Keď si spomeniem, čo ma v minulosti najviac obohacovalo, neboli to ani hlboké knihy, ani skvelé filmy, ani tvorivé pracovné výzvy. Popri zlomových osobných situáciách a hlbokých vzťahoch so zopár priateľmi to boli výlučne nečakané stretnutia s ľuďmi, ktorých svet bol širší a členitejší, než som bol dovtedy zvyknutý. Presne to som cítil v utorok v košickej synagóge, keď som sedel vedľa pražského rabína a pýtal sa ho v Lampe na holokaust, zabitého otca, komunistov, Tóru a Krista.
Nebolo to pritom žiadne očarenie, občas som bol, naopak, prekvapený, ako nedostatočne Karol Sidon odpovedal. Keď napríklad hovoril, že kresťanstvo zľahčilo požiadavky na ľudí, aby zachránilo pôvodný židovský odkaz, a ja som namietol, že je to naopak, pretože hriechom podľa Krista nie je len mrzký čin, ale už aj myšlienka naň, neprišla odpoveď, ktorá by ma uspokojila. A takých chvíľ bolo viac. Ale inšpiratívne vedomie, že hovorím s košatým človekom, ktorého srdce je hlboké a na správnom mieste, vo mne celý ten večer rástol a dodnes vo mne ostal.
Keď som prišiel na hotel, zaspával som s otázkou, prečo sa takto nezhovárame častejšie? Prečo sú televízne diskusie ploché, a prečo aj osobné rozhovory iba občas preniknú pod povrch aktuálneho diania a prchavých pocitov?
Čo je ten kľúč? Prečo to niektorí majú a iní nie?
Zdá sa mi, že prvým znakom, rozoznateľným na prvý pohľad v médiách, je toto: cenní ľudia vedia aj v televízii mlčať. Karol Sidon pri viacerých otázkach stíchol a premýšľal. Nemal pocit, že ho ticho a kamera tlačí do bezcenných slov, naopak, občas to ticho sám vedome predlžoval. A efekt bol presne opačný, než väčšina rečníkov predpokladá, pretože čakanie na odpoveď nik nevnímal ako hluché. Bolo tvorivé.
Druhým znakom členitých ľudí je schopnosť vidieť vlastné obmedzenia. Keď pražský rabín hovoril o svojom vnútre, nenašiel tam anjela, ale obmedzenosť a aj slepotu na dôležité veci. A keď hovoril o svojom Bohu, netváril sa, že vie čítať jeho myšlienky, a to dokonca ani smerom k vrahom jeho otca. Povedal, že hajzli to nebudú mať na konci jednoduché, ale vždy dodal, že nevie, ako ich koniec vidí Boh.
A za roky v médiách som si všimol aj to, že tretím znakom týchto ľudí je veľmi často vtip. Karol Sidon ním nemrhal, ale keď zavtipkoval alebo keď sa nahlas zasmial, cítil som v rabínovom oku iskru a v duši chlapčenskú radosť.
Je jeseň, krajinu obchádza depresia, a nemyslím vôbec len na tú z politiky. Cítim to vo vzťahoch, v priateľoch, vlastne vo všetkom naokolo. Ale dá sa hovoriť s rabínom.
Nebolo to pritom žiadne očarenie, občas som bol, naopak, prekvapený, ako nedostatočne Karol Sidon odpovedal. Keď napríklad hovoril, že kresťanstvo zľahčilo požiadavky na ľudí, aby zachránilo pôvodný židovský odkaz, a ja som namietol, že je to naopak, pretože hriechom podľa Krista nie je len mrzký čin, ale už aj myšlienka naň, neprišla odpoveď, ktorá by ma uspokojila. A takých chvíľ bolo viac. Ale inšpiratívne vedomie, že hovorím s košatým človekom, ktorého srdce je hlboké a na správnom mieste, vo mne celý ten večer rástol a dodnes vo mne ostal.
Keď som prišiel na hotel, zaspával som s otázkou, prečo sa takto nezhovárame častejšie? Prečo sú televízne diskusie ploché, a prečo aj osobné rozhovory iba občas preniknú pod povrch aktuálneho diania a prchavých pocitov?
Čo je ten kľúč? Prečo to niektorí majú a iní nie?
Zdá sa mi, že prvým znakom, rozoznateľným na prvý pohľad v médiách, je toto: cenní ľudia vedia aj v televízii mlčať. Karol Sidon pri viacerých otázkach stíchol a premýšľal. Nemal pocit, že ho ticho a kamera tlačí do bezcenných slov, naopak, občas to ticho sám vedome predlžoval. A efekt bol presne opačný, než väčšina rečníkov predpokladá, pretože čakanie na odpoveď nik nevnímal ako hluché. Bolo tvorivé.
Druhým znakom členitých ľudí je schopnosť vidieť vlastné obmedzenia. Keď pražský rabín hovoril o svojom vnútre, nenašiel tam anjela, ale obmedzenosť a aj slepotu na dôležité veci. A keď hovoril o svojom Bohu, netváril sa, že vie čítať jeho myšlienky, a to dokonca ani smerom k vrahom jeho otca. Povedal, že hajzli to nebudú mať na konci jednoduché, ale vždy dodal, že nevie, ako ich koniec vidí Boh.
A za roky v médiách som si všimol aj to, že tretím znakom týchto ľudí je veľmi často vtip. Karol Sidon ním nemrhal, ale keď zavtipkoval alebo keď sa nahlas zasmial, cítil som v rabínovom oku iskru a v duši chlapčenskú radosť.
Je jeseň, krajinu obchádza depresia, a nemyslím vôbec len na tú z politiky. Cítim to vo vzťahoch, v priateľoch, vlastne vo všetkom naokolo. Ale dá sa hovoriť s rabínom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.