Búchame na dvere, pretože práve tam nás má čakať Igor Valentovič, predseda občianskeho združenia ALBRECHT FORUM, ktoré stojí za obnovou tohto objektu. Historické stavby sa väčšinou opravujú kvôli ich architektonicko-historickej hodnote, no cena tohto obydlia má ešte jeden rozmer. V tomto bratislavskom objekte sa písali významné hudobné dejiny hudby 19. a 20. storočia, pretože v ňom žili dvaja velikáni bratislavskej hudby – skladateľ a dirigent Alexander Albrecht (1885 – 1958) a jeho syn, hudobník, muzikológ, pedagóg a humanista Ján Albrecht (1919 – 1996), mentor mnohých bratislavských hudobníkov.
Bránu nám otvára robotník, ktorého sme evidentne vyrušili pri práci, pýtame sa na pána Valentoviča. Posiela nás o dom ďalej do predajne hudobnín Music Forum. Usádzame sa v jeho pracovni, okolo pobehuje pes, ktorý sa dožaduje pozornosti, kráti si čas vyberaním papierov z koša a ruší tak tok myšlienok svojho pána. Igor Valentovič sa do domu Na vŕšku 1 presťahoval z Reduty, kde jeho obchod fungoval dlhých sedemnásť rokov. Venovať oprave domu Albrechtovcov sa začal aj vďaka tomu, že sa ocitol v jeho bezprostrednej blízkosti. Združenie ALBRECHT FORUM sa podujalo revitalizáciou domu vzdať hold obom Albrechtovcom a zároveň vytvoriť miesto, ktoré by žilo aktívnym umeleckým životom.
„V roku 1996 zomrel Hansi Albrecht, v roku 2003 jeho manželka a dom zostal prázdny. Od konca roku 2009 som okolo neho chodil takmer každý deň, dom čoraz viac pustol. Začal som sa zaujímať o to, aké sú s ním plány,“ spomína Igor Valentovič na začiatky tohto projektu. Majiteľ objektu – Bratislavsko-trnavská arcidiecéza – si ho vytypovala ako priestor, kde budú bývať penzionovaní duchovní. Zámer bol v štádiu projektu k stavebnému povoleniu, no dom prešiel – v rámci delimitácie – pod novovzniknutú Bratislavskú arcidiecézu.
„Spolu s priateľmi Petrom Zajíčkom, Alžbetou Rajterovou a Stanom Dzurjaninom sme rozmýšľali nad tým, ako uchovať a oživiť práve jeho pamätnú hodnotu. Začali sme za tým chodiť; musím povedať, že rokovania s arcibiskupským úradom, aj keď boli dlhé a zložité, boli otvorené, korektné a ústretové,“ hovorí Igor Valentovič. V roku 2010 vzniklo združenie ALBRECHT FORUM, ktorého hlavným cieľom bolo priblížiť pamätnú atmosféru a tradície tohto domu súčasnej generácii. Cirkev poskytla združeniu dom do dlhodobého prenájmu, no skupina dobrovoľníkov musela od začiatku čeliť nemalým problémom. Dom, ktorého počiatky siahajú do 13. storočia, mimochodom národná kultúrna pamiatka, bol v kritickom stave.
„Stropy boli prepadnuté, na streche rástli stromy, roky – už aj za života Jána Albrechta – tam zatekalo takým masívnym spôsobom, že domu hrozila absolútna degradácia. Názor statika bol taký, že ak by sme na prelome rokov 2011 – 2012 nespravili na dome kompletne novú strechu, tak by ten dom spadol. V hodine dvanástej sa nám ho podarilo zachrániť,“ hovorí predseda združenia. Keď všetko pôjde podľa plánu, tak sa túto zimu dokončí hrubá stavba. Ale všetko závisí od financií. Na dome Albrechtovcov sa zatiaľ preinvestovalo takmer 130-tisíc eur. Na to, aby bol priestor plne funkčný, bude treba ešte ďalších tristo až štyristo tisíc. Združenie získava peniaze najmä z národných grantov a darov – ide z veľkej časti o jednotlivcov prispievajúcich neveľkými sumami.
.koncerty, kaviareň a múzeum
Neskôr sa presúvame „k Hansimu“. Jeho dom vyzerá zvonku ako pomerne malé, nenápadné obydlie s veľkou bránou, povedľa ktorej dlhé roky rástol divý vinič. No keď vojdeme dovnútra, vidíme pred sebou veľký dvor, ktorý bol kedysi prekrásnou záhradou. Teraz je tam len štrk a stavebné materiály, vzadu pod čerešňou sa krčí malé drevené pódium, z ktorého máme nádherný výhľad na vysvietený Bratislavský hrad. V nedávnej minulosti tu ALBRECHT FORUM zorganizovalo pod holým nebom niekoľko podujatí s klasickou hudbou, čomu sa chce venovať aj v budúcnosti. Na dvor sa zmestí do 150 návštevníkov.
Vchádzame spolu do domu. Pôvodný vstup do obydlia je popri streche jediný, ktorý museli rozobrať a nahradiť novým. Naľavo od vchodu sú dve miestnosti: bývalá kuchyňa a jedáleň, na ich mieste bude kaviareň. Vychádzame na prvé poschodie, kde mal Hansi Albrecht svoju pracovňu a hudobný salón, v ktorom sa konali legendárne hudobné stretnutia a kde pán domu v roku 1972 založil známy súbor starej hudby Musica aeterna koncertujúci dodnes. Podľa Igora Valentoviča tu budú pamätné priestory rodiny Albrechtovcov. V najväčšej miestnosti domu, ktorá vznikla spojením bývalej pracovne Alexandra Albrechta s neobývanou časťou domu, vznikne priestor pre 40 až 50 ľudí na koncerty komornej hudby, diskusie o umení, výstavy, autorské čítania a podobne.
Vystupujeme do podkrovia, ktoré pôvodne neexistovalo – bola to len obyčajná povala, ALBRECHT FORUM tu chce vybudovať kancelárske priestory pre združenie a dva malé apartmány pre umelcov na ich rezidenčné tvorivé pobyty. Nemalo by pritom ísť len o hudbu a hudobníkov, mali by sa tu pestovať aj iné druhy umenia a spriaznené disciplíny, o čom hovorí aj podtitul zámeru obnovy Domu Albrechtovcov – Centrum slobodných umení.
.vždy otvorené
K čaru domu Albrechtovocov na Kapitulskej ulici patrili neformálne stretnutia hudobníkov a hudobných fajnšmekrov.
„U Albrechtovcov bolo vždy otvorené,” spomína muzikológ, v súčasnosti PR manažér SOZA Adrian Rajter. Vzhľadom na priateľské vzťahy svojho otca, dirigenta a hudobného skladateľa Ľudovíta Rajtera s rodinou Albrechtovcov navštevoval dom na konci Kapitulskej ulice od detstva. „Hansi napríklad organizoval pravidelné hudobné kvízy. Zúčastňovali sa na nich ľudia ako hudobný skladateľ Juraj Beneš, terajší dramaturg Slovenskej filharmónie Ivan Marton, alebo napríklad pán Gabriel Dušinský, chemik s obrovským rozhľadom v hudbe. Každý priniesol nejakú hudbu, pustil ju a všetci ostatní hádali, čo to je. Pamätám si, že ja som hneď pri mojej prvej účasti zabodoval skladbou, ktorú nikto z prítomných neuhádol. Môj otec totiž krátko predtým dirigoval jednu vec od kapelmajstra Dómu sv. Martina Josepha Thiarda-Laforesta (1841–1897) a vedel som, že nikto z prítomných na tom koncerte nebol, a tak nemali šancu uhádnuť,” spomína Adrian Rajter.
Práve v dome Albrechtovcov vznikol začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia Kruh priateľov starej hudby, z ktorého sa postupne a prirodzene vyprofiloval roku 1972 súbor Musica aeterna. Ensemble sa ako prvý na Slovensku profesionálne a programovo venoval starej hudbe. „S Hansim som sa zoznámil, keď som začal hrať v Aeterne,” hovorí dlhoročný huslista súboru Musica aeterna, v súčasnosti vedúca osobnosť súboru Solamente naturali a spoluhráč rabína Myersa, Borisa Lenka a Jozefa Luptáka v projekte Chasidské piesne Miloš Valent. „U Hansiho sme skúšali – vtedy ešte s nami hrával. Bola to láska na prvý pohľad. Cenný bol ten pocit slobody, ktorý okolo neho neustále vládol. Jeho dom bol ako taký ostrov v znormalizovanej Bratislave. Tie stretnutia uňho boli spontánne. Prídeš, hráš, potom si sadneš, dáš si pohár vína alebo kávu, rozprávaš sa, počúvaš hudbu, zase hráš. Vtedy sme viedli polemiku o tom, či má Musica aeterna hrať na starých nástrojoch. Hansi bol klasik, my sme chceli staré nástroje. Veľa sme o tom diskutovali,” hovorí Miloš Valent.
Ján Albrecht bol okrem toho pedagógom na VŠMU, pričom nevyučoval v škole, ale doma u seba. „Vedel dobre, prečo to robil – to čo učil, bolo totiž v tom dome prítomné,” hovorí Adrian Rajter. „Študentov vždy vovádzal aj do kontextu, v ktorom daná hudba vznikala. Často len ukázal na policu s knihami a povedal, aby sme si z nej vybrali, povedzme, knihu o impresionistoch – mal vynikajúce znalosti a aj bohatú knižnicu o výtvarnom umení. Knihy z jeho knižnice sme si, mimochodom, mohli kedykoľvek požičať.”
Hudobný skladateľ, pedagóg a zakladateľ VENI ensemble Daniel Matej sa s Jánom Albrechtom zoznámil ako študent VŠMU. „Stretnutie s Hansim a vstup do jeho domu boli pre mňa ohurujúcim zážitkom. Bol to ostrov pozitívnej deviácie – on aj jeho dom. Na jednej strane sa človek ocitol v minulom storočí so všetkým, čo k tomu patrí – od nábytku až po vzdelanie a spôsoby – a zároveň v absolútnej súčasnosti. Na stene visel originál Kokoschku, v knižnici bola súčasná umenovedná či filozofická literatúra. Mňa vždy zaujímala nielen súčasná, ale aj stará hudba a jej historicky poučená interpretácia. Hansi bol v tom kľúčovou zakladateľskou osobnosťou, jeho prednášky o baroku som hltal. Svojím vzdelaním, rozhľadom, ale najmä svojou vnútornou slobodou bol úplne inde než naši vtedajší pedagógovia. Aj preto sme k Hansimu chodili nielen oficiálne v rámci školy, ale vlastne kedykoľvek. A vždy veľmi radi.”
„K Hansimu ma prvýkrát zobral Miloš Valent, keď som začal hrať v Aeterne,” spomína koncertný majster orchestra Concerto Copenhagen a špičkový barokový huslista Peter Spišský. „Bol som z toho hotový. Počul som o ňom u Borisa Turzu, ku ktorému sme chodili počúvať a analyzovať hudbu. Turza hovoril, že Hansi Albrecht je najmúdrejší človek, akého pozná. Cítil som sa tam ako v opojení: tá hudba, ktorá tam znela, tie úžasné knihy v policiach a s cigarou v ruke driemajúci Hansi.” Na Hansiho Albrechta má každý, kto ho poznal, množstvo veselých spomienok. Driemanie sa v nich objavuje často. „Púšťal nám hudbu, počúvali sme, on pritom podriemkával, niekedy sa nám zdalo, že zaspal, no pritom to, čo znelo, pozorne sledoval a vždy nás upozornil na zaujímavé miesta,” spomína Adrian Rajter. „Čakal som, či zaspí,” hovorí Peter Spišský. „Hovorilo sa o ňom, že na koncertoch si aj postojačky vedel zdriemnuť. Raz ho chcel náš spolužiak, dirigent a skladateľ Jozef Baán, uňho doma odfotiť, ako drieme, ale vo chvíli, keď zobral do rúk fotoaparát, Hansi sa zobudil a začal ho trieskať obalom platne po hlave. (Smiech.)”
„Človek si význam toho, čo sa v dome u Albrechtovcov dialo, uvedomí až neskôr. Solamente naturali, vlastne všetko, čo dnes robím, má základ u Hansiho. Otvorilo mi to svet,” hovorí Miloš Valent. Daniel Matej s ním súhlasí: „VENI ensemble, VENI Academy, moje vlastné hudobné nasmerovanie – čas strávený s Hansim v jeho čarovnom dome to zásadne ovplyvnil.”
„Hansi, Musica aeterna, Boris Turza, Dano Matej, VENI ensemble – to všetko nabúralo môj tradičný svet konzervatóriom školeného huslistu a otvorilo mi to dvere do úplne nových priestorov. Vďaka tomu dnes robím to, čo robím,” vraví Peter Spišský. „Počúvať spolu s ním hudbu, počúvať jeho rozprávanie o hudbe v jeho dome bol vlastne taký Gesamtkunstwerk,” zhŕňa pocit jednej generácie hudobníkov, priateľov Hansiho Albrechta a návštevníkov jeho domu na Kapitulskej ulici Adrian Rajter.
.osudové osvedčenie
Aj Igor Valentovič podľahol kúzlu tohto skvelého človeka, ktorý vedel spájať ľudí a ktorý v nich podporoval záujem o hudbu a tvorivosť. Nepatril síce k jeho žiakom, ktorí k nemu chodili pravidelne, ale stretávali sa spolu na prelome 80. a 90. rokov, keď spieval v súbore Camerata Bratislava, ktorý spolupracoval s Musicou aeternou. Keď v roku 1992 založil vydavateľstvo Music Forum, Hansi Albrecht mu robil editora Speerových sonát a vďaka Vladovi Godárovi vydali v spoločnom vydavateľstve Scriptorium musicum Albrechtove Eseje o umení, ktoré pôvodne vyšli v Opuse, no boli už rozobrané.
A pritom všetko mohlo byť úplne inak. Nechýbalo veľa a vôbec by sme sa nebavili o významnom vplyve Albrechtovcov na hudobný život v Bratislave a na slovenskú kultúru. Do rúk Igora Valentoviča sa nedávno dostal pozoruhodný spis. Keď sa z Kapitulskej sťahovala susedka, Petrovi Zajíčkovi predala príborník, ktorý pôvodne patril Albrechtovcom. Za skriňou náhodou objavila fascikel s osobnými dokumentmi Hansiho Albrechta, s jeho vysvedčeniami zo škôl, sobášnym listom, ale aj jeho preukazom člena ROH. Medzi listinami bolo aj osvedčenie z roku 1946 o dočasnom zachovaní štátneho občianstva, potvrdzujúce vyňatie Jána Albrechta z opatrení proti Nemcom a Maďarom (tzv. Benešových dekrétov). „Albrechtovci pôvodne bývali na Lodnej ulici, ale po vojne sa presťahovali na Kapitulskú. Chceli ich vysťahovať, pretože patrili k nemecky hovoriacej časti bratislavského obyvateľstva. Nejak sa im to podarilo ustáť. Možno to bolo aj vďaka tomu, že Hansiho prvá manželka Gertruda Sana, ktorú si zobral v roku 1946, bola podľa iných dokumentov v odboji, za čo bola odvlečená do koncentračného tábora v Seredi a Terezíne. To je však len moja domnienka,“ hovorí Igor Valentovič, ktorý sa prehrabáva v dokumentoch a do ruky sa mu dostane napríklad aj Hansiho vysvedčenie z Nemeckého štátneho reálneho gymnázia. „Vidíte? Samé ‚genügend’ čiže dostatočný, čo je u nás ‚za štyri’. Len telocvik mal za ‚gut’, v tom bol dobrý,“ zapozerá sa do listiny a potom sa ešte raz usmeje: „Hansi bol jeden z najbrilantnejších historikov a na vysvedčení má z histórie ‚nicht genügend’ čiže nedostatočný.“ Hansi Albrecht bol známy aj tým, že neznášal oficiálne školstvo a nezmyselné memorovanie. A tak neprekvapí, že človek, ktorý z tej školskej histórie prepadol, menil skutočnú hudobnú históriu Bratislavy.
Bránu nám otvára robotník, ktorého sme evidentne vyrušili pri práci, pýtame sa na pána Valentoviča. Posiela nás o dom ďalej do predajne hudobnín Music Forum. Usádzame sa v jeho pracovni, okolo pobehuje pes, ktorý sa dožaduje pozornosti, kráti si čas vyberaním papierov z koša a ruší tak tok myšlienok svojho pána. Igor Valentovič sa do domu Na vŕšku 1 presťahoval z Reduty, kde jeho obchod fungoval dlhých sedemnásť rokov. Venovať oprave domu Albrechtovcov sa začal aj vďaka tomu, že sa ocitol v jeho bezprostrednej blízkosti. Združenie ALBRECHT FORUM sa podujalo revitalizáciou domu vzdať hold obom Albrechtovcom a zároveň vytvoriť miesto, ktoré by žilo aktívnym umeleckým životom.
„V roku 1996 zomrel Hansi Albrecht, v roku 2003 jeho manželka a dom zostal prázdny. Od konca roku 2009 som okolo neho chodil takmer každý deň, dom čoraz viac pustol. Začal som sa zaujímať o to, aké sú s ním plány,“ spomína Igor Valentovič na začiatky tohto projektu. Majiteľ objektu – Bratislavsko-trnavská arcidiecéza – si ho vytypovala ako priestor, kde budú bývať penzionovaní duchovní. Zámer bol v štádiu projektu k stavebnému povoleniu, no dom prešiel – v rámci delimitácie – pod novovzniknutú Bratislavskú arcidiecézu.
„Spolu s priateľmi Petrom Zajíčkom, Alžbetou Rajterovou a Stanom Dzurjaninom sme rozmýšľali nad tým, ako uchovať a oživiť práve jeho pamätnú hodnotu. Začali sme za tým chodiť; musím povedať, že rokovania s arcibiskupským úradom, aj keď boli dlhé a zložité, boli otvorené, korektné a ústretové,“ hovorí Igor Valentovič. V roku 2010 vzniklo združenie ALBRECHT FORUM, ktorého hlavným cieľom bolo priblížiť pamätnú atmosféru a tradície tohto domu súčasnej generácii. Cirkev poskytla združeniu dom do dlhodobého prenájmu, no skupina dobrovoľníkov musela od začiatku čeliť nemalým problémom. Dom, ktorého počiatky siahajú do 13. storočia, mimochodom národná kultúrna pamiatka, bol v kritickom stave.
„Stropy boli prepadnuté, na streche rástli stromy, roky – už aj za života Jána Albrechta – tam zatekalo takým masívnym spôsobom, že domu hrozila absolútna degradácia. Názor statika bol taký, že ak by sme na prelome rokov 2011 – 2012 nespravili na dome kompletne novú strechu, tak by ten dom spadol. V hodine dvanástej sa nám ho podarilo zachrániť,“ hovorí predseda združenia. Keď všetko pôjde podľa plánu, tak sa túto zimu dokončí hrubá stavba. Ale všetko závisí od financií. Na dome Albrechtovcov sa zatiaľ preinvestovalo takmer 130-tisíc eur. Na to, aby bol priestor plne funkčný, bude treba ešte ďalších tristo až štyristo tisíc. Združenie získava peniaze najmä z národných grantov a darov – ide z veľkej časti o jednotlivcov prispievajúcich neveľkými sumami.
.koncerty, kaviareň a múzeum
Neskôr sa presúvame „k Hansimu“. Jeho dom vyzerá zvonku ako pomerne malé, nenápadné obydlie s veľkou bránou, povedľa ktorej dlhé roky rástol divý vinič. No keď vojdeme dovnútra, vidíme pred sebou veľký dvor, ktorý bol kedysi prekrásnou záhradou. Teraz je tam len štrk a stavebné materiály, vzadu pod čerešňou sa krčí malé drevené pódium, z ktorého máme nádherný výhľad na vysvietený Bratislavský hrad. V nedávnej minulosti tu ALBRECHT FORUM zorganizovalo pod holým nebom niekoľko podujatí s klasickou hudbou, čomu sa chce venovať aj v budúcnosti. Na dvor sa zmestí do 150 návštevníkov.
Vchádzame spolu do domu. Pôvodný vstup do obydlia je popri streche jediný, ktorý museli rozobrať a nahradiť novým. Naľavo od vchodu sú dve miestnosti: bývalá kuchyňa a jedáleň, na ich mieste bude kaviareň. Vychádzame na prvé poschodie, kde mal Hansi Albrecht svoju pracovňu a hudobný salón, v ktorom sa konali legendárne hudobné stretnutia a kde pán domu v roku 1972 založil známy súbor starej hudby Musica aeterna koncertujúci dodnes. Podľa Igora Valentoviča tu budú pamätné priestory rodiny Albrechtovcov. V najväčšej miestnosti domu, ktorá vznikla spojením bývalej pracovne Alexandra Albrechta s neobývanou časťou domu, vznikne priestor pre 40 až 50 ľudí na koncerty komornej hudby, diskusie o umení, výstavy, autorské čítania a podobne.
Vystupujeme do podkrovia, ktoré pôvodne neexistovalo – bola to len obyčajná povala, ALBRECHT FORUM tu chce vybudovať kancelárske priestory pre združenie a dva malé apartmány pre umelcov na ich rezidenčné tvorivé pobyty. Nemalo by pritom ísť len o hudbu a hudobníkov, mali by sa tu pestovať aj iné druhy umenia a spriaznené disciplíny, o čom hovorí aj podtitul zámeru obnovy Domu Albrechtovcov – Centrum slobodných umení.
.vždy otvorené
K čaru domu Albrechtovocov na Kapitulskej ulici patrili neformálne stretnutia hudobníkov a hudobných fajnšmekrov.
„U Albrechtovcov bolo vždy otvorené,” spomína muzikológ, v súčasnosti PR manažér SOZA Adrian Rajter. Vzhľadom na priateľské vzťahy svojho otca, dirigenta a hudobného skladateľa Ľudovíta Rajtera s rodinou Albrechtovcov navštevoval dom na konci Kapitulskej ulice od detstva. „Hansi napríklad organizoval pravidelné hudobné kvízy. Zúčastňovali sa na nich ľudia ako hudobný skladateľ Juraj Beneš, terajší dramaturg Slovenskej filharmónie Ivan Marton, alebo napríklad pán Gabriel Dušinský, chemik s obrovským rozhľadom v hudbe. Každý priniesol nejakú hudbu, pustil ju a všetci ostatní hádali, čo to je. Pamätám si, že ja som hneď pri mojej prvej účasti zabodoval skladbou, ktorú nikto z prítomných neuhádol. Môj otec totiž krátko predtým dirigoval jednu vec od kapelmajstra Dómu sv. Martina Josepha Thiarda-Laforesta (1841–1897) a vedel som, že nikto z prítomných na tom koncerte nebol, a tak nemali šancu uhádnuť,” spomína Adrian Rajter.
Práve v dome Albrechtovcov vznikol začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia Kruh priateľov starej hudby, z ktorého sa postupne a prirodzene vyprofiloval roku 1972 súbor Musica aeterna. Ensemble sa ako prvý na Slovensku profesionálne a programovo venoval starej hudbe. „S Hansim som sa zoznámil, keď som začal hrať v Aeterne,” hovorí dlhoročný huslista súboru Musica aeterna, v súčasnosti vedúca osobnosť súboru Solamente naturali a spoluhráč rabína Myersa, Borisa Lenka a Jozefa Luptáka v projekte Chasidské piesne Miloš Valent. „U Hansiho sme skúšali – vtedy ešte s nami hrával. Bola to láska na prvý pohľad. Cenný bol ten pocit slobody, ktorý okolo neho neustále vládol. Jeho dom bol ako taký ostrov v znormalizovanej Bratislave. Tie stretnutia uňho boli spontánne. Prídeš, hráš, potom si sadneš, dáš si pohár vína alebo kávu, rozprávaš sa, počúvaš hudbu, zase hráš. Vtedy sme viedli polemiku o tom, či má Musica aeterna hrať na starých nástrojoch. Hansi bol klasik, my sme chceli staré nástroje. Veľa sme o tom diskutovali,” hovorí Miloš Valent.
Ján Albrecht bol okrem toho pedagógom na VŠMU, pričom nevyučoval v škole, ale doma u seba. „Vedel dobre, prečo to robil – to čo učil, bolo totiž v tom dome prítomné,” hovorí Adrian Rajter. „Študentov vždy vovádzal aj do kontextu, v ktorom daná hudba vznikala. Často len ukázal na policu s knihami a povedal, aby sme si z nej vybrali, povedzme, knihu o impresionistoch – mal vynikajúce znalosti a aj bohatú knižnicu o výtvarnom umení. Knihy z jeho knižnice sme si, mimochodom, mohli kedykoľvek požičať.”
Hudobný skladateľ, pedagóg a zakladateľ VENI ensemble Daniel Matej sa s Jánom Albrechtom zoznámil ako študent VŠMU. „Stretnutie s Hansim a vstup do jeho domu boli pre mňa ohurujúcim zážitkom. Bol to ostrov pozitívnej deviácie – on aj jeho dom. Na jednej strane sa človek ocitol v minulom storočí so všetkým, čo k tomu patrí – od nábytku až po vzdelanie a spôsoby – a zároveň v absolútnej súčasnosti. Na stene visel originál Kokoschku, v knižnici bola súčasná umenovedná či filozofická literatúra. Mňa vždy zaujímala nielen súčasná, ale aj stará hudba a jej historicky poučená interpretácia. Hansi bol v tom kľúčovou zakladateľskou osobnosťou, jeho prednášky o baroku som hltal. Svojím vzdelaním, rozhľadom, ale najmä svojou vnútornou slobodou bol úplne inde než naši vtedajší pedagógovia. Aj preto sme k Hansimu chodili nielen oficiálne v rámci školy, ale vlastne kedykoľvek. A vždy veľmi radi.”
„K Hansimu ma prvýkrát zobral Miloš Valent, keď som začal hrať v Aeterne,” spomína koncertný majster orchestra Concerto Copenhagen a špičkový barokový huslista Peter Spišský. „Bol som z toho hotový. Počul som o ňom u Borisa Turzu, ku ktorému sme chodili počúvať a analyzovať hudbu. Turza hovoril, že Hansi Albrecht je najmúdrejší človek, akého pozná. Cítil som sa tam ako v opojení: tá hudba, ktorá tam znela, tie úžasné knihy v policiach a s cigarou v ruke driemajúci Hansi.” Na Hansiho Albrechta má každý, kto ho poznal, množstvo veselých spomienok. Driemanie sa v nich objavuje často. „Púšťal nám hudbu, počúvali sme, on pritom podriemkával, niekedy sa nám zdalo, že zaspal, no pritom to, čo znelo, pozorne sledoval a vždy nás upozornil na zaujímavé miesta,” spomína Adrian Rajter. „Čakal som, či zaspí,” hovorí Peter Spišský. „Hovorilo sa o ňom, že na koncertoch si aj postojačky vedel zdriemnuť. Raz ho chcel náš spolužiak, dirigent a skladateľ Jozef Baán, uňho doma odfotiť, ako drieme, ale vo chvíli, keď zobral do rúk fotoaparát, Hansi sa zobudil a začal ho trieskať obalom platne po hlave. (Smiech.)”
„Človek si význam toho, čo sa v dome u Albrechtovcov dialo, uvedomí až neskôr. Solamente naturali, vlastne všetko, čo dnes robím, má základ u Hansiho. Otvorilo mi to svet,” hovorí Miloš Valent. Daniel Matej s ním súhlasí: „VENI ensemble, VENI Academy, moje vlastné hudobné nasmerovanie – čas strávený s Hansim v jeho čarovnom dome to zásadne ovplyvnil.”
„Hansi, Musica aeterna, Boris Turza, Dano Matej, VENI ensemble – to všetko nabúralo môj tradičný svet konzervatóriom školeného huslistu a otvorilo mi to dvere do úplne nových priestorov. Vďaka tomu dnes robím to, čo robím,” vraví Peter Spišský. „Počúvať spolu s ním hudbu, počúvať jeho rozprávanie o hudbe v jeho dome bol vlastne taký Gesamtkunstwerk,” zhŕňa pocit jednej generácie hudobníkov, priateľov Hansiho Albrechta a návštevníkov jeho domu na Kapitulskej ulici Adrian Rajter.
.osudové osvedčenie
Aj Igor Valentovič podľahol kúzlu tohto skvelého človeka, ktorý vedel spájať ľudí a ktorý v nich podporoval záujem o hudbu a tvorivosť. Nepatril síce k jeho žiakom, ktorí k nemu chodili pravidelne, ale stretávali sa spolu na prelome 80. a 90. rokov, keď spieval v súbore Camerata Bratislava, ktorý spolupracoval s Musicou aeternou. Keď v roku 1992 založil vydavateľstvo Music Forum, Hansi Albrecht mu robil editora Speerových sonát a vďaka Vladovi Godárovi vydali v spoločnom vydavateľstve Scriptorium musicum Albrechtove Eseje o umení, ktoré pôvodne vyšli v Opuse, no boli už rozobrané.
A pritom všetko mohlo byť úplne inak. Nechýbalo veľa a vôbec by sme sa nebavili o významnom vplyve Albrechtovcov na hudobný život v Bratislave a na slovenskú kultúru. Do rúk Igora Valentoviča sa nedávno dostal pozoruhodný spis. Keď sa z Kapitulskej sťahovala susedka, Petrovi Zajíčkovi predala príborník, ktorý pôvodne patril Albrechtovcom. Za skriňou náhodou objavila fascikel s osobnými dokumentmi Hansiho Albrechta, s jeho vysvedčeniami zo škôl, sobášnym listom, ale aj jeho preukazom člena ROH. Medzi listinami bolo aj osvedčenie z roku 1946 o dočasnom zachovaní štátneho občianstva, potvrdzujúce vyňatie Jána Albrechta z opatrení proti Nemcom a Maďarom (tzv. Benešových dekrétov). „Albrechtovci pôvodne bývali na Lodnej ulici, ale po vojne sa presťahovali na Kapitulskú. Chceli ich vysťahovať, pretože patrili k nemecky hovoriacej časti bratislavského obyvateľstva. Nejak sa im to podarilo ustáť. Možno to bolo aj vďaka tomu, že Hansiho prvá manželka Gertruda Sana, ktorú si zobral v roku 1946, bola podľa iných dokumentov v odboji, za čo bola odvlečená do koncentračného tábora v Seredi a Terezíne. To je však len moja domnienka,“ hovorí Igor Valentovič, ktorý sa prehrabáva v dokumentoch a do ruky sa mu dostane napríklad aj Hansiho vysvedčenie z Nemeckého štátneho reálneho gymnázia. „Vidíte? Samé ‚genügend’ čiže dostatočný, čo je u nás ‚za štyri’. Len telocvik mal za ‚gut’, v tom bol dobrý,“ zapozerá sa do listiny a potom sa ešte raz usmeje: „Hansi bol jeden z najbrilantnejších historikov a na vysvedčení má z histórie ‚nicht genügend’ čiže nedostatočný.“ Hansi Albrecht bol známy aj tým, že neznášal oficiálne školstvo a nezmyselné memorovanie. A tak neprekvapí, že človek, ktorý z tej školskej histórie prepadol, menil skutočnú hudobnú históriu Bratislavy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.