Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Keď hráte blues, nemôžete stúpiť vedľa

.peter Bálik .časopis .hudba

Koncom roka 2009 ho anglický hudobný časopis Uncut označil za hudobníka desaťročia. Jeho druhý sólový album Lazaretto znamená, že sa tohto titulu tak ľahko nevzdá. Jack White.

Keď americký dokumentarista Davis Guggenheim začal nakrúcať dokument It Might Get Loud, v ktorom sa mali stretnúť tri generácie gitaristov, z tej najstaršej si vybral Jimmyho Pagea z Led Zeppelin a zo strednej The Edgea z U2. Post najmladšej generácie zastúpil Jack White so svojím špecifickým kvílivým gitarovým zvukom, ktorý vychádza z bluesových koreňov, ale stále znie novátorsky a hlavne sviežo.  

.biele pruhy
Jack White, pôvodným menom John Anthony Gillis, sa narodil v roku 1975 v Detroite do mnohopočetnej rodiny so šiestimi bratmi a tromi sestrami ako posledný, siedmy syn. Hudbe sa venoval už od detstva. Spieval v kostolnom zbore, neskôr sa naučil hrať na bicie. Rozmýšľal nad tým, že sa stane kňazom (vyrastal v poľsko-škótskej katolíckej rodine), ale nakoniec na celej čiare vyhrala elektrická gitara. Jack sa zamiloval do bluesovej hudby a po vzore starých bluesmanov začal skladať prvé pesničky.
Najprv vôbec neuvažoval o tom, že sa bude živiť ako hudobník. Vyštudoval strednú technickú školu s tým, že bude čalúnnikom. Hral v rôznych detroitských garážových skupinách, jedna z nich sa dokonca volala The Upholsterers (Čalúnnici) podľa jeho pôvodného povolania. Veci sa začali hýbať, keď v roku 1997 stretol bubeníčku Meg White. Zobrali sa, Jack zároveň prijal jej druhé meno a založil duo The White Stripes, ktorého názov si odvodili od bielych pruhov na americkej zástave. Drvivá väčšina hudobníkov by v zložení bicie a gitara videla až príliš veľa obmedzení, no Jackovi táto kapela otvorila úplne nové možnosti.
Po lokálnom koncerte im vydavateľstvo Italy Records ponúklo možnosť vydať debutový singel Let‘s Shake Hands. Malá platňa vyšla s obalom v ich tradičnej červeno-bielej farebnej kombinácii, ktorú používali až do konca. Detroit je veľké, ale Bohom zabudnuté mesto s kapelami, hrajúcimi garážovú hudbu, ktorá nemá takmer žiadnu šancu na úspech. Jack a Meg mali šťastie v tom, že začiatkom minulého desaťročia vystrelili newyorskí The Strokes, ktorých fenomenálny úspech otvoril dvere ďalším gitarovým skupinám vrátane The White Stripes. V roku 1999 im vyšiel rovnomenný debutový album. Na kolekciu surových nahrávok, vychádzajúcich z primitívneho blues, folku a punku, nadviazali o rok neskôr druhým albumom De Stijl. Skupina definitívne dozrela tretím albumom White Blood Cells (2001), ktorý hudobný magazín Uncut o niekoľko rokov neskôr označil za najlepší album minulého desaťročia.
Komerčný vrchol zaznamenali nasledujúcou platňou Elephant (2003) s piesňou Seven Nation Army.  Bol to ich jediný veľký hit, ale kapela nemala s hitparádami veľa spoločného. Jack White, ktorý chodil v čiernom saku a šviháckom klobúku, pôsobil ako veľvyslanec starých časov. Album bol schopný nahrať za niekoľko dní. Nahrával zásadne na analógových prístrojoch a odmietal digitálne technológie. Bol zástancom vinylov ešte v čase, keď si fanúšikovia mysleli, že platniam definitívne odzvonilo. „Ľudia si myslia, že som nejaký amiš, ale to nie je pravda. Digitál neznie lepšie, len sa ľahšie používa,“ povedal Jack White, povolaním workoholik, ktorý v roku 2005 založil s kamarátom a pesničkárom Brendanom Bensonom rockovú skupinu The Raconteurs. Nahral s ňou dva výborné albumy, ale The White Stripes boli pre neho stále prioritou.  

.hudobník a obchodník v jednom
V druhej polovici minulého desaťročia začala spolupráca s Meg viaznuť. Bubeníčka začala trpieť panickými atakmi, ktoré jej bránili v koncertovaní, no ešte stihli nahrať silný Icky Thump (2007). Hudobník mal v pláne aj ďalší album s Meg, no po márnom čakaní na svoju parťáčku Jack vyhlásil, že duo definitívne skončilo. Rozpad svojej domovskej kapely ho síce zjavne mrzel, ale jeho kreativitu to vôbec nepoznačilo.
Z Whita hudobníka sa medzičasom stal White podnikateľ. V Nashville, kam sa presťahoval z Detroitu, založil vlastnú značku Third Man Records, otvoril si obchod s hudbou, rockový klub a postavil aj nahrávacie štúdio. Popri tom stihol nahrať aj dva albumy s kapelou The Dead Weather, kde obsadil pozíciu bubeníka.
White bol vždy tímovým hráčom, nad sólovou kariérou nikdy neuvažoval, ale keď mu padlo nahrávanie s raperom RZA, nahral zopár nových pesničiek. Vtedy zistil, že vlastne nahráva svoj prvý sólový album. Blunderbuss (2012) je jedným z vrcholov jeho hudobnej kariéry, za ktorý získal dve ceny Grammy, čím sa potvrdilo, že ho akceptuje aj široké publikum. Jeho najnovší album Lazaretto (2014), ktorý vyšiel začiatkom júna, ďalej rozvíja zvuk prvého sólového albumu. Aj keď prvý singel Lazaretto, postavený na zeppelinovskom gitarovom rife, poukazuje na jeho predchádzajúcu kariéru, Whitov druhý sólový album má bližšie k folku a ide o jeden z jeho najosobnejších albumov vôbec. Jedným z dôvodov je fakt,  že v niektorých pesničkách sa na albume vyrovnáva s rozvodom s druhou manželkou Karen Elson a následným sporom o starostlivosť ich dvoch spoločných detí.
Dnes má White viacero možností, akým smerom sa bude odvíjať jeho kariéra. Začiatkom roka odštartoval sériu singlov s The Dead Weather, ktorá má trvať až do roku 2015. Objavili sa šumy, že s Bensonom chystajú tretí album The Raconteurs. Ale ako poznáme Jacka Whita, ten si vyberie najmenej očakávaný smer. Hudba je pre neho stále veľkým dobrodružstvom a pokrývaním neprebádaných teritórií. Už od svojich začiatkov sa púšťal do bizarných a úplne nových vecí (nedávno sa zapísal do Guinessovej knihy rekordov najrýchlejším nahraním a vydaním hudby v dejinách popmusic), no jedna vec je istá. Jeho hudba bude vždy vychádzať z blues. „Keď hráte blues, nemôžete stúpiť vedľa,“ povedal. Zatiaľ sa mu to vždy vyplatilo.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite