Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ľudia ako kusy

.štefan Hríb .časopis .editorial

Premiér odvolal dvoch ministrov, Smer zmenil podpredsedu, Daniel Lipšic odstránil z vedenia opozičnej strany viacerých liberálov. A hoci výmeny patria k životu, tieto spája čosi nepekné.

Výmeny vo vládach či stranách sú bežnou praxou západných demokracií. Dejú sa, keď minister či podpredseda strany zlyhá, ale aj keď je mentálne slabý, nevýrazný a bez nápadov. Premiéri občas vymenia aj dobrých ministrov, to keď je ich odchod cenou za pokračovanie vlády. Napokon existujú aj výmeny, ktorých zmyslom nie je konkrétne ministerstvo, ale zlepšenie imidžu celej vlády či strany, vyvolanie dojmu jej novej akcieschopnosti alebo odhodlanosti.
Čo z toho platí pre odchod ministrov Čaploviča a Malatinského z vlády a Maňku z vedenie Smeru? Nič.
Neodchádzajú pre konkrétne zlyhanie. Ako nevýrazní boli predsa do vlády aj strany už na začiatku nominovaní. A ich odchod nie je ani cenou za pokračovanie vlády, ani všeobecne vnímaným impulzom novej energie strany.
Tak prečo odchádzajú?
Mám dôvod si myslieť, že je to dôsledok takého chápania politiky, v ktorom je jednotlivý človek a jeho elementárna dôstojnosť podriadená „vyššiemu“ záujmu, v tomto prípade záujmu premiéra a percent jeho strany. Je úplne vedľajšie, že menované výmeny nič s percentami neurobia, takže ide o nerozumný krok. A je tiež vedľajšie, že odchodom Čaploviča, Malatinského a Maňku neutrpia ani ich ministerstvá, ani Smer, ani oni traja. Na to by museli spolu s nimi odchádzať aj nejaké aspoň trochu premyslené koncepcie školstva, hospodárstva či politiky, a tiež elementárna sebaúcta. To nehrozí. Ale aj tak: Zo všetkých troch výmen kričí primát „vyššieho“ záujmu nad úctou k jednotlivcovi. Človek ako nástroj – v tomto je Smer naozaj autenticky socialistický.
Lenže aj konzervatívnejší Daniel Lipšic odstavil v uplynulých dňoch z vedenia Novy liberálov okolo Jozefa Kollára bez obhájiteľného dôvodu. A to iba rok po tom, čo ich sám do svojej strany zavolal a ohlasoval to na emblematickej tlačovke ako vzor pravicového spájania. Dnes tvrdí, že spojenie sa neosvedčilo, a korunným dôvodom majú byť eurovoľby, kde Nova nezískala dva, ale iba jeden mandát. Nič účelovejšie som už dlho nepočul. To chce Lipšic tvrdiť, že bez liberálov by Nova získala výrazne viac? Ale hlavne: ak niekoho sám do svojho projektu zavolám, potom aj keby sa nedarilo, konzervatívnou cnosťou je vydržať a pokúšať sa spoločne vzdorovať nepriazni osudu. Lenže Lipšic nevydržal, a pri prvej príležitosti odhodil lojálnych partnerov ako nepotrebné veci.
Takto sa tu už dlhé roky formuje robenie nesocialistickej politiky: bez lojality k spojencom, bez úcty k partnerom, bez ohľadu na dané slová a vykonané skutky, účelovo a cynicky.
Donedávna som si myslel, že práve v tomto sa Daniel Lipšic výrazne líši od Rada Procházku. Stále ešte vidím rozdiel medzi nimi. Ale po hrubom faule na liberálov začínam mať pocit, že Lipšicova nelojalita k Palkovi a Mikloškovi pri ich odchode z KDH nebola len jednorazovým zlyhaním a súčasne vítaným vzorom pre Procházku, ako vzápätí zradiť Lipšica. Vidím, že socialistické chápanie jednotlivého človeka a cynický pohľad na svet a vzťahy v ňom je veselo používaný vzorec už aj medzi mladými konzervatívcami.
Kde to vzali? Trochu sa obávam, že stopy vedú k Jánovi Čarnogurskému.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite