Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hruda domova

.jozef Koleják .časopis .lifestyle

Môžeme si na chlieb natierať, čo chceme – načančané a naparfumované margaríny, podozrivo ľahko roztierateľné syry či rafinované nátierky. Nič však nenahradí to, čo nám je na jazyku schopné vyviesť obyčajné pravé domáce maslo.

Človek ho začal mútiť zo smotany približne pred desiatimi tisíckami rokov, keď sa pokúšal domestifikovať si prvé zvieratá. Šlo mu to celkom dobre, no nebola to hneď krava, ale ovca a koza. Podľa všetkého to prebehlo tak, že si náš predok, unavený z toľkého výdatného dojenia, chcel opäť trochu uľahčiť život. A tak namiesto toho, aby tuhú smotanu, ktorú zozbieral z povrchu mlieka, odniesol vo vlastných rukách do pomerne vzdialenej jaskyne, dal ju do vaku z kozej kože a zavesil ju inej koze na krk. Ako tak vedno kráčali – prapredok a koza – z toľkého hojdania sa smotana po ceste vo vaku tak ubila a vyšľahala, že sa z nej vymútilo žltkavé čudo. Keď to pri jaskyni z vaku vylovil a uvidel, najprv sa náš predok na seba a svoju lenivosť prudko nahneval. Keď však zo smotanovej hrudky ochutnal, hneď zmenil názor a možno aj okamžite začal rozmýšľať, čím onakvejším by si zase uľahčil život.

.za hrudu masla ženu
V každom prípade prvá zmienka o masle je vyrytá do vápenca a tento obrázok, ktorý opisuje jeho výrobu, pochádza približne spred 4 500 rokov. Maslo poznajú všetky národy a pre všetkých znamenalo naozaj veľa. Vo východnej Ázii si ním napríklad svietili v lampách a bolo považované za také výnimočné, že sa stalo pravidelnou obetou pre bohov. Dodnes vám o tom puchu horiaceho masla v Tibete vie farbisto vyrozprávať každý, kto tam čo len vkročil. Starí Gréci a Rimania považovali maslo – ako inak, za liek. A predstavte si, najmä na kožné choroby a na rôzne zápaly očí. Keďže sa maslo v stredomorských horúčavách veľmi kazilo, bolo najmä doménou barbarských národov zo severu. Už Plínius starší hovorí s veľkým uznaním o tomto mazadle z kravského mlieka, ktoré so sebou prinášali predovšetkým Tráci. Tých dokonca Rimania prezývali, že sú masložrúti.
Lekár Galénus peje na maslo doslova samé ódy. Rimania si ho potom mazali naozaj všade, leskli sa od neho od hlavy po päty a dokonca aj ich vlasy nezostali maslom netknuté. Poviete si, no jasné, Rimania. Nevedli čo od dobroty. Lenže Slovania na tom neboli lepšie. Maslo, ktorého meno je zhruba vo všetkých slovanských jazykoch rovnaké, sa viaže k slovu mazať. A veruže to nebolo kvôli mazaniu na chlieb. Z masla sa, skrátka, stal artikel, akému nebolo páru. Stalo sa z neho platidlo a v niektorých krajoch ste si za poriadnu hrudu masla mohli kúpiť dokonca aj ženu.

.maselnička s rodovou značkou
Dlho sa maslo držalo ako základná potravina poddaných, aristokrati mali k nemu zvláštny, nedôverčivý vzťah. Zrejme pre jeho jednoznačnú gazdovskú vôňu, ktorá nezaprie kravský pôvod. Ľady sa prelomili až začiatkom šestnásteho storočia, keď rímskokatolícka cirkev maslo povolila jesť aj počas najprísnejších veľkonočných pôstov. A tak sa chlieb, natretý maslom, stal univerzálnym jedlom naprieč všetkými stavmi. Maslo si robil skoro každý sám doma a maselnička, ktorá maslo formovala, mala vždy svoju vlastnú rodovú značku. Tak ste potom na trhu veľmi ľahko rozoznali svoje obľúbené maslo od konkrétnej gazdinky.
Najväčšími machrami na maslo spomedzi národov sa stali tie severské a dodnes tam nájdete tie najlepšie hrudky tohto úžasného a jednoduchého pokrmu. Ak ste závislí od masla, odporúčam vám ísť do Štokholmu či Rigy a čaká tam na vás raj.
Maslo nám, skrátka, vniklo pod kožu. A dokonca aj do slovníka, kde sa pomaly bez neho nezabídeme. Čo by sme na Slovensku robili bez nášho notorického „masla na hlave“? To nám predsa vždy išlo ako po masle.

Autor je scenárista.

Umúťme si vlastné maslo/
Nespoliehajme sa na veľkovýrobcov, ktorí nám servírujú maslá pochybnej kvality a vrhnime sa do výroby toho svojho. Nie je to vôbec také ťažké. Stačí nám len klasický tyčový šľahač. Takže: do väčšej sklenenej nádoby nalejeme liter smotany na šľahanie. Čím tučnejšej, tým lepšie. Do smotany zamiešame dve poriadne lyžice živého jogurtu a necháme pri izbovej teplote 12 až 24 hodín oddychovať. Potom smotanu dáme na pár hodín schladiť do chladničky. Vyberieme tyčový mixér, nahodíme naň šľahačkové metličky a pustíme sa do šľahania vychladnute smotany. Šľaháme, šľaháme a vytvorí sa nám šľahačka. Odoláme pokušeniu prestať a šľaháme ďalej, kým nám šľahačka nezačne hrudkovatieť, až v nádobe ostane len cmar a hrudky masla. Cmar zlejeme alebo odložíme do kysnutého cesta a maslo pozbierame. Dáme ho spolu s litrom studenej vody do nádoby a poriadne ho v tej vode pretrasieme, by sa úplne zbavilo zbytkov cmaru. Maslo potom precedíme a takto vysušené preložíme na dosku. Tam ho ešte päť minút hnetieme, aby sme z neho dostali všetku vodu a vymiesili z neho hrudk, chutnú ako čert. Maslo nám vydrží v chladničke desať dní.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite