Moja cesta Pohodou sa bude pohybovať medzi prítomnosťou a minulosťou. Na festivale totiž popri tých súčasných vystúpia kapely, ktoré pre mňa v minulosti veľmi veľa znamenali. Suede dominovala britskej popmusic v prvej polovici 90. Rokov, The Afghan Whigs boli v tom čase dôležitou súčasťou americkej grungeovej scény.
.britpop a grunge
Suede som sledoval od momentu, keď v roku 1993 vydali rovnomenný debutový album. Na jeho obale sa bozkávali dve ženské postavy. Až neskôr som sa dozvedel, že to boli v skutočnosti dve ženy na invalidných vozíkoch, no vydavateľstvu sa zdal tento obrázok až príliš šokantný, a tak ho obstrihali. Dnes by to asi nikoho nepodráždilo. Suede boli prvou britpopovou skupinou, ktorá sa stala slávna ešte predtým, než sa o britpope vôbec začaloho hovoriť. Obdivoval som speváka Bretta Andersona a gitaristu Bernarda Butlera, ktorí vytvorili skvelé skladateľské duo. Táto dvojica vymyslela v prvých rokoch toľko skvelých pesničiek, že sa všetky nezmestili na prvé dva albumy, a tak vychádzali na B stranách singlov. Suede boli gitarovkou, ale nevychádzali z vtedajšej shoegazovej kultúry, ktorá bola zahľadená do seba, ale šli smerom k ľuďom. Vo svojej hudbe vychádzali z odkazov glamrocku 70. rokov, odvolávali sa na Davida Bowieho a The Smiths. Po druhom albume Dog Man Star (1994) sa takmer rozpadli. Kapelu vtedy opustil Butler, myslel som si, že skončili, no nakoniec ho nahradil mladučký a veľmi šikovný gitarista Richard Oakes. S ním nahrali comebackový Coming Up (1996), na ktorom po vážnom Dog Man Star prekvapili príjemnými popovými pesničkami. Kapela sa medzičasom rozpadla, no veľmi ma potešilo, že koncom minulého desaťročia ohlásila návrat a nahrala veľmi vydarený album Bloodsports (2013). Na Pohode tak nevystúpi len skupina, ktorá oživí spomienky ich dlhoročných slovenských fanúšikov, ale počuť budeme aj zopár nových a treba povedať, že veľmi pekných vecí.
Druhou kapelou môjho dospievania budú americkí The Afghan Whigs. Táto tvrdá alternatívna partia, združená okolo speváka Grega Dulliho, má veľmi podobný príbeh ako Suede. Aj oni v 90. rokoch zažili svoj komerčný a kreatívny vrchol, potom stratili dych, rozpadli sa, pričom po rokoch obnovli svoju činnosť a nedávno nahrali veľmi dobrý nový album Do To The Beast (2014). The Afghan Whigs sa presadili v čase , keď americkým rebríčkom dominovala alternatívna kultúra a grunge. Ich druhý album Up in It (1990) vyšiel na značke Sub Pop, kde začínali kapely ako Nirvana, Soundgarden alebo časť členov z Pearl Jam. Táto scéna sa vyznačovala skvelou hudbou, ale aj tým, že sa jej protagonisti vôbec nešetrili. Aj Dulli patril medzi hudobníkov, ktorí si tykali s drogami a balansovali medzi životom a smrťou. Jeho temný pohľad na život sa preniesol aj do jeho piesní. Po troch silných albumoch (Gentlemen, Black Love, 1965) sa kapela rozpadla. Dulli sa začal venovať svojmu vedľajšiemu projektu The Twilight Singers, v ktorom hosťoval aj spevák Mark Lanegan. Obaja neskôr založili projekt The Gutter Twins. Odtiaľ bol len kúsok k tomu, aby Dulli obnovil The Afghan Whigs. Do To The Beast je skvelý album s výborným singlom Algiers, ktorý kritici už teraz pasujú na jednu z najlepších platní tohto roka. Teším sa na ich koncert, bude to „nářez.“
.pišta a Ivan
Bluesmani vystupujú na Pohode skutočne poskromne. Preto je veľkým oživením, že sa na festivale konečne predstaví americký bluesman Seasick Steve. Chcel som ísť naňho do Viedne, ale nakoniec ma potešilo, že ho ulovila práve Pohoda. Pretože sa tam hodí. Seasick Steve je jeden z mála belochov, ktorý vie, ako sa hrá blues. Vyzerá ako automechanik, ktorý vo voľnom čase hrá na po domácky vyrobenej gitare. Na jeho kariére je bizarný fakt, že sa mu podarilo presadiť až v dôchodcovskom veku. Časť života prežil ako „hobo“ čiže tulák, pracoval na farme, bol zamestnancom lunaparku alebo kovbojom. Popri tom koncertoval ako bluesový hudobník. Neskôr sa presťahoval do Európy, kde sa živil ako pouličný muzikant v parížskom metre. V polovici minulého desaťročia dostal pozvanie do komediálnej šou BBC, kde si ho všimlo britské publikum a z „Pištu, ktorý neznáša more“, sa stala veľká bluesová hviezda. Sedemdesiattriročný Seasick Steve, s ktorým nedávno nahrával Nick Cave alebo John Paul Jones z Led Zeppelin, bude na Pohode kráčať v šľapajach, ktoré na festivale zanechali gospeloví The Blind Boys of Alabama, Solomon Burke a Sharon Jones. Stará hudba z minulého storočia, ktorá je taká silná, že mladých strčí do vrecka.
Z generácie mladých hudobníkov som veľmi zvedavý na Tame Impala. Sú to mladí Austrálčania, ktorí hrajú rockovú psychedelickú hudbu, niečo medzi raným Pink Floydom a súčasnými The Flaming Lips. Ich skladba Feels Like We Only Go Backwards, ktorú sme pred rokom zaradili do playlistov .týždňa, je fantastická. Do psychedelickej scény patria okrajovo aj škótski postrockeri Mogwai, ktorých vystúpenie bude určite jedným z vrcholov festivalu. Mogwai hrajú inštrumentálnu hudbu, ktorá brnká na všetky možné ľudské emócie.
Tento rok bude na Pohode silne zastúpená aj slovenská scéna a teší ma, že každým rokom sa na festivale sa popri starších ukazujú aj nové tváre. Teším sa, že sa na festivale opäť ukáže Marián Varga so súborom Noneto, pozriem si Korbenov, Zlokotov, Kosu z Nosa, Modré hory, Čad, Slobodnú Európu, Janu Kirschner, ale aj nové tváre ako Katarziu, Tante Elzu, Fallgrapp či rómsku kapelu Chalani z chatrče. No a na záver to najlepšie. Festival Bažant Pohoda po rokoch opäť navštívi český spevák Ivan Mládek so svojím Banjom Bandom. Ivan Mládek je génius a jeho pesničky sú nesmrteľné.
.britpop a grunge
Suede som sledoval od momentu, keď v roku 1993 vydali rovnomenný debutový album. Na jeho obale sa bozkávali dve ženské postavy. Až neskôr som sa dozvedel, že to boli v skutočnosti dve ženy na invalidných vozíkoch, no vydavateľstvu sa zdal tento obrázok až príliš šokantný, a tak ho obstrihali. Dnes by to asi nikoho nepodráždilo. Suede boli prvou britpopovou skupinou, ktorá sa stala slávna ešte predtým, než sa o britpope vôbec začaloho hovoriť. Obdivoval som speváka Bretta Andersona a gitaristu Bernarda Butlera, ktorí vytvorili skvelé skladateľské duo. Táto dvojica vymyslela v prvých rokoch toľko skvelých pesničiek, že sa všetky nezmestili na prvé dva albumy, a tak vychádzali na B stranách singlov. Suede boli gitarovkou, ale nevychádzali z vtedajšej shoegazovej kultúry, ktorá bola zahľadená do seba, ale šli smerom k ľuďom. Vo svojej hudbe vychádzali z odkazov glamrocku 70. rokov, odvolávali sa na Davida Bowieho a The Smiths. Po druhom albume Dog Man Star (1994) sa takmer rozpadli. Kapelu vtedy opustil Butler, myslel som si, že skončili, no nakoniec ho nahradil mladučký a veľmi šikovný gitarista Richard Oakes. S ním nahrali comebackový Coming Up (1996), na ktorom po vážnom Dog Man Star prekvapili príjemnými popovými pesničkami. Kapela sa medzičasom rozpadla, no veľmi ma potešilo, že koncom minulého desaťročia ohlásila návrat a nahrala veľmi vydarený album Bloodsports (2013). Na Pohode tak nevystúpi len skupina, ktorá oživí spomienky ich dlhoročných slovenských fanúšikov, ale počuť budeme aj zopár nových a treba povedať, že veľmi pekných vecí.
Druhou kapelou môjho dospievania budú americkí The Afghan Whigs. Táto tvrdá alternatívna partia, združená okolo speváka Grega Dulliho, má veľmi podobný príbeh ako Suede. Aj oni v 90. rokoch zažili svoj komerčný a kreatívny vrchol, potom stratili dych, rozpadli sa, pričom po rokoch obnovli svoju činnosť a nedávno nahrali veľmi dobrý nový album Do To The Beast (2014). The Afghan Whigs sa presadili v čase , keď americkým rebríčkom dominovala alternatívna kultúra a grunge. Ich druhý album Up in It (1990) vyšiel na značke Sub Pop, kde začínali kapely ako Nirvana, Soundgarden alebo časť členov z Pearl Jam. Táto scéna sa vyznačovala skvelou hudbou, ale aj tým, že sa jej protagonisti vôbec nešetrili. Aj Dulli patril medzi hudobníkov, ktorí si tykali s drogami a balansovali medzi životom a smrťou. Jeho temný pohľad na život sa preniesol aj do jeho piesní. Po troch silných albumoch (Gentlemen, Black Love, 1965) sa kapela rozpadla. Dulli sa začal venovať svojmu vedľajšiemu projektu The Twilight Singers, v ktorom hosťoval aj spevák Mark Lanegan. Obaja neskôr založili projekt The Gutter Twins. Odtiaľ bol len kúsok k tomu, aby Dulli obnovil The Afghan Whigs. Do To The Beast je skvelý album s výborným singlom Algiers, ktorý kritici už teraz pasujú na jednu z najlepších platní tohto roka. Teším sa na ich koncert, bude to „nářez.“
.pišta a Ivan
Bluesmani vystupujú na Pohode skutočne poskromne. Preto je veľkým oživením, že sa na festivale konečne predstaví americký bluesman Seasick Steve. Chcel som ísť naňho do Viedne, ale nakoniec ma potešilo, že ho ulovila práve Pohoda. Pretože sa tam hodí. Seasick Steve je jeden z mála belochov, ktorý vie, ako sa hrá blues. Vyzerá ako automechanik, ktorý vo voľnom čase hrá na po domácky vyrobenej gitare. Na jeho kariére je bizarný fakt, že sa mu podarilo presadiť až v dôchodcovskom veku. Časť života prežil ako „hobo“ čiže tulák, pracoval na farme, bol zamestnancom lunaparku alebo kovbojom. Popri tom koncertoval ako bluesový hudobník. Neskôr sa presťahoval do Európy, kde sa živil ako pouličný muzikant v parížskom metre. V polovici minulého desaťročia dostal pozvanie do komediálnej šou BBC, kde si ho všimlo britské publikum a z „Pištu, ktorý neznáša more“, sa stala veľká bluesová hviezda. Sedemdesiattriročný Seasick Steve, s ktorým nedávno nahrával Nick Cave alebo John Paul Jones z Led Zeppelin, bude na Pohode kráčať v šľapajach, ktoré na festivale zanechali gospeloví The Blind Boys of Alabama, Solomon Burke a Sharon Jones. Stará hudba z minulého storočia, ktorá je taká silná, že mladých strčí do vrecka.
Z generácie mladých hudobníkov som veľmi zvedavý na Tame Impala. Sú to mladí Austrálčania, ktorí hrajú rockovú psychedelickú hudbu, niečo medzi raným Pink Floydom a súčasnými The Flaming Lips. Ich skladba Feels Like We Only Go Backwards, ktorú sme pred rokom zaradili do playlistov .týždňa, je fantastická. Do psychedelickej scény patria okrajovo aj škótski postrockeri Mogwai, ktorých vystúpenie bude určite jedným z vrcholov festivalu. Mogwai hrajú inštrumentálnu hudbu, ktorá brnká na všetky možné ľudské emócie.
Tento rok bude na Pohode silne zastúpená aj slovenská scéna a teší ma, že každým rokom sa na festivale sa popri starších ukazujú aj nové tváre. Teším sa, že sa na festivale opäť ukáže Marián Varga so súborom Noneto, pozriem si Korbenov, Zlokotov, Kosu z Nosa, Modré hory, Čad, Slobodnú Európu, Janu Kirschner, ale aj nové tváre ako Katarziu, Tante Elzu, Fallgrapp či rómsku kapelu Chalani z chatrče. No a na záver to najlepšie. Festival Bažant Pohoda po rokoch opäť navštívi český spevák Ivan Mládek so svojím Banjom Bandom. Ivan Mládek je génius a jeho pesničky sú nesmrteľné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.