Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Chvála dlhových stropov

.hans-Werner Sinn .časopis .týždeň v ekonomike

Šarvátky o zvýšenie limitu na pôžičky americkej vlády sa teraz, vďakabohu, aspoň na pár mesiacov skončili. Tieto politické spory len podčiarkli, aké riziká sú spojené s prehnanou zadlženosťou štátu.

Vlády dnes v podstate riadia gigantické prerozdeľovacie stroje, ktoré presúvajú prostriedky od daňových poplatníkov k príjemcom verejných výdavkov. Tí druhí permanentne žiadajú viac, zatiaľ čo tí prví sa horlivo snažia brániť vlastnú peňaženku. Nakoniec to býva tak, že sa riešenie tejto „prerozdeľovacej bitky" veľmi často nájde v ďalších vládnych pôžičkách. Skutočnosť, že tí, ktorí nakoniec budú musieť zaplatiť dane, aby obslúžili výsledný dlh, ešte nemôžu voliť, robí z pôžičiek najpohodlnejší spôsob, akým môžu dnešné demokracie riešiť špinavé politické zápasy.

.myslieť na deti
Lákadlo pôžičiek sa stáva neodolateľným, ak možno predpokladať, že by sa ich záťaž dala presunúť na iné populačné skupiny než na tie, ktoré dnes ťažia z nízkeho zdanenia alebo vyšších verejných výdavkov. Platí to napríklad pre bezdetných občanov: Tí majú prospech z verejných pôžičiek a súčasne presúvajú na potomkov iných rodín časť dlhovej služby, ktorá bude splatná v čase, keď oni už nebudú na svete.
Skrotiť závislosť od pôžičiek bude možné až vo chvíli, keď sa na politickom procese začnú podieľať rodičia, berúci ohľad na záujmy svojich detí a vnúčat. Ak práve toto motivuje nekompromisný postoj republikánov v americkej prerozdeľovacej bitke, potom si ich snaha zaslúži uznanie – ako pokus ochrániť potomkov pred vykorisťovaním. Z tohto hľadiska môže byť republikánsky postoj predstavujúci základnú príčinu nedávneho patu okolo dlhového stropu rovnako chvályhodný ako napríklad zákaz dlhového financovania akéhokoľvek druhu, ktorý je zakotvený v nemeckej ústave. Pričom na spolkovej úrovni nadobudne platnosť už v roku 2016 a v jednotlivých spolkových krajinách v roku 2020.
Ďalším príkladom je mutualizácia dlhu medzi štátmi, ktorá dnes prebieha v Európskej únii. Ide v nej o to, že najprv si jednotlivé štáty požičajú ďaleko nad akýkoľvek rozumný rámec, pretože vedia, že ich pred platobnou neschopnosťou spasia záchranné operácie financované inými členskými štátmi. Záchrana má spočiatku podobu medzivládnych pôžičiek, takže možno udržať fikciu, že každá krajina spláca vlastný dlh. Len čo sa však pôžičky naservírujú, ukáže mutualizácia svoju pravú tvár, ktorá už má formu odpúšťania dlhov.
V prípade Írska sa pôžičky v objeme 40 miliárd eur, poskytnuté Európskou centrálnou bankou v rámci programu núdzového poskytovania likvidity, premenili po kolapse banky, založenej za účelom konsolidácie nesplácaných pôžičiek skrachovanej Anglo Irish Bank, na dlhodobé dlhopisy s nižšími ako trhovými úrokovými sadzbami. Približne pred rokom bola predĺžená splatnosť medzivládnych pôžičiek, poskytnutých Grécku, v priemere asi na 30 rokov, a to za vysoko preferenčné úrokové sadzby; na plných desať rokov bol dokonca úrok odpustený úplne. Vyjadrené v súčasných hodnotách sa tento krok rovnal odpusteniu dlhu vo výške 47 miliárd eur. A to nie je koniec. V prípade Grécka sa už hovorí o ďalšom predĺžení splatnosti a ďalšom znížení úrokových sadzieb.
Vo všetkých týchto prípadoch sa dlhová záťaž z najrôznejších praktických dôvodov presúva na iné krajiny. V dôsledku toho zostáva hlad členských krajín eurozóny po pôžičkách bezuzdný, pričom sankčné mechanizmy obsiahnuté vo „fiškálnom kompakte" Európskej únie sa v tichosti odsúvajú bokom. Namiesto toho, aby štáty niesli bremeno formou zníženia výdavkov alebo zvýšenia daní, volia radšej pôžičky, lebo vedia, že časť tejto záťaže budú môcť zvaliť na iných.
Spoločne garantované eurobondy už čakajú v zákulisí, aby sa použili ako nástroje dlhovej mutualizácie. Ak vyjde najavo, že niektorá krajina nie je schopná tieto dlhopisy obslúžiť, nebudú mať ostatné členské krajiny inú možnosť, než zatiahnuť za ňu účet.

.americká skúsenosť
V Spojených štátoch vyvolala mutualizácia dlhu v minulosti nepotlačiteľné nutkanie na pôžičky. Prvý minister financií v krajine, Alexander Hamilton, mutualizoval v roku 1791 dlhy jednotlivých štátov USA, vzniknuté počas vojny za nezávislosť. Urobil to tak, že ich premenil na federálny dlh. Jednotlivé štáty USA si následne začali horúčkovito požičiavať na financovanie infraštruktúrnych projektov. S obrovskými nákladmi sa kopali plavebné kanály – ktoré zastarali krátko po tom, čo začali fungovať železnice.
Ukázalo sa však, že hospodársky boom, vyvolaný pôžičkami, nie je ničím iným ako úverovou bublinou. Tá nakoniec praskla počas finančnej paniky v roku 1837. Do konca 40. rokov 19. storočia v dôsledku toho zbankrotovalo osem z dvadsiatich šiestich vtedajších amerických štátov (spolu s územím Floridy) a niekoľko ďalších balansovalo na okraji priepasti.
Ďalšia mutualizácia však už nepripadala do úvahy. Nakoniec teda mutualizácia neviedla k ničomu inému ako k sporom a rastúcej animozite. Hnisajúca dlhová otázka otravovala atmosféru v Spojených štátoch ešte mnoho ďalších rokov. Prispievala tiež k sektárskemu napätiu, ktoré prebudil už spor medzi Severom a Juhom v otázke otroctva. Buďme teda vďační za prísne dlhové stropy, pretože dokážu odvracať katastrofy už v zárodku – aj keď sa politici môžu ľahko doudierať, keď na ne náhodou narazia.

Autor je profesor ekonómie na Mníchovskej univerzite a prezident ekonomického výskumného inštitútu Ifo.
Project Syndicate 2013.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite