Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Farebný punk v Brooklyne

.časopis .hudba

Keďže som v tejto časti Brooklynu prvýkrát a nechtiac som si vypočul ich rozhovor, s decentným odstupom ich sledujem. Odbočíme (najprv oni a po nich ja) na Gold Street, potom na Sands Street a všetko je jasné. Commodore Barry Park síce ešte nevidíme, ale AfroPunk Festival už počujeme. Nad pokojnými basovými bítmi sa ozývajú chaotické škreky gitarových efektov, z čoho je jasné, že festivalový areál je už otvorený, znie v ňom tanečná hudba, kým na dvoch pódiách zároveň prebiehajú zvukové skúšky kapiel.

„Neviete, prosím vás, ako sa dostaneme do Parku komodora Barryho?” pýtajú sa dvaja mladí ľudia na York Street v Brooklyne staršieho pána. Ten im to ochotne vysvetlí a pýta sa odkiaľ sú. „Z Južnej Afriky,” odpovedajú. „Aj ja!” vraví on. Všetci traja sú belosi. Všetci traja idú na AfroPunk Festival.

.čo keď mám rád rokenrol?
Bubeník skupiny The Roots, DJ a vyhľadávaný hudobný producent ?uestlove spomína vo svojej knihe Mo’ Meta Blues, ako sa počas jednej noci vozil vo svojom malom aute po univerzitnej štvrti rodnej Philadelphie. Trikrát ho zastavili (vždy iní) policajti, skontrolovali mu doklady a keď skonštatovali, že všetko je v poriadku, ospravedlnili sa a zapriali mu dobrú noc. Keď ho zastavili štvrtýkrát, opýtal sa, čím je podozrivý. Policajt mu povedal, že podozrivým ho robí to malé auto. Keby mal veľký šporťák, vyzeral by vraj ako profesionálny futbalista. Takto to vyzeralo, ako keby auto ukradol nejakému študentovi.
O pár strán ďalej ?uestlove popisuje vlastné rozpaky, keď po tom, ako povedal, že sa mu páčia Grizzly Bear, PJ Harvey a že od malička obdivoval Beach Boys, kolegovia z hiphopových kruhov začali hovoriť, že „nie je dostatočne čierny”. „Pritom mám afro, vážim 150 kilo a hrám v jednej z najznámejších hiphopových kapiel,” píše ?uestlove, vlastným menom Ahmir Thompson.
Podobne sa cítil James Spooner, afroamerický hudobník a výtvarník, keď sa presťahoval z Kalifornie do New Yorku a stal sa – ako jeden z mála černochov – súčasťou miestnej punkovej scény. „Rozmýšľal som nad tým, čo to znamená, byť černochom, ktorý sa pohybuje mimo černošských stereotypov,” povedal novinám Village Voice. James Spooner si preto zobral do rúk kameru a hoci to nikdy predtým neskúšal, pankáčskou metódou „urob si sám” natočil celovečerný dokument. Jeho pôvodný názov bol Rock ‘n’ Roll Nigger, podľa známej piesne Patti Smith, no nakoniec sa mu viac zapáčilo slovné spojenie Afro-Punk (textom piesne Patti Smith sa však celý film začína). Vo filme rozprávajú o svojich pocitoch a o svojej láske k tvrdej gitarovej hudbe mladí černosi, ako aj ostrieľaní členovia kapiel Afghan Whigs, Dead Kennedys či TV On The Radio. Všetci hovoria viac-menej o tom istom: že byť americkým černochom neznamená, že máte radi len džez, gospel, soul, r&b, funky alebo hiphop. Ide však láska k rockovej hudbe dokopy s „černošskou identitou”? A čo to vlastne tá „černosšská identita” je?
Nakoniec, respondenti v Spoonerovom filme neboli prví, čo si túto otázku položili. Fenomenálny gitarista kapely Living Colour Vernon Reid už v 80. rokoch založil Black Rock Coalition, organizáciu, ktorá odvtedy podporuje čiernych rockerov. Práve Living Colour ma zaujali na fialových plagátoch, vylepených na manhattanských uliciach. Pozývali na festival AfroPunk, kde sa medzi headlinermi okrem Living Colour objavili aj Theophilus London, Vintage Trouble, rapperi k-os a Chuck D, speváčka a producentka Jean Grae, ako aj (tiež už spomínaný) ?uestlove ako DJ.

.pohoda v parku
Keď som – so špiónskym odstupom za tromu Juhoafričanmi – došiel do Parku komodora Barryho, veľmi rýchlo som zistil, že podobne ako oni patrím k párpercentnej bielej menšine. Bol to zaujímavý pocit: ľudia, s ktorými som prehodil pár viac-menej bezobsažných slov v rade na pivo, ma celé nasledujúce dva dni z diaľky zdravili, keď som stál pod pódiom, bolo mi jasné, že si ma všetci okolostojaci diváci všimli, viacerí sa ma pýtali, odkiaľ som (očakávali, že poviem “z Manhattanu”, stredná Európa, prirodzene, viedla k diskusii o geografii, kultúre a histórii). Najlepšie však bolo, keď ma oslovilo viacero účinkujúcich s tým, že si ma všimli z pódia a zbadali, že občas som si niečo zapísal do notesa. Keď zistili, odkiaľ som, dávali mi cédečká, vymenili si so mnou kontakty a uisťovali ma o tom, že keby sa mi ich hudba páčila, tak by si v Európe veľmi radi zahrali.
„Keby si prišiel do tohto parku pred pätnástimi rokmi, tak by si sa bál o holý život,” hovorí mi Kyle, otec dvoch členiek skupiny The Skins, ktorej koncert otváral program festivalu. „Boli tu drogoví díleri, zlodeji, špina,” hovorí. „Keby si chcel parkom prejsť za šera, je pravdepodobné, že by na teba strieľali výrastkovia z okolitých činžiakov.” Stojíme pritom v príjemnom, pekne upravenom a z každého hľadiska bezpečnom parku. Pýtam sa ho, čo spôsobilo zmenu. „Koniec crackovej generácie. Vieš, crack nemôžeš brať dlho – buď zomrieš, alebo skončíš vo väzení,” hovorí Kyle a dodáva, že to bola hrozná doba, v dôsledku ktorej je dodnes v Brooklyne množstvo rozpadnutých rodín.
AfroPunk Festival vznikol dva roky po Spoonerovom filme, teda v roku 2005. Do New Yorku sa vtedy z Londýna presťahoval Matthew Morgan, hudobný promotér, pochádzajúci z jamajsko-židovskej rodiny. Morgan so Spoonerom najprv organizovali koncerty v rockových kluboch na dolnom Manhattane (vrátane legendárneho CBGBs), potom začali robiť každoročný festival. Najprv išlo výlučne o tvrdý rock, v posledných rokoch (od odchodu Jamesa Spoonera do Los Angeles, kde si založil rodinu a otvoril tetovacie štúdio) sa žánrový záber rozšíril aj na neo-soul (minulý rok na festivale vystúpila napríklad Erykah Badu a Janelle Monáe) a nepopový hiphop. Festival sa koná posledný augustový víkend, vďaka sponzorom je vstupné dobrovoľné, keďže sa hrá hlasná hudba na verejnom priestranstve, tak oficiálny program sa končí o pol desiatej večer – tí, čo nemali dosť, sa presúvajú do brooklynských klubov, kde prebiehajú párty a koncerty s názvom AfroPunk AfterDark.
Keďže som v areáli ešte pred začiatkom hudobnej produkcie, mám čas celý si ho poriadne obzrieť. Vďaka tomu zisťujem, že nejde len o hudbu, ale aj o lifestyle. Sú tu skejterské rampy (ďalšia tradične „biela” záležitosť), lezecká stena, motorky Harley Davidson, lúka, kde sa cvičí joga, množstvo stánkov s oblečením a jedlom, ako aj stolíky občianskych aktivistov (charity podporujúce projekty v Afrike, anarchisti, vzdelávacie inštitúcie, pomoc ľuďom s AIDS a s drogovými závislosťami). O bezpečnosť sa starajú dobre stavaní chlapi v čiernych oblekoch s motýlikom. Vypomáha im niekoľko newyorských policajtov. Údajne v celej histórii festivalu nemuseli ani raz zasahovať.
Mnohí účastníci festivalu sú vyparádení ako na módnej prehliadke. Mladé dámy so sofistikovanými účesmi a kvetmi vo vlasoch, dievčatá v štýlových šatách, mladí muži v dizajnérskych tričkách a umne roztrhaných džínsoch. Nedbalá elegancia v najfarebnejšej možnej podobe.

.punk s dreadmi, hiphop s harmonikou
V sobotu o druhej popoludní sa na dvoch festivalových pódiách začínajú koncerty. Hneď prvá kapela naznačí, o čo pôjde. The Skins tvoria tri dievčatá, bubeník a gitarista. Od prvej skladby na nás púšťajú prosté, ale mimoriadne funkčné gitarové rífy s takmer metalistickými (teda rýchlymi, technicky bezchybnými) sólovými vyhrávkami. Do toho speváčka Bayli v maliarskych rifliach a s hlasom, od ktorého praskajú múry spieva soulové verše a rockové refrény. Chvíľami mi napadne Janis Joplin, chvíľami Deep Purple, občas The Clash.
Na vedľajšom pódiu už v tom istom čase  hrá čierno-biela kapela Small Axe. Rapujúci frontman s preškrtnutým hakenkreuzom na tielku a za ním kapela, miešajúca špinavý hardcore s ostrým hardrockom. Asi ako Red Hot Chilli Peppers, okorenení rappom a soulom. Ozajstný drvivý punk na dve doby predvádza kapela Rebelmatic. Dvaja gitaristi však vedia odpáliť v strhujúcom tempe krátke sóla a zavalitý spevák s umeleckým menom Creature a po pás dlhými dredmi disponuje mohutným hlasom a prirodzene bluesovým frázovaním. A to je len začiatok. Trio London Souls dáva bluesové dvanástky v takej intenzívnej podobe, že ľahko nadobudnete dojem, že skutočné elektrické blues ste dovtedy nepočuli. Traja 12-roční chlapci so skromným názvom Unlocking The Truth si získali slávu úspešným účinkovaním v súťaži Amerika má talent, podľa internetovej stránky AfroPunku sú šiestaci a veľmi dobre sa učia. A presne tak aj vyzerajú – ako slušní chlapci z dobrých rodín, až na to, že hrajú virtuózny a sofistikovaný, bluesom šmrncnutý metal. Rozruch spôsobila kapela Wicked Wisdom, teda konkrétne jej speváčka Jada Pinkett Smith a hlavne jej manžel Will (áno, ten herec), ktorý ju prišiel podporiť. Hoci kapela hrala pomerne nezaujímavý melodický metal, ukázalo sa, že Jada vie spievať s veľkým citom a ešte väčšou energiou.
Nemá zmysel spomínať všetky kapely, ktoré na AfroPunku vystúpili. Za pozornosť stojí určite spievajúci hiphoper k-os (s gitarou v ruke dal krásnu cover verziu Bowieho Space Odity – viete si to predstaviť u slovenského rappera?), svieže rockabilly v podaní Vintage Trouble (už absolvovali turné s The Who), neo-souloví speváci Theophilus London či Saul Williams. A, samozrejme, hlavní headlineri: Living Colour (ich hudba akoby z roka na rok naberala silu – Vernon Reid, Doug Wimbish, Will Calhoun a Corey Glover sú veľkí majstri), Chuck D z Public Enemy (vystúpil so skvelou kapelou, ktorá sa voľne pohybovala medzi džezom, soulom a – keď Chuck D vytiahol z vrecka ústnu harmoniku – zemitým blues) a nakoniec DJ-ský set (nielen) hudobne rozhľadeného ?uestlova z The Roots.
Festival AfroPunk mi ukázal minimálne dve veci. Tou prvou je fakt, že ani punk či metal nie je jednofarebná, teda presnejšie „biela” hudba (ako zvykne hovoriť napríklad Koňýk zo Zóny A). Nemalo by to nikoho prekvapiť – veď takmer všetky žánre súčasnej popmusic vyrástli z blues, gospelu, džezu a soulu. A chlapcom a dievčatám s dredmi ide tvrdá gitarová hudba výborne.
Druhým zaujímavým zistením bola neustále prítomná celá tradícia americkej hudby. V punku a metale bol cítiť soul, v hiphope bolo počuť blues, kapely sprevádzajúce soulových spevákov hrali často s rockovou priamočiarosťou a energiou.
AfroPunk je sviatok „rokenrolových negrov”, teda ľudí, ktorí milujú hudbu a nezaujíma ich príliš to, čo si o nich myslí okolie. Je aj dôkazom toho, že hudba je pestrofarebná. Príjemné zistenie.

AfroPunk Festival, 24. – 25. august 2013, Commodore Barry Park, Brooklyn.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite