.keď Angela Merkelová krátko po voľbách stála na pódiu pred svojimi, musel aj jej odporca chápať, prečo k nej toľko Nemcov cíti sympatiu. Nemecko jej ležalo pri nohách, sociálnych demokratov (SPD) predbehla so 16-percentným náskokom. Niečo podobné sa naposledy podarilo Konradovi Adenauerovi v 50. rokoch.
Napriek tomu z nej nešiel žiadny triumfalizmus. Bola šťastná, ďakovala za „supervýsledok“, to bol jediný superlatív, ktorý použila. Prešli len tri dni a CDU veľkoryso naznačila SPD, zrejme budúcemu koaličnému partnerovi, že už neplatí Merkelovej predvolebné tabu a môžu sa baviť o zvyšovaní daní. Toto všetko je zdrojom Merkelovej triumfu: flexibilná politika, ktorá pred zásadami uprednosťuje moc. No jej moc je zároveň tichá, jemná. Merkelová nestelesňuje aroganciu, ale stabilitu.
.podceňovaná
Keď ešte ako líderka opozičnej CDU navštívila pred deviatimi rokmi Slovensko a stretla sa tu s našimi pravicovými politikmi, málokto vtedy veril, že táto nám mentálne blízka protestantka z bývalej NDR raz celkom ovládne západonemeckú, skôr katolícku CDU, a potom nemeckú aj európsku politiku. Pamätám si na krátke interview s ňou, položil som jej vtedy trochu zádrapčivú otázku k EÚ a s technokratickým chladom sa vyhla odpovedi – aj mne sa v tej chvíli zdalo, že jej momentálna hviezda je iba produktom krízy, v ktorej uviazla CDU po ére kancelára-zjednotiteľa Helmuta Kohla. Napokon, v jej materskej CDU ju mnohí brali ako epizódu, po ktorej príde skutočný Kohlov nástupca, ktorý kresťanských demokratov vyvedie opäť na výslnie. Ale to všetko bola zlá kalkulácia, a možno najmä podvedomé podcenenie ženy v politike.
Dnes Angela Merkelová tróni vedľa Helmuta Kohla a v niečom ho ešte predstihuje. Ani tento mocou opantaný velikán nemal svoju CDU pod takou mocou, ako ju má ona. Pri Kohlovi bol aspoň korunný princ – večne čakajúci Wolfgang Schäuble. Ale Merkelová žiadneho potenciálneho nástupcu nemá, všetci jej rivali medzičasom odišli alebo boli vyvrhnutí z politiky –Friedrich Merz s ňou prehral mocenský súboj a vrátil sa do advokácie, mimoriadne ambiciózny Roland Koch celkom nečakane odišiel do biznisu, päťdesiatnika Christiana Wulffa spravila Merkelová prezidentom. Dnes je okolo Merkelovej personálna spúšť. Silný formát má len 71-ročný minister financií Schäuble, ktorý bude Merkelovej vďačný, ak ho opäť povolá do svojej vlády.
.žiadne experimenty
Paralely s Kohlom nestačia, viacerí komentátori radia Merkelovú do línie s veľkou nemeckou legendou, Konradom Adenauerom. Napokon, Merkelová si naplno osvojila heslo, s ktorým Adenauer v predvolebnej kampani v roku 1957 zvalcoval súperov: „Žiadne experimenty.“
Toto heslo je vlastne doktrínou Merkelovej vládnutia: pred deviatimi rokmi v Bratislave bola ešte opozičnou líderkou, ktorá chcela radikálne zreformovať nemecký sociálny štát. Bolo na nej vidieť, že prirovnania k Margaret Thatcherovej jej lichotia.
V roku 2005 však so svojou reformnou rétorikou takmer prišla o isté víťazstvo nad Gerhardom Schröderom. Musela vytvoriť veľkú koalíciu s SPD a odvtedy pre Nemcov symbolizuje status quo, ktoré nekladie nároky, ale garantuje stabilitu: už nikdy viac Thatcher, ale Antithatcher. Nikdy sa nepustila do odvážnejšej reformy, aby neriskovala náraz s väčšinovou mienkou. Postupne opustila niektoré tradičné témy CDU, ktoré boli výrazne menšinové.
A stala sa majsterkou trpezlivosti: konflikty dokáže takpovediac vysedieť a vyznáva politiku pomalých, opatrných krokov. Počas doterajších ôsmich rokov sa zachovala „nemerkelovsky“ vlastne len jediný raz: okamžite po havárii v atómovej elektrárni vo Fukušime oznámila, že Nemecko skoncuje s jadrom a stane sa predvojom „Energiewende“ (energetická revolúcia). Náhly obrat, ktorý s nikým nekonzultovala, prevrátil naruby jej vlastnú stranu, v ktorej bola vždy silná atómová loby. A ešte väčšmi šokoval ľavicovú opozíciu, SPD a Zelených, pretože kancelárka naordinovalala radikálnejšiu Energiewende, než chcela ľavica. Merkelová sa však opäť trafila do stredu spoločnosti. A keďže konsenzus v tejto téme preniká naprieč celou spoločnosťou, nijako jej neublížilo ani to, že náklady na energiu dnes rastú oveľa prudšie, než sa predpokladalo.
.európa nadovšetko?
Merkelovej triumf by sa nekonal bez dvoch mužov, ktorí zmenili vonkajšie okolnosti v jej prospech. Ten prvý, Gerhard Schröder, jej bývalý súper a dvojnásobný kancelár z SPD, sa v druhej polovici vládnutia odhodlal na liberálne reformy pracovného trhu, pre ktoré SPD stratila svoju ľavicovú identitu. Ale aj vďaka nim je dnes nemecká nezamestnanosť rekordne nízka. V krajine tak vládne všeobecná spokojnosť, z ktorej Merkelová dodnes ťaží.
Tým druhým mužom je šéf Európskej centrálnej banky Mário Draghi. Ešte minulé leto sa zdalo, že medzi CDU a SPD sa zvedie tesný súboj o kancelára. Bolo to obdobie, keď v turbulentnej eurozóne lídri EÚ neustále zdolávali dramatické summity a ad hoc hasili požiare. Nemci znepokojene sledovali, ako sa z ich daní navyšujú záchranné eurovaly pre eurozónu a Merkelová sa len stále obhajovala, že niet inej alternatívy. Ale po tom, čo Draghi schválil neobmedzený nákup dlhopisov zadlžených štátov, zavládol zrazu pokoj. A odvtedy kontinuálne rástli preferencie Merkelovej CDU.
Napriek tomu by bolo nespravodlivé tvrdiť, že Merkelová sa iba vezie s dobou a okrem spornej Energiewende po nej nič neostane. Jej triumf je možno nepodstatný z vnútronemeckého hľadiska, ale je kľúčový pre Európu.
Eurokríza totiž celkom narušila nemeckú psychológiu, ktorá vnímala čoraz užšiu európsku integráciu ako morálnu povinnosť povojnových Nemcov. Národné štáty mala postupne vytláčať nová európska federácia. Ale to už teraz celkom neplatí: nefungujúci juh Európy napĺňa Nemcov obavou a je pre nich signálom, že Európu treba viesť, nie sa v nej rozpustiť. Spoločensky je dnes dokonca prijateľné klásť otázku, či Nemci vôbec patria do eurozóny, ktorú tak zle nadizajnoval Európan Kohl.
.čo po nej ostane?
Angela Merkelová vycítila novú psychológiu, a preto ako prvá povojnová kancelárka hovorí, že aj Nemci majú silné národné záujmy. Nebyť jej novej európskej politiky, určite by získala väčšiu silu AfD (Alternatíva pre Nemecko) spochybňujúca euro, ktorá sa len tesne nedostala do parlamentu.
Nemecká ľavica chce oslabiť silu Nemecka, navrhuje problémy eurozóny europeizovať (spoločné európske dlhopisy, silná banková únia) – tieto odpovede nemusia byť nerozumné, ale vyvolávajú v Nemcoch obavy, že stratia beh vecí spod vlastnej kontroly. Naopak, Merkelová tým, že odmieta posilňovať nadnárodné inštitúty, drží veľkú väčšinu Nemcov aj mentálne v eurozóne – inak by aj v Nemecku boli oveľa silnejšie euroskeptické hlasy, ako je to v Holandsku či Rakúsku.
Týždenník Der Spiegel sa nedávno opýtal, čím sa chce vlastne táto kancelárka zapísať do histórie. Odpoveď je zaujímavá aj pre Slovensko: podľa zasvätených informácií Spiegla bude chcieť Merkelová ďalej posilňovať národné štáty. Je vraj možné, že sa pousiluje o zmenu základných zmlúv EÚ, ktoré dajú viac moci štátom a oslabia Európsku komisiu, ktorou kancelárka tak trochu pohŕda.
Napokon je teda možné, že Angela Merkelová, ktorá sa doma zľakla reforiem, v Európe dokáže viac, než čo kedysi chcela Thatcherová.
Napriek tomu z nej nešiel žiadny triumfalizmus. Bola šťastná, ďakovala za „supervýsledok“, to bol jediný superlatív, ktorý použila. Prešli len tri dni a CDU veľkoryso naznačila SPD, zrejme budúcemu koaličnému partnerovi, že už neplatí Merkelovej predvolebné tabu a môžu sa baviť o zvyšovaní daní. Toto všetko je zdrojom Merkelovej triumfu: flexibilná politika, ktorá pred zásadami uprednosťuje moc. No jej moc je zároveň tichá, jemná. Merkelová nestelesňuje aroganciu, ale stabilitu.
.podceňovaná
Keď ešte ako líderka opozičnej CDU navštívila pred deviatimi rokmi Slovensko a stretla sa tu s našimi pravicovými politikmi, málokto vtedy veril, že táto nám mentálne blízka protestantka z bývalej NDR raz celkom ovládne západonemeckú, skôr katolícku CDU, a potom nemeckú aj európsku politiku. Pamätám si na krátke interview s ňou, položil som jej vtedy trochu zádrapčivú otázku k EÚ a s technokratickým chladom sa vyhla odpovedi – aj mne sa v tej chvíli zdalo, že jej momentálna hviezda je iba produktom krízy, v ktorej uviazla CDU po ére kancelára-zjednotiteľa Helmuta Kohla. Napokon, v jej materskej CDU ju mnohí brali ako epizódu, po ktorej príde skutočný Kohlov nástupca, ktorý kresťanských demokratov vyvedie opäť na výslnie. Ale to všetko bola zlá kalkulácia, a možno najmä podvedomé podcenenie ženy v politike.
Dnes Angela Merkelová tróni vedľa Helmuta Kohla a v niečom ho ešte predstihuje. Ani tento mocou opantaný velikán nemal svoju CDU pod takou mocou, ako ju má ona. Pri Kohlovi bol aspoň korunný princ – večne čakajúci Wolfgang Schäuble. Ale Merkelová žiadneho potenciálneho nástupcu nemá, všetci jej rivali medzičasom odišli alebo boli vyvrhnutí z politiky –Friedrich Merz s ňou prehral mocenský súboj a vrátil sa do advokácie, mimoriadne ambiciózny Roland Koch celkom nečakane odišiel do biznisu, päťdesiatnika Christiana Wulffa spravila Merkelová prezidentom. Dnes je okolo Merkelovej personálna spúšť. Silný formát má len 71-ročný minister financií Schäuble, ktorý bude Merkelovej vďačný, ak ho opäť povolá do svojej vlády.
.žiadne experimenty
Paralely s Kohlom nestačia, viacerí komentátori radia Merkelovú do línie s veľkou nemeckou legendou, Konradom Adenauerom. Napokon, Merkelová si naplno osvojila heslo, s ktorým Adenauer v predvolebnej kampani v roku 1957 zvalcoval súperov: „Žiadne experimenty.“
Toto heslo je vlastne doktrínou Merkelovej vládnutia: pred deviatimi rokmi v Bratislave bola ešte opozičnou líderkou, ktorá chcela radikálne zreformovať nemecký sociálny štát. Bolo na nej vidieť, že prirovnania k Margaret Thatcherovej jej lichotia.
V roku 2005 však so svojou reformnou rétorikou takmer prišla o isté víťazstvo nad Gerhardom Schröderom. Musela vytvoriť veľkú koalíciu s SPD a odvtedy pre Nemcov symbolizuje status quo, ktoré nekladie nároky, ale garantuje stabilitu: už nikdy viac Thatcher, ale Antithatcher. Nikdy sa nepustila do odvážnejšej reformy, aby neriskovala náraz s väčšinovou mienkou. Postupne opustila niektoré tradičné témy CDU, ktoré boli výrazne menšinové.
A stala sa majsterkou trpezlivosti: konflikty dokáže takpovediac vysedieť a vyznáva politiku pomalých, opatrných krokov. Počas doterajších ôsmich rokov sa zachovala „nemerkelovsky“ vlastne len jediný raz: okamžite po havárii v atómovej elektrárni vo Fukušime oznámila, že Nemecko skoncuje s jadrom a stane sa predvojom „Energiewende“ (energetická revolúcia). Náhly obrat, ktorý s nikým nekonzultovala, prevrátil naruby jej vlastnú stranu, v ktorej bola vždy silná atómová loby. A ešte väčšmi šokoval ľavicovú opozíciu, SPD a Zelených, pretože kancelárka naordinovalala radikálnejšiu Energiewende, než chcela ľavica. Merkelová sa však opäť trafila do stredu spoločnosti. A keďže konsenzus v tejto téme preniká naprieč celou spoločnosťou, nijako jej neublížilo ani to, že náklady na energiu dnes rastú oveľa prudšie, než sa predpokladalo.
.európa nadovšetko?
Merkelovej triumf by sa nekonal bez dvoch mužov, ktorí zmenili vonkajšie okolnosti v jej prospech. Ten prvý, Gerhard Schröder, jej bývalý súper a dvojnásobný kancelár z SPD, sa v druhej polovici vládnutia odhodlal na liberálne reformy pracovného trhu, pre ktoré SPD stratila svoju ľavicovú identitu. Ale aj vďaka nim je dnes nemecká nezamestnanosť rekordne nízka. V krajine tak vládne všeobecná spokojnosť, z ktorej Merkelová dodnes ťaží.
Tým druhým mužom je šéf Európskej centrálnej banky Mário Draghi. Ešte minulé leto sa zdalo, že medzi CDU a SPD sa zvedie tesný súboj o kancelára. Bolo to obdobie, keď v turbulentnej eurozóne lídri EÚ neustále zdolávali dramatické summity a ad hoc hasili požiare. Nemci znepokojene sledovali, ako sa z ich daní navyšujú záchranné eurovaly pre eurozónu a Merkelová sa len stále obhajovala, že niet inej alternatívy. Ale po tom, čo Draghi schválil neobmedzený nákup dlhopisov zadlžených štátov, zavládol zrazu pokoj. A odvtedy kontinuálne rástli preferencie Merkelovej CDU.
Napriek tomu by bolo nespravodlivé tvrdiť, že Merkelová sa iba vezie s dobou a okrem spornej Energiewende po nej nič neostane. Jej triumf je možno nepodstatný z vnútronemeckého hľadiska, ale je kľúčový pre Európu.
Eurokríza totiž celkom narušila nemeckú psychológiu, ktorá vnímala čoraz užšiu európsku integráciu ako morálnu povinnosť povojnových Nemcov. Národné štáty mala postupne vytláčať nová európska federácia. Ale to už teraz celkom neplatí: nefungujúci juh Európy napĺňa Nemcov obavou a je pre nich signálom, že Európu treba viesť, nie sa v nej rozpustiť. Spoločensky je dnes dokonca prijateľné klásť otázku, či Nemci vôbec patria do eurozóny, ktorú tak zle nadizajnoval Európan Kohl.
.čo po nej ostane?
Angela Merkelová vycítila novú psychológiu, a preto ako prvá povojnová kancelárka hovorí, že aj Nemci majú silné národné záujmy. Nebyť jej novej európskej politiky, určite by získala väčšiu silu AfD (Alternatíva pre Nemecko) spochybňujúca euro, ktorá sa len tesne nedostala do parlamentu.
Nemecká ľavica chce oslabiť silu Nemecka, navrhuje problémy eurozóny europeizovať (spoločné európske dlhopisy, silná banková únia) – tieto odpovede nemusia byť nerozumné, ale vyvolávajú v Nemcoch obavy, že stratia beh vecí spod vlastnej kontroly. Naopak, Merkelová tým, že odmieta posilňovať nadnárodné inštitúty, drží veľkú väčšinu Nemcov aj mentálne v eurozóne – inak by aj v Nemecku boli oveľa silnejšie euroskeptické hlasy, ako je to v Holandsku či Rakúsku.
Týždenník Der Spiegel sa nedávno opýtal, čím sa chce vlastne táto kancelárka zapísať do histórie. Odpoveď je zaujímavá aj pre Slovensko: podľa zasvätených informácií Spiegla bude chcieť Merkelová ďalej posilňovať národné štáty. Je vraj možné, že sa pousiluje o zmenu základných zmlúv EÚ, ktoré dajú viac moci štátom a oslabia Európsku komisiu, ktorou kancelárka tak trochu pohŕda.
Napokon je teda možné, že Angela Merkelová, ktorá sa doma zľakla reforiem, v Európe dokáže viac, než čo kedysi chcela Thatcherová.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.