Najskôr poviem, že v sobotu voliť určite pôjdem, hlas dám koalícii NOVA, KDS, OKS a jeden krúžok určite Františkovi Mikloškovi. Z troch dôvodov.
Prvý: hoci sa mi nepáči, kam sa EÚ systémovo uberá, ako brzdí ekonomiku a ako ustupuje Rusku, slobodne voliť, ak je čo len trochu koho, považujem od roku 1989 nielen za svoje privilégium, ale aj za svoju povinnosť.
Druhý dôvod: koalíciu NOVA, KDS, OKS volím, pretože viacerí ľudia na nej reprezentujú to najlepšie, čoho sme tu boli za posledných 25 rokov verejného života schopní. Vedel by som voliť aj Richarda Sulíka a Jána Oravca – okrem iného preto, že Brusel potrebuje odvážnu ekonomickú oponentúru – ale je tu ešte tretí dôvod.
Možnosť dať krúžok Františkovi Mikloškovi je radosť, ktorú si nenechám ujsť. Áno, je to osobné, áno, je to autor nášho časopisu. Naozaj to urobím aj preto. Ale hlavný dôvod je, že môžem krúžkovať autentického a odvážneho človeka.
A teraz k tým vážnym otázkam.
Idem voliť do Európskeho parlamentu, a pritom to nie je skutočný parlament. Ani kompetenčne, ani zodpovednosťou, ani neformálnou váhou. Prečo? Toto je jedna zo zásadných chorôb našej Európy. Mnohé reality len imitujeme, často v mene vízií úzkych elít obchádzame vôľu miliónov ľudí, a namiesto rozumnej deľby moci si delíme skôr nerozumné politické benefity. Aj preto sa na eurovoľbách zúčastňuje málo ľudí. Sú za to označovaní za pasívnych, ale prečo by sa mali angažovať v celku, ktorý o ich názor ani veľmi nestojí?
Navyše, komické euroregulácie banánov či bryndze by sme všetci prežili, ale čo s mnohými vážnejšími normami v oblasti fungovania trhu, opatrovateľského štátu či ekológie? Európa žije už dlho z podstaty, uspatá ilúziou blahobytného sociálneho štátu, prestáva byť dynamická, topí sa v dlhoch, znechucuje vlastných mladých ľudí, ale reakciou nie je návrat k realite, ale skôr vytrhávanie koreňov úspechu. Nie som vôbec prívrženec kritiky dekadentnej Európy z úst tavarišča Putina, pretože ak tu niečo masívne ničilo a ničí európske hodnoty, bola to v minulosti práve jeho rodná KGB a dnes jeho pohanská láska k imperiálnej sile a hrozná neúcta k pravde. Ale ak chceme obnoviť životaschopnú Európu, bude naozaj treba opustiť nárokovú mentalitu večných detí a vrátiť sa k práci, poctivosti a úcte k životu. Z tohto sa lisabonskými stratégiami nevyklameme.
Ale dobre fungujúca EÚ je stále možná, a je preto hodná námahy – a aj účasti na voľbách. Len o nej musíme viac uvažovať a diskutovať. Aj preto sme sa rozhodli priniesť exkluzívne seriál Financial Times o tom, ako európski lídri zachraňovali euro. Okrem iného sa dočítate, prečo sa na jednom zo summitov Angela Merkelová rozplakala. Pokračovanie prinesieme v nasledujúcich troch vydaniach. Je to fascinujúce čítanie.
Prvý: hoci sa mi nepáči, kam sa EÚ systémovo uberá, ako brzdí ekonomiku a ako ustupuje Rusku, slobodne voliť, ak je čo len trochu koho, považujem od roku 1989 nielen za svoje privilégium, ale aj za svoju povinnosť.
Druhý dôvod: koalíciu NOVA, KDS, OKS volím, pretože viacerí ľudia na nej reprezentujú to najlepšie, čoho sme tu boli za posledných 25 rokov verejného života schopní. Vedel by som voliť aj Richarda Sulíka a Jána Oravca – okrem iného preto, že Brusel potrebuje odvážnu ekonomickú oponentúru – ale je tu ešte tretí dôvod.
Možnosť dať krúžok Františkovi Mikloškovi je radosť, ktorú si nenechám ujsť. Áno, je to osobné, áno, je to autor nášho časopisu. Naozaj to urobím aj preto. Ale hlavný dôvod je, že môžem krúžkovať autentického a odvážneho človeka.
A teraz k tým vážnym otázkam.
Idem voliť do Európskeho parlamentu, a pritom to nie je skutočný parlament. Ani kompetenčne, ani zodpovednosťou, ani neformálnou váhou. Prečo? Toto je jedna zo zásadných chorôb našej Európy. Mnohé reality len imitujeme, často v mene vízií úzkych elít obchádzame vôľu miliónov ľudí, a namiesto rozumnej deľby moci si delíme skôr nerozumné politické benefity. Aj preto sa na eurovoľbách zúčastňuje málo ľudí. Sú za to označovaní za pasívnych, ale prečo by sa mali angažovať v celku, ktorý o ich názor ani veľmi nestojí?
Navyše, komické euroregulácie banánov či bryndze by sme všetci prežili, ale čo s mnohými vážnejšími normami v oblasti fungovania trhu, opatrovateľského štátu či ekológie? Európa žije už dlho z podstaty, uspatá ilúziou blahobytného sociálneho štátu, prestáva byť dynamická, topí sa v dlhoch, znechucuje vlastných mladých ľudí, ale reakciou nie je návrat k realite, ale skôr vytrhávanie koreňov úspechu. Nie som vôbec prívrženec kritiky dekadentnej Európy z úst tavarišča Putina, pretože ak tu niečo masívne ničilo a ničí európske hodnoty, bola to v minulosti práve jeho rodná KGB a dnes jeho pohanská láska k imperiálnej sile a hrozná neúcta k pravde. Ale ak chceme obnoviť životaschopnú Európu, bude naozaj treba opustiť nárokovú mentalitu večných detí a vrátiť sa k práci, poctivosti a úcte k životu. Z tohto sa lisabonskými stratégiami nevyklameme.
Ale dobre fungujúca EÚ je stále možná, a je preto hodná námahy – a aj účasti na voľbách. Len o nej musíme viac uvažovať a diskutovať. Aj preto sme sa rozhodli priniesť exkluzívne seriál Financial Times o tom, ako európski lídri zachraňovali euro. Okrem iného sa dočítate, prečo sa na jednom zo summitov Angela Merkelová rozplakala. Pokračovanie prinesieme v nasledujúcich troch vydaniach. Je to fascinujúce čítanie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.