Už vstup do oboch zoskupení mnohé predznačil. Referendum o vstupe do EÚ prešlo veľmi tesne, a bolo to nielen za cenu porušenia volebných zákonov a nevkusného objatia páchateľov s obeťami. Najväčšiu daň si dodnes vyberá vtedajšia propaganda, podľa ktorej na vstupe iba zarobíme a navyše ním vyriešime aj to, čo sami nevládzeme. Túto nárokovú mentalitu sme ani po desiatich rokoch neopustili. Mimochodom, vstup do NATO, ktorý bol pre našu slobodu omnoho dôležitejší (hádajte, kto dnes bráni Rusom zabrať nielen Ukrajinu, ale aj Pobaltie a časť strednej Európy), bol prediskutovaný a pochopený ešte menej, takže dodnes neprebehlo takmer žiadne zvnútornenie spojenectva a vzájomného ručenia medzi slovenskou verejnosťou a ostatnými členmi Aliancie.
Desať rokov v EÚ, samozrejme, nebolo od diabla. Napriek Chiracovmu odporúčaniu mlčať sme sa predsa len učili hľadať spojencov a vyjadrovať spoločný záujem, napriek brutálnemu tlaku v prípade eurovalu sme dokázali ukázať na jeho slabiny a pasce, a aj suverenitu v oblasti daní sme spolu s rozumnejšími členmi klubu predbežne uhájili. Stálo nás to plané vnútorné spory o európanstvo, a aj jednu lepšiu vládu, ale nebolo to márne. Ešte nie sme dospelí, stále podliehame pocitu, že musíme byť v súhlase s najväčšími krajinami, ale prvé užitočné skúsenosti na európskom ihrisku už máme. Ale je tu jedna kľúčová hrozba: ak bude pokračovať umelá centralizácia EÚ, ktorá nevychádza z vôle miliónov ľudí, ale len zo snov hŕstky euronadšencov, získané skúsenosti budú Slovensku nanič. A príde éra eurokotlebov.
O dosť horšia je bilancia prvotného sna o zarobení na vstupe. Niečo sme naozaj zarobili. Prišli veľké súkromné investície, ktoré potrebovali stabilitu, prišli granty na vedu a výskum a prišli aj eurofondy. Tie však katastrofálne kazia etiku a zodpovednosť podnikania, pretože vytvárajú ilúziu lacných zdrojov a navyše sú dnes jedným z najväčších zdrojov korupcie. Je čoraz zrejmejšie, že ak by sa zmenili pravidlá a všetky eurofondy by sa použili iba na znižovanie štátneho dlhu, Slovensku by to pomohlo rádovo viac. Napokon, strnulé ekonomické pravidlá a hlúpe regulácie z Bruselu už náš rast v mnohých oblastiach brzdia (US Steel by vedeli rozprávať), a postupne tak spomaľujú naše dobiehanie vyspelejších ekonomík. Stávame sa súčasťou dvoch protichodných pohybov: klesajúceho dynamizmu transformujúcich sa krajín bývalého východného bloku a rastúceho brzdenia „starej" Európy.
Po desiatich rokoch je tiež jasné, že Únia za nás nevyrieši naše vnútorné defekty. Napriek členstvu v EÚ sa tu opakovane v najvyšších funkciách pretŕča Harabin, Ústavný súd deformuje základy práva, sudcovský stav sa za seba nehanbí a politické strany si veselo roztrhali prokuratúru. Únia nijako neovplyvnila osudy Hedvigy Malinovej, siedmich Nitranov z kauzy Cervanová ani pani Remiášovej. Ilúziu európskej spravodlivosti máme úspešne za sebou.
Bolo to veľmi protichodných desať rokov. A s Ruskom to ešte iba bude dráma s otvoreným koncom.
Viac o desiatich rokoch v EÚ v texte Lukáša Krivošíka
Desať rokov v EÚ, samozrejme, nebolo od diabla. Napriek Chiracovmu odporúčaniu mlčať sme sa predsa len učili hľadať spojencov a vyjadrovať spoločný záujem, napriek brutálnemu tlaku v prípade eurovalu sme dokázali ukázať na jeho slabiny a pasce, a aj suverenitu v oblasti daní sme spolu s rozumnejšími členmi klubu predbežne uhájili. Stálo nás to plané vnútorné spory o európanstvo, a aj jednu lepšiu vládu, ale nebolo to márne. Ešte nie sme dospelí, stále podliehame pocitu, že musíme byť v súhlase s najväčšími krajinami, ale prvé užitočné skúsenosti na európskom ihrisku už máme. Ale je tu jedna kľúčová hrozba: ak bude pokračovať umelá centralizácia EÚ, ktorá nevychádza z vôle miliónov ľudí, ale len zo snov hŕstky euronadšencov, získané skúsenosti budú Slovensku nanič. A príde éra eurokotlebov.
O dosť horšia je bilancia prvotného sna o zarobení na vstupe. Niečo sme naozaj zarobili. Prišli veľké súkromné investície, ktoré potrebovali stabilitu, prišli granty na vedu a výskum a prišli aj eurofondy. Tie však katastrofálne kazia etiku a zodpovednosť podnikania, pretože vytvárajú ilúziu lacných zdrojov a navyše sú dnes jedným z najväčších zdrojov korupcie. Je čoraz zrejmejšie, že ak by sa zmenili pravidlá a všetky eurofondy by sa použili iba na znižovanie štátneho dlhu, Slovensku by to pomohlo rádovo viac. Napokon, strnulé ekonomické pravidlá a hlúpe regulácie z Bruselu už náš rast v mnohých oblastiach brzdia (US Steel by vedeli rozprávať), a postupne tak spomaľujú naše dobiehanie vyspelejších ekonomík. Stávame sa súčasťou dvoch protichodných pohybov: klesajúceho dynamizmu transformujúcich sa krajín bývalého východného bloku a rastúceho brzdenia „starej" Európy.
Po desiatich rokoch je tiež jasné, že Únia za nás nevyrieši naše vnútorné defekty. Napriek členstvu v EÚ sa tu opakovane v najvyšších funkciách pretŕča Harabin, Ústavný súd deformuje základy práva, sudcovský stav sa za seba nehanbí a politické strany si veselo roztrhali prokuratúru. Únia nijako neovplyvnila osudy Hedvigy Malinovej, siedmich Nitranov z kauzy Cervanová ani pani Remiášovej. Ilúziu európskej spravodlivosti máme úspešne za sebou.
Bolo to veľmi protichodných desať rokov. A s Ruskom to ešte iba bude dráma s otvoreným koncom.
Viac o desiatich rokoch v EÚ v texte Lukáša Krivošíka
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.