Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dirigizmus vnímam ako problém

.lukáš Krivošík .časopis .týždeň v ekonomike

Priamočiaro komentuje dlhovú krízu i politiku vlád voči bankám na Slovensku. Myslí si, že za určitých okolností by naša krajina mohla byť významnejším centrom bankových služieb, než je dnes. Predseda predstavenstva a generálny riaditeľ Slovenskej sporiteľne Jozef Síkela.

.hovoríte po česky, ale v krstnom mene máte „z“. Ako je to s vaším pôvodom?
Ja niekedy s obľubou rozprávam, že som slovenský Čech maďarského pôvodu. Môj otec je Slovák, pôvodom zo Starého Tekova pri Leviciach. Mama je slovenská Maďarka z Loku na druhej strane Hrona. Otec slúžil v armáde, a tak som sa narodil i vyrástol v Česku. Keď sa rozdelila republika, musel som si v Česku požiadať o občianstvo, lebo pre české úrady som bol Slovák. Dnes som hrdý český občan, aj keď v mojich žilách veľa českej krvi nekoluje.

.na Slovensko ste sa dostali okľukou cez Ukrajinu, kde vás zastihla aj kríza a museli ste robiť drastické opatrenia na záchranu banky, ktorú ste tam viedli.
Áno, Slovensko je štvrtá krajina, kde pôsobím, po Rakúsku, Česku a Ukrajine. Na Ukrajine ma zastihli dve vlny. Jednak rok 2006, keď bola celá Európa do nej zamilovaná. Vtedy tam každý chcel ísť a banky sa kupovali za päť- až šesťnásobok účtovnej hodnoty. Keď prišla kríza, Ukrajina bola v Európe najviac postihnutou krajinou. Prepad HDP, zrútenie meny a ďalšie efekty tam boli oveľa dramatickejšie, než inde. Je pravda, že sme na tú situáciu museli veľmi flexibilne reagovať. Náš obchodný model vlastne prestal existovať. Z entity, zameranej na expanziu a obchod sme museli veľmi rýchlo vytvoriť banku, zameranú v prvom rade na vymáhanie, konsolidáciu dlhov, znižovanie nákladov a minimalizovanie strát.

.vtedy ste museli prepustiť až tretinu zamestnancov. Za akých okolností k tomu došlo?
V tej ťažkej situácii sme sa dostali vo vedení do určitého manažérskeho konfliktu. Jeden z návrhov bol neprepúšťať až tak dramaticky, ale namiesto toho radikálne znížiť platy všetkým zamestnancom. Ja som hovoril, že krízou môžete preplávať len vtedy, ak máte silno motivovanú posádku. A pokiaľ celej posádke veľmi dramaticky znížite platy, budete mať úplne demotivovanú posádku. Tento manažérsky konflikt sa vyriešil tak, že som sa rozhodnutím akcionára stal generálnym riaditeľom a predsedom predstavenstva banky. Jedným z prvých krokov bolo, že sme prepustili skoro tretinu zamestnancov. To je niečo, čo rozhodne nerobíte s radosťou, teda ak nemáte psychopatické sklony. Zvlášť, ak sú to ľudia, ktorých ste sami prijímali do práce a mali ste s nimi možno aj bližší vzťah. Pokiaľ to urobíte, tak s vedomím toho, že to robíte pre ľudí, ktorí ostávajú. Ak by ste to neurobili, v strednodobom hľadisku by ste poškodili aj osudy ľudí, ktorí zostali.

.čo si s touto manažérskou skúsenosťou myslíte o úsporných politikách posledných rokov v zadlžených štátoch eurozóny, kde dochádza k tomu, že aj nevyhnutné ozdravné opatrenia sú často polovičaté či rozriedené?
Súčasťou môjho ekonomického uvažovania je medzi inými aj jeden princíp: Pokiaľ sa snažíte zasahovať do ekonomických procesov tak, že zvýhodňujete určitú skupinu ľudí, veľmi často sa stáva, že poškodíte veľmi zásadne inú skupinu. Alebo dokonca aj tú, ktorej chcete pomáhať. Pokiaľ sa ma pýtate na názor, ja som svojím ekonomickým presvedčením určite človek, ktorý si myslí, že menej štátu znamená zdravšiu spoločnosť. Rôzne etatistické a dirigistické tendencie vidím do budúcnosti ako niečo veľmi problematické. Myslím, že ten systém opatrovateľského štátu nie je celkom udržateľný. Dostal sa totiž do zásadného problému kvôli nákladom. Nie je ďalej financovateľný, čo je čiastočne otázka efektivity – mnohé tie peniaze nie sú vynakladané hospodárne, vzniká korupčné prostredie. No v neposlednom rade ide proti nám aj demografický vývoj. Pôrodnosť sa najmä v Európe znižuje, kým ľudia sa dožívajú viac rokov, a tak zmenšujúci sa počet ľudí v produktívnom veku pracuje na zväčšujúce sa množstvo ľudí v postproduktívnom veku. O desať až pätnásť rokov sa ten nepomer ešte zhorší. To už sa nebude dať riešiť len zvyšovaním daňovo-odvodového zaťaženia.

.avšak výsledky hospodárskeho rastu v eurozóne, tak Nemecka, ako aj Slovenska, za druhý štvrťrok 2013 boli celkom povzbudivé a niektorí dokonca naznačujú, že aspoň dlhová kríza sa konečne skončila.
Nebol by som prehnane optimistický. Myslím, že nás čaká ešte niekoľko rokov veľmi zložitej konsolidácie. Už som to spomínal pri iných príležitostiach, ale aj keby sa kríza skončila, tráva nikdy viac nebude taká zelená ako bývala. Samozrejme, všetky pozitívne ekonomické informácie z Nemecka, vrátane výsledkov volieb treba privítať, pretože ide o dobré správy aj pre Slovensko ako otvorenú, silno proexportne orientovanú krajinu. Negatívom je, že hospodársky rast, ktorý vidíme dnes, ani zďaleka nestačí na riešenie jedného z najvážnejších problémov slovenskej ekonomiky. A tým je veľmi vysoká nezamestnanosť. Z minulosti vieme, že pokiaľ slovenská ekonomika neporastie aspoň o nejaké štyri percentá, nové pracovné miesta nevzniknú.

.na druhej strane, na zamestnanosť môžu sprostredkovane vplývať aj banky, napríklad poskytovaním úverov pre začínajúcich podnikateľov. A banky sú pri poskytovaní úverov mimoriadne opatrné.
Zbieha sa nám tu viacero dôvodov. Aj keď veľa politikov bude tvrdiť, že to tak nie je, vidíme veľmi negatívny dopad miery zdanenia na bankový sektor. Na jednej strane musíme zvyšovať našu kapitálovú vybavenosť a musíme vylepšovať naše parametre, lebo to od nás chce regulátor. Zvyšovať kapitál môžete v zásade len dvoma spôsobmi. Po prvé tak, že vytvárate zisk a ten nechávate vo firme. A po druhé tak, že si po kapitál prídete na kapitálové trhy. Lenže vinou krízy bankovníctvo v hitparáde pozornosti možných investorov nefiguruje na popredných miestach. Do toho prichádza situácia, keď vám možnosť zvyšovať kapitál veľmi limituje štát. Ten vám veľkú časť zisku odčerpáva cez diskriminačné dane. Inou formou optimalizácie kapitálu je, že znižujete bázu, ku ktorej kapitál potrebujete. To znamená rizikovo vážené aktíva. Deje sa, že banky si veľmi vyberajú, do akého rizika investujú a koľko toto riziko bude viazať kapitálu. To sa môže prejaviť na ich ochote, ale aj schopnosti úverovať. Samozrejme, do toho vstupuje medzinárodný prvok. Na Slovensku podnikajú bankové skupiny, ktoré pôsobia vo viacerých krajinách. A tie sa snažia kapitál investovať tam, kde dochádza k jeho najvyššej návratnosti.

.spomenuli ste diskriminačné dane. Ako vás ovplyvňuje najvyšší bankový odvod v eurozóne?
Keď sa pozriete na celý bankový sektor, vlaňajší zisk bol niekde na úrovni 770 miliónov eur, z toho 170 miliónov bolo odčerpané cez bankový odvod a ďalších skoro 100 miliónov bola daň z príjmov. Myslím teda, že išlo o dramatický zásah. Zo stabilného a nadpriemerne dobre fungujúceho systému sa stal systém priemerný s množstvom hráčov, ktorí sú dnes už podpriemerní, pokiaľ ide o očakávanú návratnosť kapitálu. Ja som bol veľmi prekvapený rétorikou, podľa ktorej je návratnosť kapitálu v bankovom sektore príliš vysoká a mala by sa dostať niekde na úroveň krajín, kde bankové systémy spôsobili vládam veľké problémy. Vďaka tomuto zdaneniu sa návratnosť kapitálu na Slovensku dostala pod úroveň, ktorá sa očakáva od zdravého bankového systému. Existuje pár subjektov, ktoré sú výnimkou. Som rád, že medzi nimi sa my nachádzame na čele. Lenže to je skôr dané tým, že to robíme dobre, než tým, že by bol systém pre nás nejako veľmi výhodne nastavený. Na Slovensku je dnes bankovníctvo zdaňované dvojnásobne oproti iným odvetviam. Vnímam to ako veľmi diskriminačné, až nepriateľské prostredie. A keď k tomu pridáte ešte ďalšie zásahy a poplatkové regulačné obmedzenia pre banky, tak už sa z toho pomaly stáva šikanovanie. Najmä preto, že nebankoviek sa tieto opatrenia zatiaľ nedotkli.  

.skúsme to otočiť. Na bankovníctvo sa dá hľadieť aj ako na odvetvie s vysokou pridanou hodnotou a relatívne vyššími mzdami. Zahraničné banky, ktoré u nás podnikajú, sú vlastne investormi, o ktorých sa v iných sektoroch bijeme. Zároveň porovnanie s českým trhom ukazuje, že u nás má bankový sektor stále kam rásť. Mohlo by Slovensko byť významnejším regionálnym finančným centrom?
Mohlo, bolo to tak, nie je to tak, ale mohlo by to opäť tak byť.

.a čo by sme pre to museli urobiť?
Spomínam si na časy, keď som jazdieval do Viedne a žartoval som s kolegami, aby sme niektoré aktivity preniesli do Bratislavy. Mali sme tu priaznivé daňové prostredie, mnoho veľmi schopných ľudí, priaznivé mzdové náklady a určite by sme vedeli mnoho aktivít robiť odtiaľto aj pre niektoré iné krajiny. Samozrejme, v okamihu, keď sa ocitnete v diskriminačnom prostredí, navyše začnete pochybovať, či niektoré vládne opatrenia sú naozaj dočasné, tak si rozvoj podobných aktivít veľmi dobre rozmyslíte. Slovensko ako také vďaka sile a stabilite bankového systému a vďaka relatívne nízkej zadlženosti obyvateľstva je veľmi atraktívnym bankovým trhom. Okrem iného aj preto, že nemuselo riešiť problémy, ktoré riešili iné bankové trhy. Kríza s nehnuteľnosťami nezasiahla Slovensko tak dramaticky ako iné krajiny. Nemali sme tu problémy s úvermi v cudzích menách. Aj vďaka tomu, že Slovensko používa euro, mohlo by byť vstupnou bránou do tejto časti Európy pre investorov z iných regiónov. Dnes atraktivitu Slovenska znižuje diskriminačné daňové zaťaženie či problematická vymožiteľnosť práva...

Jozef Síkela/
Predseda predstavenstva a generálny riaditeľ Slovenskej sporiteľne.  Vyštudoval Ekonomickú univerzitu v Prahe. V bankovníctve pracuje od roku 1992. Svoju bankovú kariéru začal v Creditanstalt AG vo Viedni, kde pôsobil v odbore riadenia medzinárodného rizika. Neskôr niesol zodpovednosť za firemné bankovníctvo v Českej sporiteľni. V rokoch 2006 až 2010 pôsobil v Erste Bank Ukrajina. Slovenskú sporiteľňu vedie od júna 2010.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite