Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sme trochu šibnutí

.časopis .rozhovor

Od štyroch rokov hrávala na klavírnom krídle, ktoré mali v dvojizbovom sídliskovom byte. Dnes je v repertoári Opery SND jej opera Dorian Gray, ktorá mala premiéru minulý mesiac. Hudobná skladateľka Ľubica Čekovská.

.ako vôbec vznikol nápad napísať operu Dorian Gray?
Nápad prišiel od Silvie Hroncovej a jej vtedajšieho spolupracovníka Rolanda Tótha. Opera SND mala mať výročie a opýtali sa ma, či by som niečo nenapísala, ale že to musí byť rýchlo urobené. Povedala som, že rýchlo sa to nedá. Nakoniec sa mi podarilo prehovoriť ich na to, že to urobím v priebehu roka, dvoch.

.ale prečo práve Dorian Gray od Oscara Wilda?
Opera potrebuje silný príbeh. Páčilo sa mi, že je tam ten obraz, ktorý sa mení, že je to horor, dráma hneď od začiatku. Hneď vtedy mi napadlo, že ten obraz nebudeme vidieť, ale počuť. Vymyslela som takú kratučkú tému, ktorá je nahratá chlapčenským hlasom. Ako sa ten obraz mení, čistý hlas sa narúša, drsnie, špiní sa. Takže Dorian Gray. Vydavateľ tiež súhlasil a poradil mi libretistku Kate Pullinger. Navštevovali sme sa a rozprávali sme sa o tom, čo by sme tam chceli z tej Wildovej novely zachovať. Hovorili sme o tom, kde by mal byť duet, kde trio, kde by som chcela áriu. Ja som si popri tom budovala hudbu. Jednotlivé kúsky, čo by som tam chcela mať. Veľmi som si to užívala od začiatku až do konca.

.ako dlho napokon trvala tvorba diela?
Asi dva a pol roka. Keď libretistka písala tretie dejstvo, ja som písala hudbu k prvému a takto sme išli za sebou. Keď to už bolo napísané, celú moju robotu som dala vydavateľovi a on z toho urobil klavírny výťah. Keď sa sólisti s pomocou korepetítorov naučia svoje party, príde dirigent s režisérkou a dajú tomu divadelný a hudobný tvar. Dirigent je veľmi dôležitý. Christopher Ward bol výborný tip. Je to skvelý dirigent. Podobne režisérka Nicola Raab.

.čo je to za pocit, chodiť na skúšky svojej opery?
Pocit je úžasný. Trošku som si musela zvyknúť na klavírny výťah, chýbal mi tam zvuk orchestra. Ale keď už začal hrať orchester presne to, čo som chcela, mala som veľkú radosť.

.pri filme a divadle je kľúčovou osobou režisér. Kto je to pri opere?
Tri osoby, dirigent, režisér a skladateľ. Režisér má v rukách divadelný čas, reálny čas zase dirigent. Počas skúšok sme pár vecí skrátili, ale len málo. Bola to tímová práca, nikto nemal problémy s egom.

.v divadelných inscenáciách sa stáva, že po premiére sa zvykne hra trochu skrátiť. Je to pri opere možné?
Pri opere vás hudba nepustí. Snažila som sa, aby to od začiatku až do konca malo ťah. Aby sa nestalo, že niečo bude príliš dlhé. Nechcela som, aby tam bolo veľa kontrastov a vzniklo také „pestré všeličo”. Chcela som, aby to malo spoločného menovateľa. O to mi napokon v hudbe ide, môže tam byť šesť bratrancov a tri sesternice, ale musí byť jasné, že to je jedna rodina.

.má sa za to, že súčasnú hudbu dokáže vnímať len vzdelaný a sofistikovaný poslucháč. A ostatní sa jej trochu boja, nechcú vyzerať ako hlupáci.
(Smiech.) Nikto nechce vyzerať ako hlupák. Najlepšie je nechať ich doma, prísť a počúvať. Ja si stále myslím, že hudba sa rozdeľuje iba na dobrú a zlú. Nesmieme podľahnúť pokušeniu urobiť z vážnej hudby múzeum starých, overených hodnôt, ktoré tu zanechali úžasní majstri. My pokračujeme ďalej.

.vôbec prvýkrát sme tvoje meno zaregistrovali v súvislosti s Bratislava Hot Serenaders. Čo bolo predtým?
 Pochádzam zo sídliska v Humennom, z muzikantskej rodiny. Od štyroch rokov som si zahrala všetko, čo som počula. A potom to už išlo. Mali sme dvojizbový byt a v jednej izbe bolo obrovské krídlo. Veľa priestoru v nej teda už nezostalo. (Smiech.) Ale bolo to úžasné. Malý Marián stále chodil za mnou a prosil ma: „Ukáž mi, ako hráš!”

 .od začiatku si chcela byť hudobníčka?
Najprv som chcela byť lekárka, no tým, že hudba bola živou súčasťou nášho života, prijímačky z medicíny vystriedala Teória hudby, ktorú som našla v prospektoch pre študentov študujúcich hudobné umenie. Povedala som si, že to by mohlo byť ono.

.nadšenie pre hudobnú teóriu...?
Na iné by som sa nedostala. Išla som z gymnázia, vedela som si všeličo zahrať na klavíri, ale mala som minimálne znalosti teórie. Na hudobnú vedu som si netrúfla, lebo tam bolo treba poznať dejiny hudby a na konzervatórium sa mi už nechcelo ísť. Ujal sa ma Igor Javorský, bývalý výborný učiteľ na VŠMU. Chodila som k nemu na doučovanie, vďaka čomu som základy teórie pomerne rýchlo zvládla a prijímačky som urobila.

.štúdium teórie hudby na VŠMÚ bolo užitočné?
Veľmi mi pomohlo. Teória je vlastne taká hudobná anatómia, ale človek sa pritom naučí, ako to v tej hudbe funguje. A stretla som veľa mimoriadne zaujímavých ľudí, zažila som ešte aj Hansiho Albrechta, ktorý nás naučil počúvať hudbu. Poslednú hodinu hudobnej estetiky sme mali v deň jeho smrti. Počúvali sme hudbu Telemanna, ako obyčajne nám povedal zopár veselých vtipov a rozišli sme sa. Večer sme sa dozvedeli, že zomrel. Cítim sa veľmi poctená, že som ho mohla poznať.

.ako si sa dostala k Hot Serenaders?
Popri škole som si len tak muzicírovala, spolužiaci niekde zachytili, že Hot Serenaders hľadajú klaviristu, prišla som na skúšku a Ďuro Bartoš si myslel, že baba v kapele nie je celkom ono. (Smiech.) Ale zostala som s nimi 14 rokov a bolo to výborné.

.v tom období si takúto hudbu aj naozaj počúvala?
Vôbec nie. Bolo mi to však blízke, lebo náš otec bol jedným zo zakladateľov Traditional Revival Jazz Bandu v Bratislave. U nás sa takáto hudba hrávala. Štýl „straight piano”, akým sa hralo v starom džeze, je mimoriadne náročný: ľavou rukou musíš obsiahnuť basy aj banjo, aj klavír. Je to úžasné. Napočúvala som si množstvo nahrávok a z nich som sa to naučila. Hot Serenaders mi dali strašne veľa, aj čo do melodiky, harmónie, ale aj aranžovania a hudobnej disciplíny.

.vyštudovala si teóriu hudby, ale čo s tým po škole? Už si mala jasnú predstavu?
No veď to! Aj preto som sa začala orientovať na skladbu. Učila som sa písať noty. To je totiž nový jazyk a trochu matematiky k tomu. Na kompozičných kurzoch v poľských Radzejowiciach som sa zoznámila s pedagógom, ktorý bol potom aj mojím profesorom v Londýne. On mi povedal, že musím ísť študovať skladbu. Išla som na prijímačky do Kráľovskej hudobnej akadémie v Londýne, priniesla som so sebou dve moje skladby a oni ma nielen prijali, ale o všetko sa aj postarali. Dostala som totiž grant od Jej Výsosti Kráľovnej Matky. Vďaka tomu som v Londýne prežila krásne dva roky.

.čo ti dal hudobne Londýn?
Hrávala som v Piccadily Dance Orchestra, v Hoteli Savoy, kde staré dámy chodili tancovať charleston. Keďže som si potrebovala zarobiť, nahodila som sa a išla do najbližšieho superhotela. Povedal som im, že by som tam chcela hrávať na klavíri. „Wonderful! A môžete nám niečo zahrať?” Zahrala som im a zobrali ma. Keďže však nemám rada, keď ma nepočúvajú, tak som potom hrávala napríklad aj v hoteli Landsborough, kde chodila „vyššia spoločnosť”, napríklad brat princezny Diany Lord Spencer. Chodila som hrávať aj k pánu Al-Fayedovi do Harrods alebo do hotela Browns, kde bývala Agatha Christie. Raz sa mi stalo, že keď som prišla do hotela, recepčný mi podal obálku. Bol v nej list pre mňa, v ktorom jeho autorka písala písala, že každý pondelok chodievala do hotela so svojou dcérou, teda keď som hrávala ja. Vzťah dcéry s matkou nebol práve ideálny, mama bola veľmi prísna a nevedeli si k sebe nájsť bližší vzťah. Raz, keď tak pili čaj, pozerali sa mĺkvo na seba a ja som hrala pesničku I Ain’t Misbehavin’, najobľúbenejšiu pieseň matky, ktorá ju sama hrávala za klavírom s malou dcérou na kolenách. Dcéry sa ten moment veľmi dotkol, ich rokmi naštrbený vzťah sa zlepšil a napísala o tom esej, vďaka ktorej ju potom prijali na vysokú školu. Bola som z toho dojatá. Raz prišiel sám Mohamed Al-Fayed a povedal mi, že bude obedovať s riaditeľom Panasonicu a že keď bude jesť, či by som mu nezahrala Levieho kráľa. (Smiech.)

.už tu kdesi sa zrodilo rozhodnutie stať sa hudobnou skladateľkou?
Strašne som tomu verila. Nechcela som stále hrávať v hoteli. To bol len vedľajší zárobok. Aj keď to robievali viacerí skladatelia, napríklad aj Benjamin Britten. Na Kráľovskej akadémii mi toho dali veľmi veľa. Mohla som napísať veľkú skladbu pre orchester Turbulencia, ktorú premiérovali na veľkom festivale venovanom Arvovi Pärtovi, za jeho prítomnosti, dirigoval to Edward Gardner, súčasný šéf English National Opera. Keď som sa vrátila na Slovensko, bola to veľká zmena, ale ešte som nemala skomponovaných veľa skladieb. Vedela som, čo približne chcem, bola som si celkom istá, že toto je to, čo budem v živote robiť. V roku 2004 som napísala skladbu Postludium, ktorá bola hudobným komentárom Zimnej cesty Franza Schuberta. Bolo to pri príležitosti vstupu Slovenska do EÚ. V dvorane Berlínskej filharmónie bol potom veľmi príjemný koncert a na ňom som sa stretla so zástupcami môjho terajšieho vydavateľo Bärenreiter Verlag. Im sa to páčilo a požiadali ma, aby som im poslala svoje skladby. Neskôr si ma zobrali pod svoj patronát ako domovského skladateľa a je mi s nimi fajn.

.máš zmluvne podchytené, koľko máš toho napísať?
Nie. Čakajú, samozrejme, že niečo napíšem. Niekedy dostanem objednávku a niekedy píšem len tak, od radosti. Teraz sa skončila opera a bolo mi tak príjemne, že som hneď začala písať jednu novú orchestrálku. Kým dieťa spí. (Smiech.) Ale je to radosť. My skladatelia sme totiž trošku šibnutí...

.ako vlastne žije hudobná skladateľka s deťmi?
Pre ženu neexistuje ideálnejšie povolanie. Len keď musím chodiť na skúšky, navzájom si s mojím manželom Sväťom vychádzame v ústrety, ale pomáhajú aj naše babky. Všetko sa to dá dobre zariadiť. Ja som možno až príliš otvorená a nechám na seba pôsobiť veľa vecí a čakám na ten moment, keď mi napadne, že teraz by som mala niečo napísať.

.ako vznikne potreba napísať kompozíciu?
Človek to tak niekde vo vzduchu zachytí. Zrazu má chuť niečo napísať, je to niečo veľmi vzácne.

.Keď príde chuť niečo napísať, už je jasné, či to bude klavírna sonáta alebo skladba pre orchester?
Približne áno. Rozprávala som sa aj s vydavateľom, či už môžem ísť do väčšieho obsadenia a vydavateľ vraví, že radšej ešte nie. To je tá ekonomická stránka veci. Ale ja by som rada išla do väčších vecí, lebo mám rada zvuk orchestra. Orchester je totiž zvláštny organizmus, v ktorom sa vytvárajú farby, vznikajú a odohrávajú sa v ňom nádherné súvislosti, ktoré vychádzajú z jednotlivca v prospech kolektívu. Orchester je mojou srdcovou záležitosťou.

.máš chuť niečo napísať, a tak si v jednej chvíli sadneš a začneš komponovať. Takto nejako si to máme predstaviť?
Trochu si to najprv oťukám pri klavíri, aby som mala určitú predstavu. Niekedy mám nápad, ktorý nesúvisí s notovým zápisom, je oddelený od konkrétnej hudobnej štruktúry. Je to niečo ako priestor, predstava, čo by to malo obsahovať, kto s kým proti čomu a ako. Potom príde druhá časť a to sú už hudobné záležitosti. Je to radosť. Mám takú zásadu, že pri písaní nikdy nejdem úplne nadoraz. Vždy si nechávam rezervu, aby ma to lákalo znovu si k tomu sadnúť. Niekedy je to však dané tým, že sa zobudí môj syn a musím sa mu venovať. (Úsmev.) Niekedy to ide ľahko, inokedy ťažšie, niekedy vznikne blok a nejde to vôbec. Ale našťastie je doma toľko vecí, ktoré treba urobiť, že sa človek k hudbe vždy rád vráti.

.romantická predstava je taká, že skladateľ v hlave počuje celú tú hudbu a len ju „zapisuje do nôt”. Je to skutočne tak?
Snažím sa pestovať vnútorný sluch. Ide o to, že keď niečo napíšem, chcem to vo svojej hlave aj počuť. Je to dobré aj preto, že keď si mimo papiera a mimo nástroja, tak si predstavíš, čo tam chceš mať, ako to má znieť a môžeš si to zapamätať. Vieš si to vnútorne zapísať do nôt. Dlhé roky som viedla solfeggio, čo sú také sluchové tréningy. Muzikanti totiž často počúvajú skôr očami než ušami. Ide o to, aby zamestnali svoje uši a myseľ aktívne a nielen čítali noty. Počúvanie je pre mňa výzvou. Nechcem byť mentorská, ale možno, že keby sme sa viac počúvali, lepšie by sa nám žilo. Aj svojich študentov som nabádala k počúvaniu intervalových štruktúr, ktoré počuť bežne vonku: počuješ električku a do toho zaznie klaksón. Čo je to za interval? Veľká septima? Malá? Ja som asi trochu švihnutý človek, ale sluch je pre mňa nesmierne dôležitý.

.okrem vážnej hudby robíš aj scénickú a filmovú hudbu. V čom je to iné?
Nemôžem tam byť taká slobodná ako vo svojich skladbách. Hudba v divadle či filme nie je dominantná, a je to tak v poriadku. Okrem toho robím všelijaké aranžovačky a to milujem. Je to taká moja „factory”. Nechcem nariekať, že som skladateľka a nemám čo do úst vložiť. Chcem robiť vážnu hudbu a tieto veci mi to umožňujú. A ešte ma to aj baví.

.niektorí umelci, ktorí z podobných dôvodov robia reklamu, majú problém s tým skončiť. Jednoducho si zvyknú na peniaze a ťažko sa im žije, keď ich majú menej. Ako sa s tým vyrovnávaš?
Nikdy som nemala toľko peňazí, aby som sa s tým musela vyrovnávať. Ale rozumiem tomu. Keď sa má človek príliš dobre, niekedy začne vymýšľať. Treba však povedať, že aj pop music potrebuje poctivé remeslo. Napísať pesničku, z ktorej sa stane hit, je veľká vec.

.keď hrá napríklad na Pohode symfonický orchester, Veni alebo Quasars Ensemble, ukazuje sa, že to ľudia dokážu vnímať a oceniť. Z toho asi vyplýva, že vážnu hudbu obklopuje priveľa spoločenských a kultúrnych bariér.
Najdôležitejšia je zvedavosť. Treba byť ako dieťa, ktoré chce objavovať nové veci. Možno vážnej hudbe netreba dávať až takú veľkú vážnosť. Veď všetci sme deti božie. A počúvame.

.krzysztof Penderecki hovoril, že skutočne „veľký” skladateľ musí mať za sebou celú škálu diel – od komornej hudby až po operu. Z tohto hľadiska si ty už veľká skladateľka.
Je to nemôžem posudzovať. To posúdia iní o niekoľko desaťročí. Ja sa snažím robiť to čo viem a mám z toho veľkú radosť. Hodnotiť budú iní.

.na čo je podľa teba hudba?
Na chvíľu. (Smiech.) Ale stojí to za to!

Ľubica Čekovská/
Narodila sa v Humennom do muzikantskej rodiny. Študovala hudobnú teóriu a neskôr aj skladbu na VŠMU, neskôr ako štipendistka britskej Kráľovnej Matky študovala na Kráľovskej hudobnej akadémii v Londýne. Štrnásť rokov hrala na klavíri v Bratislava Hot Serenaders. Je sestrou Mariána Čekovského. Patrí medzi najvýraznejšie skladateľské osobnosti na Slovensku, jej kompozície sa hrávajú na domácich aj zahraničných scénach. V súčasnosti je v repertoári Opery SND jej opera Dorian Gray, ktorá mala premiéru 8. novembra v rámci festivalu ISCM World New Music Days. S manželom Svätoplukom Malachovským a dvoma deťmi žije v Bratislave.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite