Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Petra Vlhová skončila druhá v ďalšom slalome Svetového pohára. V americkom Killingtone viedla po prvom kole, v druhom ju po chybe predstihla Michaela Schiffrin.

Nová divočina

.časopis .reportáž

Ako zázrak z dávno zabudnutej minulosti sa vracia do Európy krajina nedotknutá človekom, plná zubrov, medveďov, vlkov a iných nádherných zvierat. Vo východných Karpatoch ju objavujú Juraj Lukáč, Erik Baláž a ich kamaráti z Lesoochranárskeho zoskupenia Vlk.

.bolo to niekedy v roku 1998. S náčelníkom Vlka a pôvodným povolaním kybernetikom Jurajom Lukáčom, ktorý už vtedy býval v dedinke Osadné na konci ciest, kde žije stopäťdesiat duší, sme sa vybrali začiatkom januára na dva dni do lesa. Stopovať, alebo ešte lepšie, uvidieť vlka. Ani jedno sa nám nepodarilo, no stálo to za to. Civilizáciu sme opustili v dedinke Runina. V krčme sme pri pive pokecali s Havlovcami, ako tu hovoria chlapom, ktorí po roku 1989 prišli o prácu. Stúpali sme mlčky do kopcov, pričom sme prechádzali nádherným bukovo-jedľovým lesom. Krajinou sa rozhostilo ticho, iba občas prerušené zvukmi vtáctva. Pred zotmením Juraj vyhliadol miesto na prenocovanie. Už vtedy sa držal zásady nerozkladať oheň (plaší zver) a nemal so sebou ani stan (oddeľuje človeka od lesa). Na benzínovom variči pripravil čaj. Ako nás zaplavovala tma, zima sa zdala čoraz silnejšia. Lesom sa začali ozývať vzdialené tajomné zvuky jeho obyvateľov, čo v človeku z mesta vzbudzovalo akýsi atavistický strach. Mrzlo. V niekoľkých vrstvách oblečenia sme si okolo šiestej ľahli zabalení v spacákoch na karimatky – vedľa Juraja ležal jeho československý vlčiak Skukam. Predstava, že takto strávime najmenej dvanásť hodín, nebola veľmi lákavá. Nad ránom som mal pocit, že ma očucháva nejaké väčšie zviera. Zľakol som sa a hlbšie som sa ponoril do spacáku. Juraj aj jeho pes spokojne chrápali. „Mal si asi prelud,“ skonštatoval náčelník ráno, keď okolo hľadal, no nenašiel nijaké stopy.

.vo Vlčích horách
O pätnásť rokov neskôr je v kine v Humennom premiéra filmu Vlčie hory. Prišlo asi 250 divákov. Medzi nimi aj autor filmu Erik Baláž a tiež Juraj Lukáč, ktorému medzičasom obeleli kadere vlasov aj brada. Film ukazuje divočinu, aká sa inde v EÚ nenachádza. Tri rezervácie ležia na pomedzí troch štátov: Slovenska, Poľska a Ukrajiny. V stredoveku, keď civilizácia ešte nedominovala, sa tieto miesta nazývali latinsky Mons Lupi – Vlčie hory. Dodnes tu žijú veľké bylinožravce, na poľskej strane aj populácia stoviek zubrov, a tiež vlky, bobry či rysy. Film, ktorý vznikal počas päťsto nakrúcacích dní, ukazuje ich fascinujúcu slobodu. Cenné je najmä to, že ide o autentické zábery zvierat v ich pôvodnom prostredí, a nie o snímanie na človeka zvyknutých tvorov v zajatí.
Autorom filmu sa podarilo nakrútiť čosi unikátne, čo sme si doteraz spájali iba s rozľahlými národnými parkmi v Severnej Amerike. Letecké zábery, ktoré vznikli vďaka fotoaparátu upevnenému na malý, diaľkovo ovládaný vrtuľníček, ukazujú dômyselne budovaný systém bobrích hrádzí. Videopasce zaznamenali pohyb plachého tvora, ktorý sprevádza človeka lovca od úsvitu dejín – vlka. Najmä za ním sem filmári išli, no nemali šťastie a nenatočili s ním veľa záberov. Alebo podenky. Tento hmyz, veľký ako vážka, sa rojí iba raz ročne okolo 10. júna, fascinujúce predstavenie trvá do dvoch hodín. Začnú vyletovať, pričom je ich toľko, že nedovidieť na druhý breh rieky. Film ukazuje aj vyše tisíc rokov starý a stále živý dub v ukrajinskej obci Stužica. Pomyselný návrat v čase navodzuje predstavu, že sa pod ním pásli už vyhynuté pratury a divé kone. Film ukazuje aj huculy, jedno z najprimitívnejších konských plemien v Európe. Vidíme aj zubrieho samca, ako nežne olizuje svoju milú alebo jeleňov v ruji. A tiež medveďa, ktorého zaženie diviak. No ešte predtým sa blíži k vystrašenému kameramanovi Karolovi Kaliskému, skrytému na brehu rieky. Všimne si ho v poslednej chvíli, otočí sa a ujde. Erik na besede po filme s úsmevom prizná, že kameraman potom spal v spacáku pod jabloňou, pričom „macko“ – ako ho oslovil – celú noc okolo neho chodil a jedol jablká. Divoká poľská rieka San, kde filmári nakrútili veľkú časť záberov, slúži aj ako koridor zubrov, jeleňov, diviakov, vlkov a iných zvierat. Stačí byť iba trpezlivý a čakať na správnom mieste. Ozaj málokde inde na starom kontinente môžete mať podobné zážitky.
„Nemyslím si, že je nevyhnutné, aby celá Európa skončila ako mŕtva oráčina, ako poľnohospodárska alebo urbánna krajina,“ hovorí Erik Baláž a pokračuje: „Chceme viac území divočiny, nielen východné Karpaty. My ľudia sme, žiaľ, divokú prírodu vyhnali do hôr a nížiny sme osídlili. Keď som tento film rozoslal ľuďom po celej Európe, tak nechápali, aký poklad tu máme.“
Na besede potom Erik priznáva, že film chápe aj ako propagáciu tohto kraja. Tak, aby ho začali vo veľkom navštevovať turisti, čo by prinieslo zdroj obživy pre miestnych. O Vlčie hory už prejavili záujem televízie v Belgicku, v Holandsku, jeho autori rokujú aj s BBC a televíziami v Nemecku či v Škandinávii. Do predaja sa dostane aj anglická verzia filmu na DVD.

.právo zažiť divočinu
Pár hodín pred premiérou v Humennom smerujeme s Erikom Balážom do rezervácie Senné pri Michalovciach. Je to naša najlepšia lokalita na sledovanie migrujúceho vtáctva. Angličan Matt Jevons, s ktorým sa máme stretnúť, tu plánuje ako majiteľ cestovnej kancelárie zameranej na sledovanie divočiny vybudovať úkryty pre fotografov a voziť návštevníkov z Británie. Erik rozoberá kľúčovú myšlienku svojich zámerov: ochrana prírody dokáže prostredníctvom prírodného turizmu, ktorý by nemal byť deštruktívny, priniesť do regiónu a miestnym komunitám viac peňazí ako ťažba dreva, poľovníctvo alebo iné tradičné využívanie. No neubližujú divočine zájazdy turistov?
„Človek prírode nevadí,“ hovorí Erik a pokračuje: „Keď tam ide pešo a pozerá sa ďalekohľadom, nemôže jej ublížiť, a to ani vtedy, ak prichádza v relatívne veľkých počtoch. Mám to overené z Tichej doliny vo Vysokých Tatrách, kde chodia v sezóne na hrebeň denne tisíce turistov, pričom ja tam sedím v doline a pozorujem medvede, niekedy aj vlky, jelene, či kamzíky. Tie zvieratá vedia, že turista na ne nestrieľa a cítia sa teda bezpečne. Človek ich ohrozuje iba vtedy, ak na ne poľuje. Vtedy je zviera v panike. Keď sa pred pätnástimi rokmi pytliačilo u nás na kamzíky, stretol som raz v Červených vrchoch čriedu. Keď ma zbadali, začali v panike bežať dole takmer kolmou stenou, pričom padali a doráňali sa. Dnes sa už nepytliači a keď prídem na tú istú lokalitu, pasú sa kamzíky päť metrov odo mňa a môžem ich filmovať.“
Zákaz pohybu turistov mimo značkovaných chodníkov v TANAP-e považuje Baláž za nezmyselný. Slúži podľa neho iba tomu, aby si prezident Gašparovič alebo iní „papaláši“ mohli streliť jeleňa a aby im ho turista neodplašil. Ochrana prírody zákaz pohybu podľa neho nevyžaduje. Spomína americké národné parky, kde sa návštevníci môžu pohybovať všade slobodne, ak predtým v záujme svojej bezpečnosti nahlásia správcovi, kam pôjdu.
„Ľudia majú mať právo zažiť divokú prírodu. Je to podľa mňa jedno zo základných ľudských práv, bez ktorého by som dosť trpel. Myslím si, že čím viac ľudí to zažije na vlastnej koži, tým viac podporovateľov si ochrana prírody aj získa,“ uvažuje Erik a na otázku, čo prináša zážitok z divočiny jemu samotnému, odpovedá: „Určite pocity slobody. Overil som si, že ak idem na viac dní, tak prvé dva dni uvažujem ešte o tom, čo je doma, čo rodina, čo práca, aké sú problémy a podobne. No potom, na tretí deň, ak idem v divočine sám, zabudnem na všetko. Vnímam, ako niekde preletí vtáčik, ako inde čosi šuchne, úplne zabúdam na civilizáciu a je to veľmi očisťujúce. Pre mňa je príroda, najmä ak sa dostanem do nedotknutých území, ako sú pralesy v Kôprovej doline, dôkazom nemennosti. Pred takými päťtisíc rokmi by to tam vyzeralo veľmi podobne. Kontakt s divokou prírodou znamená dotyk s minulosťou.“

.hľadanie spojencov
Po polhodinke rezkej chôdze sme na mieste. Ján Uhrín zo Slovenskej ornitologickej spoločnosti, ktorý tu vlastní časť pozemkov, vysvetľuje, že Národnú prírodnú rezerváciu  Senné vyhlásili niekedy v roku 1975 pri vodohospodárskych úpravách východoslovenskej nížiny. Sú tu obrovské plochy pre vtáctvo a stretávajú sa tu dve trasy pre migráciu – zo Škandinávie a z Ruska.
Angličan Matt Jevons s kolegom fotografom Benjaminom Hallom, ktorý pracuje aj pre National Geographic Magazine, stúpa po schodoch drevenej veže na pozorovanie vtákov. Touroperátor, ktorý viac ako desať rokov organizuje zájazdy na fotografovanie divokej prírody na Galapágoch, v Yosemitoch, v Botswane alebo v južnej Patagónii, neskrýva zo Slovenska, odkiaľ pochádza jeho partnerka, nadšenie. „Začínali sme s lyžovaním, snowboardingom alebo golfom. Dnes sa venujeme najmä zájazdom pre fotografov,“ hovorí Jevons a pokračuje: „Máte nádherné hory a je škoda, že v Tatrách nie je viac touroperátorov. Ročne doveziem na Slovensko viac ako tristo britských turistov. S Lesmi SR pripravujeme kontrakt na pozorovanie medveďov, za každého turistu im zaplatím sto eur.“
Jevons považuje Senné za doteraz nevyužitú príležitosť. Uvažuje, že tu vybuduje päť krytov na pozorovanie vtáctva, v každom môžu byť traja fotografi. Jeho kurzy pritom nie sú lacná záležitosť, záujemcovia za štyri dni v teréne zaplatia od 1 500 do 5 000 eur, podľa lokality. „V budúcnosti potrebujeme presne takýto druh turizmu ohľaduplného k prírode, ktorý prinesie profit všetkým a za zarobené peniaze budeme môcť rozširovať územia divočiny,“ hovorí spokojne Erik Baláž. Sníva o európskom Yellowstone, o veľkých plochách divokej prírody, za ktorými už nebude potrebné cestovať do Afriky alebo do Južnej Ameriky. Východné Karpaty majú presne taký potenciál. „Hovoríme rádovo o tisícoch hektárov. Určite tam musí byť vybudovaná rozumná infraštruktúra. V obciach penzióny, v parku náučné chodníky či pozorovateľne. Ale nie už nová cesta z Poľska do Polonín, ktorá zničí divokú prírodu. Dúfam, že si to budú uvedomovať aj podnikatelia. Nedá sa to urobiť bez ľudí, čo tam žijú, lebo sú z veľkej miery aj vlastníkmi toho územia. Uvažujeme o vytvorení združení súkromných vlastníkov pozemkov, ktoré budú mať spoločnú správu chráneného územia. Tie budú mať kontrakty s cestovkami, ktoré tam budú vodiť turistov, pričom za každého zaplatia poplatok vlastníkom alebo organizácii, ktorá to bude spravovať. Sme iba na začiatku a hľadáme spojencov,“ opisuje Baláž na záver smelé plány a vízie. Naplnia ich?

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite