„Asi sme mu nedokázali ponúknuť niečo viac, ako mu dával virtuálny svet,“ uvažuje nahlas otec, ktorého syn mal ťažkú závislosť od počítačovej hry. Dva roky odmietal a ignoroval všetko okolo seba, len aby mohol celé hodiny hrať bojovú hru World of Warcraft, ktorú aj znalci považujú za jednu z najnebezpečnejších. Mladý muž z nášho príbehu už patrí ku generácii tzv. digital natives, teda digitálnych domorodcov. K počítaču sa dostal ako dieťa, v pätnástich mal vlastný počítač. A na ňom začal hrávať. Postupne sa dávky stupňovali.
„Budíček pre nás prišiel, keď hrával aj v noci,“ spomína jeho otec. Celá rodina normálne zaľahla do postele, a keď všetci v dome spali, mladý muž vstal a sadol si za počítač. Celú noc hral. Nad ránom sa hodil do postele. Prísť načas do školy bolo už nad jeho sily, pribúdali neospravedlnené hodiny a na vysvedčení mal – okrem štvoriek z bežných predmetov – už aj trojku zo správania. „On si však nepripúšťal, že je závislý. Stále hovoril, že to má pod kontrolou,“ spomína otec. Navrhol teda synovi test – môže hrať len do 18. hodiny, a potom počítač vypne. Nepodarilo sa mu to ani jediný raz. Iste, hnevalo ho, že otec má pravdu, že ho hra naozaj ovláda, ale nemal silu to zastaviť. Cez víkendy mal už problém vstať od počítača a ísť sa najesť k stolu. Na rodinnej dovolenke prišli klasické abstinenčné príznaky, evidentne trpel, lebo prišiel o dobrú pozíciu v hre. „On si v tej hre asi potvrdzoval svoju hodnotu, v tom virtuálnom svete niečo znamenal,“ uvažuje otec.
Rodičia zvažovali, že mu počítač zakážu, ale vedeli, že by utekal hrať ku kamarátom. Syn bol aj čoraz agresívnejší. Otec mal pokušenie dať mu facku, ale vážne sa obával, že mu ju syn vráti. A čo potom? Rodičia sa začali pripravovať na variant, že vyhodia syna z domu a povedia mu kľúčovú vetu: „Už nie si náš.“
„Stále som sa vracal do svojej puberty, spomínal som si na svoje prvé pokusy s alkoholom, cigaretami, na prvé lásky,“ rekapituluje otec. „Aj ja som si chcel vtedy vyskúšať to, čo je zakázané, ale vždy mi záležalo na tom, aby som pri tom rodičov nezranil.“ No jeho syn už nebral na pocity rodičov žiadne ohľady. Nevadilo mu, že ich zraňuje. Odborné štúdie tvrdia, že počítačová závislosť prináša stratu empatie, desenzibilizáciu a prehlbuje odcudzenie medzi rodičmi a deťmi. Nemá to už rozmery klasickej pubertálnej vzbury.
Otec skúsil ešte jedno riešenie – ponúkol synovi možnosť pomáhať mu v práci. A keďže išlo o atraktívnu príležitosť, mladý muž sa odhodlal jedno poobedie v týždni nezapnúť počítač. A zrazu zažil úspech, nielen ten virtuálny. Zistil, že má aj iný talent. Dokázal si zarobiť slušné peniaze. Vtedy rodičia prišli s ďalším krokom: ak chce naďalej chodiť na prestížnu súkromnú strednú školu, budú mu ju platiť, len ak nebude mať štvorky. Inak si musí na školu zarobiť sám alebo môže ísť na štátnu školu. Tvrdé rozhodnutie prinieslo úspech. Na počítačové hry bolo menej času, bolo sa treba viac učiť aj zarábať si na školu, ktorej sa nechcel vzdať.
Totálny obrat však spôsobilo prvé zamilovanie. Mladý muž bez problému vypol počítač a išiel na rande. „Aj dnes si ešte rád zahrá, ale už nefláka školu,“ hovorí otec a dodá, že to peklo, ktorým prešli, prinieslo aj niečo pozitívne: syn sa v tej hre naučil dobre po anglicky a dokonale ovládať počítač. „Ale dodnes si nepripustí, že bol niekedy závislý.“
„Budíček pre nás prišiel, keď hrával aj v noci,“ spomína jeho otec. Celá rodina normálne zaľahla do postele, a keď všetci v dome spali, mladý muž vstal a sadol si za počítač. Celú noc hral. Nad ránom sa hodil do postele. Prísť načas do školy bolo už nad jeho sily, pribúdali neospravedlnené hodiny a na vysvedčení mal – okrem štvoriek z bežných predmetov – už aj trojku zo správania. „On si však nepripúšťal, že je závislý. Stále hovoril, že to má pod kontrolou,“ spomína otec. Navrhol teda synovi test – môže hrať len do 18. hodiny, a potom počítač vypne. Nepodarilo sa mu to ani jediný raz. Iste, hnevalo ho, že otec má pravdu, že ho hra naozaj ovláda, ale nemal silu to zastaviť. Cez víkendy mal už problém vstať od počítača a ísť sa najesť k stolu. Na rodinnej dovolenke prišli klasické abstinenčné príznaky, evidentne trpel, lebo prišiel o dobrú pozíciu v hre. „On si v tej hre asi potvrdzoval svoju hodnotu, v tom virtuálnom svete niečo znamenal,“ uvažuje otec.
Rodičia zvažovali, že mu počítač zakážu, ale vedeli, že by utekal hrať ku kamarátom. Syn bol aj čoraz agresívnejší. Otec mal pokušenie dať mu facku, ale vážne sa obával, že mu ju syn vráti. A čo potom? Rodičia sa začali pripravovať na variant, že vyhodia syna z domu a povedia mu kľúčovú vetu: „Už nie si náš.“
„Stále som sa vracal do svojej puberty, spomínal som si na svoje prvé pokusy s alkoholom, cigaretami, na prvé lásky,“ rekapituluje otec. „Aj ja som si chcel vtedy vyskúšať to, čo je zakázané, ale vždy mi záležalo na tom, aby som pri tom rodičov nezranil.“ No jeho syn už nebral na pocity rodičov žiadne ohľady. Nevadilo mu, že ich zraňuje. Odborné štúdie tvrdia, že počítačová závislosť prináša stratu empatie, desenzibilizáciu a prehlbuje odcudzenie medzi rodičmi a deťmi. Nemá to už rozmery klasickej pubertálnej vzbury.
Otec skúsil ešte jedno riešenie – ponúkol synovi možnosť pomáhať mu v práci. A keďže išlo o atraktívnu príležitosť, mladý muž sa odhodlal jedno poobedie v týždni nezapnúť počítač. A zrazu zažil úspech, nielen ten virtuálny. Zistil, že má aj iný talent. Dokázal si zarobiť slušné peniaze. Vtedy rodičia prišli s ďalším krokom: ak chce naďalej chodiť na prestížnu súkromnú strednú školu, budú mu ju platiť, len ak nebude mať štvorky. Inak si musí na školu zarobiť sám alebo môže ísť na štátnu školu. Tvrdé rozhodnutie prinieslo úspech. Na počítačové hry bolo menej času, bolo sa treba viac učiť aj zarábať si na školu, ktorej sa nechcel vzdať.
Totálny obrat však spôsobilo prvé zamilovanie. Mladý muž bez problému vypol počítač a išiel na rande. „Aj dnes si ešte rád zahrá, ale už nefláka školu,“ hovorí otec a dodá, že to peklo, ktorým prešli, prinieslo aj niečo pozitívne: syn sa v tej hre naučil dobre po anglicky a dokonale ovládať počítač. „Ale dodnes si nepripustí, že bol niekedy závislý.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.