Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Monopoly proti šachu

.david Goldman .časopis .klub

Američania vidia jednotlivé kusy geopolitickej reality izolovane, ako hotely v hre Monopoly, zatiaľ čo Rusi sa pozerajú na interakciu všetkých svojich sfér vplyvu na planéte.

sýria nemá pre Rusko žiadny reálny strategický význam. Nielen pre Rusko, ale ani pre nikoho ďalšieho. Je to krajina, ktorá pripomína polámaný a zničený vrak, s nenapraviteľne zničenou ekonomikou. Je to krajina bez energie, vody a dostatku jedla, krajina neschopná dlhodobej ekonomickej viability. Multietnická zmes, melange, ktorú po prvej svetovej vojne vytvorili britskí a francúzski kartografi. Tento výtvor sa rozpadol na časti, ktoré viac nie je možné spojiť, čo okrem iného ilustruje aj vojna, ktorej cieľom je vzájomné vyhladenie. Zhrnuté a podčiarknuté, jediným výsledkom tohto stavu môže byť depopulácia alebo rozdelenie podľa juhoslovanského modelu.
Sýria má význam iba vtedy, ak by hrozilo, že tamojšia kríza môže „prekypieť“ a pretiecť z tejto krajiny do susedných štátov, ktoré majú väčší strategický význam. Ak niečo hrozí, tak to, že sa zo Sýrie stane obdoba Petriho laboratórnej misky pre džihádistické hnutie, že to bude teritórium, kde vzniknú nové tréningové zázemia pre nové generácie teroristov, že to bude presne to, čím bol Afganistan v 90. rokoch minulého storočia.
Sýria je nielen priestorom, kde sa ukázalo možné testovať zbrane hromadného ničenia, ale aj miestom, kde bolo možné vybudovať diplomatické laboratórium, kde sa navzájom zmerali reakcie svetových mocností na ohavné vojenské akcie, s porovnateľne malým rizikom voči jednotlivým účastníkom. Sýria je súčasne niečo ako inkubátor národných hnutí, v ktorých napríklad dvojmiliónová kurdská menšina s jej politicko-vojenskou organizáciou predstavuje vážne riziko, destabilizujúce Turecko a ďalšie krajiny s významnou kurdskou menšinou. Čo je však najhoršie, je to, že Sýria predstavuje reálne bojisko v konfesnej vojne medzi sunnitmi a šiítmi, a ako taká sa môže stať odrazovým mostíkom k podstatne väčšiemu konfliktu, ktorý by mohol zahŕňať Irak a ďalšie krajiny v regióne.

.o čo ide Rusku
Neviem, čo chce v Sýrii dosiahnuť ruský prezident Vladimír Putin. A neverím, že v tomto momente to vie aj samotný prezident Ruska. Tento silný šachista čelí slabšiemu súperovi. Nepochybne sa mu preto podarí vytvoriť rôzne komplikácie bez okamžitého strategického cieľa, stačí mu, že provokuje na chyby druhú stranu a oportunisticky z toho ťaží, získava jednotlivé výhody. Samozrejme, je veľa vecí, na ktorých Putinovi záleží, a jedna vec, o ktorú mu ide v prvom rade: obnova veľmocenského statusu Ruska. Angažovanie sa v Sýrii a vedúca diplomatická rola Ruska otvára pre Putina niekoľko možností, ako sa k tomuto cieľu približovať.
Rusko je najväčším producentom energie na svete, a ako také si chce zabezpečiť svoj vplyv na západnú Európu, pre ktorú je hlavným dodávateľom. Cieľom Ruska je preto ovplyvňovanie predaja plynu, ktorý produkuje Izrael a ďalšie krajiny vo východnom Stredomorí. Rusko chce dosiahnuť, aby boli ďalší producenti energií v regióne závislí od jeho dobrej vôle a priazne, ako aj schopnosti zabezpečiť bezpečnosť  ich exportu energií. Rusko chce, samozrejme, zvýšiť svoju vojenskú rolu v regióne a zabezpečiť si odbyt vojenských technológii, menovite zmeniť pomer  amerických strojov v regióne (najmä amerických bojových lietadiel F-35 a F-22) voči ruským (v prvom rade predajom nového bojového lietadla Suchoj T-50). Nuž, a v neposlednom rade chce Rusko voľnú ruku na vyrovnanie sa so svojimi moslimskými menšinami v kaukazskom regióne, ako aj udržanie vplyvu v takzvanom blízkom susedstve v strednej Ázii.

.diplomatická revolúcia
Americkí komentátori reagovali na nové postavenie Ruska, ktoré sa stalo arbitrom v sýrskej kríze s prekvapením, občas ohromením a zdesením. V skutočnosti bolo nové postavenie Ruska v regióne zrejmé už dávnejšie, najneskôr od prvého augustového týždňa, keď šéf tajnej služby v Saudskej Arábii, princ Bandar, priletel do Moskvy a stretol sa s prezidentom Putinom.  Rusi a Saudi potom oznámili, že budú spolupracovať, aby stabilizovali postavenie novej vojenskej vlády v Egypte. Netreba dodávať, že je to presný opak toho, o čom verejne hovorila vláda prezidenta Obamu. Rusi tak ponúkli Egyptu predaj a dovoz nových zbraní (Američania to predtým odmietli), za ktoré bude platiť Saudská Arábia.
Možno to nazvať diplomatickou revolúciou bez akéhokoľvek precedentu. Nejde len o to, že Rusi sa po štyridsiatich rokoch vrátili do Egypta (odlišli v roku 1973, po Jomkipurskej vojne, keď egyptský prezident Násir stratil záujem o Sovietov a začal budovať strategické spojenectvo s Američanmi, pozn. prekl.), keď boli z regiónu v čase reálnej vojny vytlačení, ale nemenej dôležité je, že sa vrátili v taktickej aliancii so Saudskou Arábiou, čo je pre Rusko historicky nemesis celého regiónu.
Saudská Arábia má urgentný záujem stabilizovať situáciu v Egypte. Neznamená to nič iné, ako potlačenie Moslimského bratstva, na ktoré sa Saudská monarchia pozerá ako na potenciálne ohrozenie a spochybnenie svojej legitimity. Saudská podpora pre egyptskú armádu preto nie je vôbec prekvapivá. Prekvapivé, naopak, je, že sa Saudi rozhodli do hry zaangažovať Rusov.
Aj keď existuje viacero potenciálnych dôvodov, prečo by mali Saudi a Rusi spolupracovať, napríklad kontrola džihádistov v sýrskej opozícii, stále nedokážeme celkom zhodnotiť všetky implikácie a dôsledky rusko-saudského zblíženia. Saudi zverejnili informáciu, že ponúkli Rusku nákup zbraní v hodnote 15 miliárd dolárov na výmenu za pomoc Ruska s Bašárom al-Assadom. Takéto povesti sa nemusia brať vážne celkom do bodky, môžu byť totiž cieleným zavádzaním. Ale ak je to tak, akým smerom a kvôli čomu?
Putinova šachovnica zahŕňa celý glóbus. Dotýka sa bezpečnosti exportu energií z Pezského zálivu, transmisie ropy a plynu cez strednú Áziu, trhov pre export ruských zbraní, vyjednávaní o cenách energií (ktoré práve prebiehajú medzi Ruskom a Čínou), energetickej zraniteľnosti Európy, ako aj vnútornej stability krajín v susedstve alebo blízkom okolí Ruska, najmä Turecka, Iraku a Iránu.
Pre amerických analytikov je väčšina tejto šachovnice viditeľná asi tak, ako odvrátená strana Mesiaca. Vidíme iba to, čo nám Rusi dovolia vidieť. Vezmime si tento príklad: Moskva najskôr vyhlásila, že poskytne Sýrii protivzdušný obranný systém S-300. Neskôr tento prísľub zmenila a zrušila. Saudská Arábia v auguste oznámila úmysel nakúpiť ruské zbrane v hodnote 15 miliárd dolárov za pomoc Ruska v Sýrii. Vyjednávanie zjavne pokračuje, netušíme však, čo všetko ďalšie vstupuje do tejto hry a prípadného obchodu.  
Môžeme zrejme predpokladať, že Rusko má momentálne omnoho väčšie možnosti ovpylvniť vývoj udalostí na Blízkom východe, a to vrátane bezpečnosti energetických zdrojov, ako malo kedykoľvek od Jomkipurskej vojny. V tomto čase je v záujme Ruska udržiavať predbežne neurčitú úlohu a snažiť sa o rozšírenie svojich budúcich strategických cieľov. Rusko totiž nesie hlavnú ťarchu neistoty za zvyšok krajín sveta, ktoré sú závislé od exportu energií, osobitne tých z Perzského zálivu.

.americký pohľad
Prezident Barack Obama evidentne považuje takéto usporiadanie za priaznivé pre jeho vládu a domácu americkú agendu.
Ako nedávno upozornil Norman Podhoretz v svojom článku pre americký denník Wall Street Journal, prezident Obama nemá záujem posilniť americkú strategickú pozíciu vo svete, jeho cieľom, presne naopak, môže byť jej oslabenie, pretože je zameraný na presadzovanie domácej vnútroamerickej agendy. Z tohto hľadiska je vzdanie sa a odovzdanie zodpovednosti za chaos v Sýrii príkladom niečoho, čo nepredstavuje takmer žiadne riziko. Americká verejnosť volá po stiahnutí sa z vojenských intervencií po svete a tieto nálady sú natoľko intenzívne, že voliči len privítajú akékoľvek rozhodnutie, ktoré redukuje zodpovednosť USA za riešenie problémov vo svete. A keď ide o Obamovu stranu, stranícka elita Demokratickej strany sú síce liberálni internacionalisti, ale o angažovanie sa v Sýrii mali mizivý záujem.  

.dôsledky pre svet
Komentovanie zahraničnej politiky začína byť pomerne frustrujúce. Keďže Amerika je demokratická krajina, každé významnejšie použitie zdrojov vyžaduje aspoň istú mieru konsenzu. Diplomacia bola preto v čase amerického angažovania sa výnimočne transparentná: think-tanky, univerzity a médiá boli priestorom, kde sa overovala spoločenská podpora každej významnej iniciatívy, aby sa tak naplnila predstava, že rozhodnutia aspoň do istej miery zodpovedajú súhlasu verejnosti. To však už neplatí. Šachovnica Vladimíra Putina je celkom iný prípad.  Rusko síce presadzuje množinu strategických cieľov (prípadne vzájomných obchodov), ale my na Západe už nevidíme, o čo v nich ide. Zistíme to, až keď sa premietnu do reality, ak vôbec. Ďalšia dimenzia novej situácie bude závisieť od prípadnej reakcie iných významných hráčov, najmä Číny, prípadne Japonska. Stiahnutie sa Ameriky a zmenšenie jej globálnej roly zbavuje Rusko niekoľkých potenciálnych obmedzení, ktorým by inak čelilo.  Moskva získala významné pozičné výhody a môže svoje záujmy sledovať podľa vlastných potrieb. Vladimír Putin si potichu sadne za svoju šachovnicu, pustí hodinky a nechá čas plynúť proti záujmom jeho oponenta. Ruský prezident si možno myslí, že tým len predchádza podobnej stratégii, ktorá by prišla zo Západu.
Fjodor Lukanov, riaditeľ Rady pre zahraničnú a obrannú politiku a editor časopisu Russia in Global Affairs, napísal v marci tohto roku, pri desiatom výročí začiatku vojny v Iraku, pre internetovú stránku Al Monitor tieto vety: „Z ruského pohľadu vyzerá teraz vojna v Iraku ako začiatok akcelerovanej deštrukcie regionálnej a globálnej stability, pričom sa podkopávajú posledné princípy udržateľného svetového poriadku. Všetko, čo sa odvtedy stalo, vrátane flirtovania s islamistami počas Arabskej jari, americkej politiky voči Líbyi a momentálnej politiky voči Sýrii, slúži ako dôkaz strategickej nepríčetnosti, ktorá ovládla poslednú prežívajúcu superveľmoc. Vytrvalosť Ruska voči Sýrii je dôsledkom takéhoto vnímania situácie. Podstatou ruského postoja nie sú sympatie voči sýrskemu diktátorovi, ani komerčné záujmy v krajine, ani námorná základňa v Tartuse. Moskva si je istá, že ak bude pokračovať valcovanie sekulárnych autoritárskych režimov v regióne, pretože Amerika a Západ podporujú „demokraciu“, povedie to k širšej destabilizácii, ktorá sa dotkne všetkých vrátane Ruska. Je preto nevyhnutné, aby Rusko tomu čelilo, najmä ak Západ a Spojené štáty americké cítia rastúce pochybnosti.“ Toľko Lukanov.
Rusi zvyčajne predpokladajú, že Američania myslia tak, ako sa aj správajú a overujú si pritom každý pohyb podľa toho, aký dopad má na ich postavenie na šachovnici.  Rusi si nedokážu uvedomiť, že za veľkou časťou americkej politiky nie je premyslená úvaha, ale skôr nekompetentnosť. Podobná predstava je im cudzia. Nech už si ruský politik myslí čokoľvek, nechá si to pre seba. Po tom, čo dvanásť rokov píšem o zahraničnej politike, nedokážem nič viac dodať. Obamova vláda odovzdala strategické iniciatívy krajinám, ktorých politický proces sa odohráva za neprehľadnou stenou. Pripomína mi to verše Roberta Frosta: „Keď ide o zlé správy /zvrhnutie Belšazara/ Prečo sa ponáhľať a hovoriť Belšazarovi/ čo aj tak skoro bude vedieť?“
Alebo starú anekdotu Robina Williamsa z nočného klubu, keď prezident Jimmy Carter rečnil k národu  v predvečer obavy z tretej svetovej vojny: „To je všetko, dobrú noc, teraz ide každý na vlastnú päsť.“ l

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite