však dodať, že rada podobnú polohu aj vyhľadáva. Keď sa jeden zo socialistov vyjadril, že Le Penová nemá na pochode jednoty miesto, nijako sa tam dostať nepokúsila a pozíciu obete si, naopak, vychutnala.
Ako teda zmenia teroristické útoky Francúzsko? Hoci dlhodobým trendom je skôr posilňovanie pravice, prvou zmenou je posilnenie vládnucej ľavice a prezidenta Hollanda. Jeho podpora z 16 percent, čo bolo také nízke číslo, aké žiadny povojnový prezident nepoznal, vyskočila asi na 40 percent. Oslovení respondenti zľava aj sprava však pochybujú, že to bude trvať dlhšie. Potenciálne zaujímavejšia môže byť popularita premiéra Manuela Vallsa, ktorý je asi o dvadsať percentuálnych bodov populárnejší ako prezident. Druhá vec, ktorej sa do budúcnosti  Besançon otvorene obáva, je budúcnosť židov vo Francúzsku. „Paríž je po New Yorku druhým mestom s najvyšším počtom židov na svete a židia sa tu čoraz viac necítia bezpečne. Minulý rok emigrovalo sedemtisíc židov, tento rok sa odhaduje okolo desaťtisíc, odchádzajú najmä do Izraela a USA.”
Najsilnejším dojmom, ktorý si zo stretnutia s profesorom Besançonom, ale aj spisovateľom Laurentom Binetom, odnášame, je však iný. „Možné je všetko. Marine Le Penová je ekonomicky v podstate komunistka, v sociálnych otázkach stojí vpravo, inak je to čistý demagóg, veľmi protiamerická a proputinovská. Investície ruského štátu do rodiny Le Penovcov sa vyplácajú. Jej program sa, samozrejme, nedá naplniť, kedysi by som povedal, že nemôže byť zvolená za prezidentku štátu, ale dnes si už taký istý nie som. Predsa len, sme krajina s najväčším počtom marxistov a moslimov v Európe,” dodáva Besançon. Médiá ani politická trieda sa podľa neho nesprávajú úplne zodpovedne, namiesto vecného informovania často hystericky strašia alebo, ako Charlie Hebdo, urážajú. Väčšinový názor verejnosti sa môže vyvíjať úplne inak.
Francúzska elita si v januári tohto roku však všimla niečo iné, čo môže mať napokon podobný význam. Francúzi síce cítili solidaritu s obeťami terorizmu, ale prekvapila ich zdržanlivosť okolitého sveta voči karikatúram Charlie Hebdo. Novinárka Anne Dastakian, ale aj ďalší, hovoria o istom pocite „izolovanosti”. Ako keby tí , čo kritizujú karikatúry pre blasfémiu a  nenávostný tón, nechápali, že autori rozmýšľali skôr v kategóriách humoru a slobody slova. Pre budúcnosť Francúzska bude však určujúcejšie, že tomu rozdielu nerozumejú ani  stotisíce francúzskych občanov.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite