Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bitka o Londýn

.ben Judah .časopis .klub

Britský premiér David Cameron nedávno kritizoval vysoké počty Východoeurópanov v Británii. Krajina by sa mala podľa neho ich prítomnosti brániť. Prinášame text o Východoeurópanoch v Londýne od Bena Judaha.

Margaret Thatcherová milovala maketu kanárikového pobrežia. Bola fascinovaná plánmi, ktoré jej predstavovali architekti. Staré prístavisko mala zmeniť nová železnica, ktorá sa mala končiť obkolesená predmestskými domami. Malé domčeky z červených tehál, pravouhlé ulice, tu budú žiť ľudia, ktorí budú pracovať vo finančných inštitúciách, tvrdili developeri premiérke. Len dvadsať minút od práce. A všetci budú vlastniť aj pozemok. Thatcherová ten sen milovala.  
Železnica Docklands Light Railway stále vyzerá, akoby bola skôr modelom. Stanice nesú názvy, akoby ich nazývali podľa krčiem: Royal Albert, Royal Victoria, Galleon’s Reach. Oblasť domov okolo železnice však zažila aj lepšie obdobia, než je to dnes. Z balkónov visia špinavé anglické vlajky, panoráme dominujú gargantuovské maloobchody, Millenium Dome (teraz O2) je spustnutý, prosí, aby ho niekto dal zbúrať.
Na konci trasy je zástavka Beckton. Oblasť, vystavaná pre strednú triedu, ktorá nikdy neprišla. Zameňme mapu koľajníc za mapu londýnskej chudoby.  Okolo celej trasy do Becktonu sa tiahne červená čiara, 60 percent detí tu vyrastá v chudobe. Sú aj horšie čísla.  Štatisticky vzaté je Londýn rozdelený do 4 772 mikrooblastí, Beckton je desiaty od konca. Pritom o dvadsať minút ďalej  je riaditeľstvo banky HSBC.

.žijem v Litve
Na prvý pohľad Beckton nepôsobí cudzo.  Neudržiavané stromčeky sa krivia nad popraskanými chodníkmi. Z podnikov sú tu iba krčmy. Mizernej úrovne. A množstvo parkovacích miest. Ale keď tu vystúpite z metra, znie to tu ako v cudzine. Hovorí sa tu po poľsky, bengálsky, litovsky alebo rumunsky.
Londýn imigrantov sa zvykol naachádzať v druhej zóne londýnskej podzemky, okolo bangladéšskeho Spitalfields a jamaiského Brixtonu. V 20. storočí platil jeden trend: imigranti začínali v upadajúcej časti vnútorného mesta, zatiaľ čo biela pracujúca trieda sa presúvala do Kentu a Essexu. Už to neplatí. Hipsteri kolonizovali Shoreditch, vyhovuje to ich zvykom a bicyklom.  A keď viktoriánske domy prestali slúžiť bangladéšskym obchodíkom, nahradili ich úrady a kancelárie, imigrantov to vytlačilo do vonkajšieho Londýna.
Presne tam nájdete celé Východoeurópske mesto v Londýne. Žije tam vyše pol milióna ľudí, je to väčšie mesto ako Sheffield. Viac ako polovica z nich je z Poľska. Vyše 80 percent prišlo po roku 2004. Sú to ľudia z Litvy, Rumunska, Bulharska a ďalších chudobných krajín, ktoré sa pripojili k EÚ. Je to mesto ľudí, ktorí robia nekvalifikovanú prácu. Ale je to aj mesto, ku ktorému patria ruskí aristokrati, tisíce vzdelaných profesionálov alebo utečenci z Bosny a Kosova.
Väčšina z nich žije v zóne tri. Sú to miesta ako Beckton. Starí belosi tu popoludní v puboch sŕkajú svoje pivo Carling, v 80. rokoch odišili z upadajúceho vnútorného mesta, uverili brožúre o novom anglickom sne, a metropola sa im kruto vysmiala. Dnes žijú v susedstve, kde žije menej ako 50 percent Britov. Nemajú na to, aby sa vrátili späť. Odvážnejší nosia  anglické futbalové dresy. Z východnej Európy je tu 20 percent, z Bangladéša ďalších 25 percent ľudí.
Vstúpil som do litovského supermarketu, veľkého ako hangár. Litovské matky tlačili kočíky pomedzi pulty s nakladanými uhorkami, na konci boli stolíky, pri ktorých aktivisti oslovovali ľudí, aby sa zúčastnili na litovskom referende. Modré tepláky lákali do litovského café-grilu. Bolo tu všetko, čo by mohol Litovčan potrebovať. Na druhom poschodí groteskné ruské obrázky a knižnica s litovskými buchlami a protiputinovskými pamfletmi. Pri detskom stolíku sedeli tri ženy, popíjali čaj a počúvali Chopina, ktorý znel v pozadí. Prihovoril som sa, chceli mi predať bielu čokoládu, ale ja som chcel hovoriť o Becktone. „Ja nežijem v Británii. Žijem v Litve. Pozerám litovskú televíziu, používam litovský internet, všetci moji priatelia sú Litovci. Aj tento obchod je litovský, stretávam tu iba Litovčanov. Jediná vec, ktorú robím v Británii je, že platím britské dane.“

.život námorníka
Beckton sa vyprázdni medzi šiestou a sedem tridsať ráno. Prvý vlak patrí Afričanom a Východoeurópanom. Afričania čistia priemyselné budovy, Poliaci, Rumuni a Litovčania robia na stavbách. Keďže sú spoľahliví a odporúčajú svojich známych, tieto džoby sa už len zriedka inzerujú v angličtine. Ich partnerky upratujú domácnosti a robia čašníčky.
Je ráno, ešte tma. Vo vlaku cestujú ľudia s unavenými očami, ako Jurek. Flegmatický Poliak, robotník z Gdanska.  Každé ráno dochádza do Kensingtonu. Doma pracoval v čističke. Celý deň sa pozeral na splašky a odpad a sníval o euromiliónoch. Vyhodili ho. Vždy miloval hazard. Tri dni pil, potom si sadol na nočný autobus a zobudil sa na stanici vo Victorii, na hrôzostrašnom Ellis Islande. V hlave nemal žiadny plán. Stretol Poliakov, ktorých šéf hľadal robotníka. Za päť libier na hodinu, v dobrej oblasti a sľúbili mu dobré náradie.
Jurek bol ako omráčený. Dom, ktorý renovovali, vyzeral ako snehobiela torta. Mal stĺpy ako antický chrám a štuky na stenách. Jediné, čo ho prekvapovalo, bolo, že v Arkádii žili iba samí Filipínci. Každé ráno stretol drobnú ženu, pozdravil ju Good day, Madam. Považoval ju za ženu nejakého oligarchu. Ona sa usmiala a hneď schovala vnútri, Thank you, Mister. Po mesiaci sa dozvedel, že je to slúžka, majitelia sú v Rusku.
Robotníci vedia, že na oblečení záleží.  Skúste si predstaviť, že sedíte v metre zašpinený od farby a prachu, v spotenom tričku. Každý naokolo od vás o krok odstúpi. Predavači na rohu ulice sa na vás začnú pozerať pohŕdavo.  Začnete sa cítiť, že ste niečo menej.
Stašeka som spoznal, keď pracoval na dome za dva a pol milióna libier, zarábal sedem libier na hodinu. V Londýne je už desať rokov, ale sťažka sa naučil dvanásť slov po anglicky, väčšinou nadávky.  Nič nemal radšej ako rozbíjanie okien a pľuvanie do diaľky. Celý čas robí s Jacekom, dlhým a chudým maliarom z Krakova, ktorý vie asi dvadsať anglických slov. Sú ako námorníci, deväť mesiacov robia v Londýne, tri mesiace sú doma. Stašek tvrdil, že má doma ženu, ale neviem, či mu možno veriť. Námorník vie žiť iba ako námorník. Jacek mal dôstojnícke fúzy. Bol tu, pretože jeho dcéra sa narodila s Downovým syndrómom a on každú zarobenú libru posiela na jej opateru v Nemecku. Nikde v Poľsku nie je taká dobrá inštitúcia, ktorá by sa o ňu tak postarala. Jacekova obetavosť znamenala, že hoci mal 50, stále býval na vlhkej izbe so spolubývajúcim. Celý dospelý život.   
Bol obed, prihrievali si niečo v hrnci a jeden cez druhého sa prekrikovali. Hovorili o domoch, porovnávali. „Minulý týždeň sme opravovali byt za tri milióny libier vo Wimbledone!“ Cez obed sa Jacek a Stašek pohádali s najmladším kolegom. Nevrlým, územčistým chlapíkom, ktorého volali Baník. Bol „nový“, do Anglicka prišiel v roku 2009. A vedel trochu po anglicky, dosť na to, aby dokázal čítať. Baník bol natrvalo odlúčený od svojej ženy. Pustil si rádio s poľskými hitmi a otvoril denník Sun. Píšu, že „Poliaci kradnú prácu a sú ožrani!“
Aj on bol, ako väčšina, obsesívne šetrný. Ale na rozdiel od ostatných sa správal neuroticky. Stále stláčal niečo na mobile a kontroloval si výšku úspor. Bolo to preto, že bol mladý a podobne ako väčšina mladých si myslel, že je tu len dočasne. Šetril, aby si doma postavil dom, vysnívaný dom. Potreboval 30-tisíc libier. Ale výmenný kurz a príchod Rumunov pracuje proti nemu. Zroloval si cigaretu a hovorí: „Tí Rumuni sú banda nepoistených kovbojov! Znižujú nám všetkým mzdy, robia za štyri libry na hodinu. Británia robí chybu, že ich sem púšťa.“

.sen poľského dievčaťa
Baník si mentálne stále prekresľoval svoju vysnívanú vilu, ktorú si raz postaví. Rozhodol sa, že bude vyzerať ako  edwardovská fara, má známeho zámočníka, ktorý mu sľúbil, že mu urobí londýnsku poštovú schránku, ako suvenír a pamiatku. Keby sa niekedy politikom britskej konzervatívnej strany uráčilo porozprávať sa s poľskými stavbármi, zistili by, že sú takmer identickí, ako si  fantazíruje pracujúcu triedu Norman Tebbit (člen snemovne lordov a bývalý konzervatívny minister zamestnanosti počas Thatcherovej, pozn. prekl.). Pracujú v priemysle a šetria. Sú rodinne založení. Ochotní robiť za nič. Milujú Thatcherovú a nenávidia sovietov. Sú znechutení odbormi a kompletne apolitickí.  
Poľské kostoly sú plné každú nedeľu. Londýn bol dlho mestom prázdnych viktoriánskych kostolov, ale gotické kaplnky sa dnes ozývajú poľštinou a nigerskými chórmi. Poľské kostoly sú plné malých detí a športových kočíkov. Stretajú sa tu s potetovanými inštalatérmi a do škatuľky, kde sa zbierajú milodary na nákup nábytku pre rehoľné sestričky vo východnom Poľsku, pribúdajú dvadsaťlibrové bankovky.
Išiel som s Baníkom piť. Kúpili sme si v obchode dvanásť plechoviek zaroseného Lecha. Baník sa mi priznal, že jednej veci tu nerozumie: „Prečo rozdáva štát sociálne dávky? Prečo dostávajú lenivé svine 60 libier na týždeň a byt zdarma a nepracujú?“
Baník si našiel v poštovej schránke policajné predvolanie. Fuck, not again. Triaslo ho od zlosti. „Sú za tým zase černosi!“ V susedstve sa odohrala lúpež. Tunajšej časti sa hovorilo Poundland. Špinavé ulice so stávkarskými obchodmi, točiace sa kebaby, pôžičky na jeden deň a nelicencované predajne s nadpisom We buy gold.
Vošli sme dovnútra, Baník otvoril plechovku, vypil ju a sčervenel.  Bývalo tu šesť ľudí v dvoch izbách. Môj priateľ, jeho dievča a jeho otec v jednej izbe, upratovačka Margarita s priateľom a starnúcou mamou v druhej izbe.
Poľskí stavbári sú trochu rasisti. V Londýne žije asi 300-tisíc poľských imigrantov, ale to je len odhad. Presné číslo nevieme. Tak veľmi sa snažia niečo ušetriť, že sa často vyhýbajú aj plateniu daní. Bývajú v tých najlacnejších bytoch, kde sú zámky, ktoré dokáže každý zlodej otvoriť za desať sekúnd. Každý tu už bol vykradnutý. Majitelia sa na nich hnevajú. Zlodeji totiž milujú Poliakov, sú platení v hotovosti a peniaze si skrývajú doma. Keď vidia, ako ráno odchádzajú do práce, tešia sa od radosti. Pod jedným matracom často nájdu aj 5 000 libier – a Poliaci nikdy nezavolajú políciu.
Baník chcel relaxovať, tak mi ukazoval fotky päťmiliónových domov, ktoré opravoval. Pred jeho melanchóliou ma zachránila Margarita, upratovačka, ktorá práve prišla domov. Bola príliš pekná, aby som ju ignoroval. Ako všetky upratovačky, aj toto dievča z mestečka Bialystok rada dokazovala, že o svojich domácich vie všetko. „Mohla by som ich vydierať,“ zasmiala sa. „Poznám bankára, ktorý berie kokaín a podvádza.“ Upratovačky si nikdy o sebe nemyslia, že sú len upratovačky. Vidia sa v budúcnosti na iných postoch, ako profesionálky. Snívajú svoj britský sen, na rozdiel od svojich partnerov-stavbárov, pretože hovoria po anglicky. Angličtina im otvára iný Londýn. Kedysi dávno mnohé z nich flirtovali so šarmatnými chlapcami z JD Sports. Tie, ktoré sú zaľúbené do Poliakov, chcú mať deti. Tu, v Británii.  Baník prevrátil oči. Takto sa končí jeho poľský sen. Aj jeho dievča tu chce zostať. Londýn zbavuje poľských stavbárov mužnosti. Robotník zarobí sedem libier za hodinu, upratovačka desať. Chlap nehovorí po anglicky a nemá inú možnosť, len poslúchnuť poľské dievča, ktorému nevie kúpiť ani koktail v bare.
Na druhej strane, nie každý má toľko šťastia ako Baník. Za dvadsať rokov bude stále tu, možno sa presťahuje do Streathamu. Bude mať suverénneho syna s literárnymi alebo finančníckymi ambíciami, ktorý bude vystavovať svoju módnu poľskosť.

.albánci ďakujú Blairovi
Tí, ktorí v poľskom Londýne nemajú šťastie, pijú. Tuláci a polovagabundi obchádzajú poľské kluby a kostoly, hľadajú prácu. Každý stavbár má svoj hororový príbeh s vodkou. Ako ju schovával pred šéfom a podobne.  Alkoholizmus je nešťastím poľského vidieka, teraz to prišlo aj do ulíc Londýna. Väčšina londýnskych tulákov sú Poliaci a Litovčania. Je ich aspoň päťtisíc. Vyše tritisíc ich pritom už poslali britské úrady domov.
Jediní, koho sa Poliaci v Londýne boja, sú Albánci. Stavbári mi hovorili príbehy o Poliakoch, ktorí robili pre Albáncov a tí ich namiesto mzdy dobili. Krútia hlavou, ako môže Británia takých nebezpečných ľudí púšťať do krajiny.
Albánsky pub v Kilburne vyzerá ako normálna krčma. Až na to, že vonku sa griluje mäso, tak ako na Balkáne. Muži majú zlaté reťaze, módne potrhané rifle a fajčia. Okolo nich sú pekné dievčatá.  Albánske puby sú plné mafiánskych príbehov. Bratia Krayovci (legendárni londýnski zločinci z 50. a 60. rokov, pozn. prekl.) sú dnes z Balkánu. Tridsaťtisíc kosovských Albáncov utieklo po juhoslovanských vojnách do Londýna. Bolo medzi nimi niekoľko stoviek veteránov a gangstrov napojených na UČK. Najskôr pracovali ako vyhadzovači. Ešte pred rokom 2000 kontrolovala bordely v Soho maltézska mafia. Albánci nimi pohŕdali ako slabými bisexuálmi zo Soho, ktorí predávajú škaredé dievčatá z Gatesheadu. Mali plán. Priložili maltézskym pištoľ k hlave a oni predali. Potom Albánci potrebovali dievčatá, krajšie a lacnejšie. Zobrali dodávky a vyrazili do Moldavska. V tamojších dedinkách sľubovali vysnívané kariéry, od modeliek po čašníčky. Potom ich znásilnili a začali predávať.
Ale bordely nie sú dnes pre Albáncov v Londýne najväčšia krava na peniaze. Tou je westminsterský parkovací systém. Keď si to Albánci uvedomili, zasvietili im oči. Stovky tisícok jedno- a dvojlibrových mincí. Najskôr odtrhli automat, aby zistili, ako funguje. Ale potom im napadlo ešte niečo lepšie. Najali si Ghančana v uniforme a dali sa do práce. V roku 2006 už kontrolovala albánska mafia bordely aj parkovacie metre. Bol to obrovský úspech. Ale potom to prehnali. Rozdelili sa na dve skupiny a skončilo sa to strieľaním po sebe  navzájom. Do Británie bolo pašovaných príliš veľa dievčat a bordely sa rozťahovali od Bayswateru po Kensington. Polícia zasiahla a pozatýkali albánskych donov. Boli v šoku. Nečakali, že dostanú také vysoké tresty. Potrebovali nový biznis. Vyrazili do Green Lanes, za Kurdmi. Mali skromný návrh. Kurdský Londýn sa začal rozvíjať od malého obchodu v 80. rokoch. To bol čas, keď tureckí generáli trestali každé jedno kurdské slovo.  Rebeli prišli do Green Lanes, triasli plechovkami a prosili o pár drobných na podporu revolúcie. Marxistické mantry si zachovali, ale pridali k nim zakázaný biznis: pašovanie heroínu cez turecké hory. Albánci sa k nim pridali „ako bratia moslimovia“ a cesty sa rozšírili aj na Balkán. Aliancia trvala niekoľko rokov. Kurdi sa chytili do pasce. Doni boli zastrelení a ich brady ostrihané, Albánci a Kurdi sa rozhodli, že je čas na veľké peniaze. Preprali peniaze a začali skupovať reality. Agenti sa nič nepýtali a títo ľudia si zamilovali Britániu. Dnes učia svoje deti o Tony Blairovi, ktorý im dal v tejto krajine azyl a svojim dcéram dávajú mená po sestrách, ktoré im zabili srbskí paramilitaristi.
Poliaci aj Albánci hovoria o Británii ako mini Amerike. Ale žiadny britský sen neexistuje. Východoeurópania neprišli do Londýna preto, že ich lákal sen, ako sa dá žiť, ale skôr skúsenosť, o koľko horšie to môže byť. Imigranti hovoria, že Británia je pre nich krajinou príležitostí. Ale necítia sa tu nijako zvlášť vítaní. Ako mi povedalo jedno ukrajinské dievča: „Rusi a Ukrajinci nenávidia Poliakov a Litovčanov. Východoeurópania nenávidia Indov. Všetci nenávidia čiernych. A bieli nenávidia všetkých.“

Ben Judah/
Novinár a autor, pracuje v European Stability Initiative. Predtým spolupracoval s paneurópskym think-tankom European Council on Foreign Relations, bol reportér agentúry Reuters v Moskve, písal o vojne v Gruzínsku či revolúcii v Kirgizstane. Je britský a francúzsky občan, mladosť prežil v Rumunsku a bývalej Juhoslávii, neskôr študoval moderné dejiny na univerzite v Oxforde. Napísal knihu Fragile Empire: How Russia Fell In And Out Of Love With Vladimir Putin (2013) a e-knihu Yeti Hunts: Travels trough Russia and Central Asia (2013). Publikovaný článok vyšiel v novembrovom čísle magazínu Standpoint.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite