Pokoj, porozumenie a otvorenosť súčasnému umeniu, podporované monastickou komunitou, sú atribúty, ktoré by som v miere, skoncentrovanej na tomto mieste, doprial každému podujatiu súčasnej hudby na Slovensku.
.arcus Temporum
„Je to výnimočné. Človek je tu obklopený hudbou, krásou a skutočným záujmom. Rada sa opäť vrátim,“ povedala mi v rozhovore známa dánska klaviristka Katrine Gislinge, ktorá opátstvo navštívila prvýkrát. Oproti uplynulým ročníkom, ktoré v hudbe prezentovali vždy tvorbu dvojice „klasik – súčasník“, bola koncepcia podujatia tento rok mierne pozmenená. Klasikom festivalu sa stal romantik Robert Schumann, no súčasne zazneli diela všetkých doterajších hostí Arcus Temporum. A ide skutočne o úctyhodný zoznam: Sofia Gubajdulina, Salvatore Sciarrino, Valentin Silvestrov, Bent Sørensen (dánsky skladateľ je už tretí rok hudobným riaditeľom festivalu), Gija Kančeli, Beat Furrer, Helmut Oehring, Kaaija Saariaho (fínska skladateľka príde onedlho do Bratislavy na festival súčasnej hudby Melos-Étos). Viacerí skladatelia napísali k výročiu festivalu diela a prišli. Návštevník tak mohol v jedálni známeho internátneho gymnázia, nachádzajúceho sa tiež v areáli opátstva, stretnúť žijúce ikony hudby 20. storočia Giju Kančeliho a Valentina Silvestrova. Každý zo skladateľov dostal možnosť navrhnúť dielo mladého tvorcu, ktoré v Pannonhalme tiež zaznelo (napríklad v interpretácii fenomenálnych hudobníkov z Klangforum Wien či festivalového ansámblu pod vedením klarinetistu Lájosa Rozmána). Táto snaha, preniesť históriu festivalu do znejúcej podoby a súčasne urobiť krok vpred, niekedy spôsobovala, že program miestami pôsobil trochu fragmentárne a možno poskytoval viac zážitkov, než bol človek v priebehu pár dní schopný absorbovať, v každom prípade však i tentoraz stál za to. Napokon, od hudby sa dalo v prípade potreby odpútať prostredníctvom projekcií z Medzinárodného filmového festivalu v Terste, multimediálnych inštalácií, provokujúceho predstavenia Double Points: Verdi, súboru moderného tanca z Amsterdamu či prechádzok v priľahlom arboréte.
Aj tento rok v Maďarsku účinkovali viacerí slovenskí hudobníci. Nora Skuta excelovala v Schumannovom Klavírnom kvintete, violončelista Jozef Lupták predviedol svoje improvizačné schopnosti na jednom z nočných koncertov, veľmi dobrú odozvu mali už tradične výkony momentálne azda najvýraznejšej osobnosti slovenského husľovéhu umenia Milana Paľu. „Pokiaľ niekto skutočne prežil skúsenosť s umením, svet sa mu stal jasnejším a znesiteľnejším,“ povedal nemecký filozof Hans Georg Gadamer. Po návrate z Pannonhalmy mám takmer vždy pocit, že sa mi svet takým skutočne stal.
.konvergencie
Arcus Temporum sa skončil, Konvergencie onedlho čaká štrnásty ročník, ktorý sa začne pätnásteho septembra koncertom s názvom Svjati v bratislavskom Dóme sv. Martina. Zaznie na ňom duchovná hudba britského mystika Johna Tavenera, festivalom objednané skladby Petra Zagara, Vladimíra Godára a diela starých anglických majstrov Williama Byrda a Henryho Purcella. Večer uzavrie Cadman Requiem ďalšieho súčasného skladateľa Gavina Bryarsa. Rekviem vzniklo v roku 1989 na pamiatku Bryarsovho priateľa, ktorý zahynul pri teroristickom útoku nad škótskym mestom Lockerbie a svoju slovenskú premiéru malo v júni na Konvergenciách v Košiciach v interpretácii legendárneho súboru The Hilliard Ensemble. Tentoraz ho so slovenskými hudobníkmi uvedie švajčiarsky vokálny súbor Ensemble Corund.
Konvergencie nie sú festivalom kúpených hviezd – solitérov, ide skôr o komunitu ľudí, ktorých spája priateľstvo, radosť z hudby a snaha nadviazať na tradície pestovania komornej hudby (nielen) v Bratislave. Violistu Gartha Knoxa, ktorý príde na pozvanie festivalu do Bratislavy, však v istom zmysle za hviezdu považovať možno. Tento hudobník pôsobil v osemdesiatych rokoch ako člen svetoznámeho súboru InterContemporain Piera Bouleza a o dekádu neskôr v rovnako známom sláčikovom kvartete Arditti Quartet, s ktorým bol pri premiérach viacerých kľúčových diel 20. storočia. A minulý rok vystúpil na Pohode so špičkovým dánskym súborom Figura Ensemble. V Paríži žijúci Knox sa v súčasnosti venuje sólovej kariére a komornej hudbe. V posledných rokoch vydal niekoľko kritikou ocenených nahrávok pre label ECM, na ktorých sa v inšpirujúcom dialógu stretáva nová a stará hudba. Takýto program predstaví i v Bratislave, no počas Bratislavskej noci komornej hudby sa s francúzskou violončelistkou Agnès Vesterman pripojí i k známym slovenským hudobníkom (Milan Paľa, Marian Svetlík, Jozef Lupták, Nora Skuta, Jordana Palovičová).
Maratón klasickej hudby, patriaci k tradíciám festivalu, tentoraz ponúkne na ploche jedného večera diela Janáčka, Prokofieva, Šostakoviča, Suchoňa, Schumanna, Brittena a Brahmsa. Snahu o prekračovanie hraníc (žánrových, štýlových i medzi umeniami) festival potvrdí i improvizačnými projektmi akordeonistu Borisa Lenka a perkusionistu Štefana Bugalu, džezovým koncertom dua Juraj Bartoš a Ľuboš Šrámek, poctou Dežovi Ursinymu, ale aj výstavou fotografií známeho džezového kontrabasistu Roberta Ragana. Festival uzavrie v Dóme sv. Martina neobyčajný projekt If Grief Could Wait výraznej osobnosti nórskej alternatívnej hudobnej scény, speváčky Susanne Wallumrød (sestra známeho džezového klaviristu Christiana Wallumrøda) a harfistky Giovanny Pessi, ktorý spája neobvyklé akustické aranžmány piesní kanadského barda Leonarda Cohena, britského pesničkára Nicka Draka, autorské skladby Wallumrød a hudbu Henryho Purcella. „Tichá sila hlasu Wallumrød na pozadí archaických nástrojov pôsobí fascinujúco,“ napísal o nahrávke vydavateľstva ECM, na ktorej počuť barokovú harfu, historický sláčikový nástroj viola da gamba i netradičnú nyckelharpu, kritik britského denníka The Guardian John Fordham. „O solitude, my sweetest choice! / Places devoted to the night, / Remote from tumult and from noise, / How ye my restless thought delight!“ Jedna z najkrajších piesní anglického barokového génia Henryho Purcella (1659–1695) z roku 1686 hovorí o osamelosti nádherným poetickým jazykom. Aj po stáročiach dokáže jeho hudba pôsobiť rovnako bezprostredne a intímne ako napríklad Cohenova Who By Fire, a to aj vďaka krehkému, introvertnému a neštylizovanému prejavu nórskej speváčky, ktorý môže miestami niekomu vzdialene pripomenúť Björk. Hudba tichej sily, katarzia prostredníctvom smútku, ktorý dokáže byť krásny a typické konvergenčné spojenie zdanlivých paradoxov, ktoré potvrdzujú, že hrať sa na nemmenosť hraníc v hudbe naozaj nemá zmysel.
Festival Arcus Temporum sa konal 23. do 25. augusta v Pannonhalme.
Festival Konvergencie sa bude konať od 15. do 22. septembra v Bratislave.
Autor je spolupracovníkom festivalu Konvergencie.
.arcus Temporum
„Je to výnimočné. Človek je tu obklopený hudbou, krásou a skutočným záujmom. Rada sa opäť vrátim,“ povedala mi v rozhovore známa dánska klaviristka Katrine Gislinge, ktorá opátstvo navštívila prvýkrát. Oproti uplynulým ročníkom, ktoré v hudbe prezentovali vždy tvorbu dvojice „klasik – súčasník“, bola koncepcia podujatia tento rok mierne pozmenená. Klasikom festivalu sa stal romantik Robert Schumann, no súčasne zazneli diela všetkých doterajších hostí Arcus Temporum. A ide skutočne o úctyhodný zoznam: Sofia Gubajdulina, Salvatore Sciarrino, Valentin Silvestrov, Bent Sørensen (dánsky skladateľ je už tretí rok hudobným riaditeľom festivalu), Gija Kančeli, Beat Furrer, Helmut Oehring, Kaaija Saariaho (fínska skladateľka príde onedlho do Bratislavy na festival súčasnej hudby Melos-Étos). Viacerí skladatelia napísali k výročiu festivalu diela a prišli. Návštevník tak mohol v jedálni známeho internátneho gymnázia, nachádzajúceho sa tiež v areáli opátstva, stretnúť žijúce ikony hudby 20. storočia Giju Kančeliho a Valentina Silvestrova. Každý zo skladateľov dostal možnosť navrhnúť dielo mladého tvorcu, ktoré v Pannonhalme tiež zaznelo (napríklad v interpretácii fenomenálnych hudobníkov z Klangforum Wien či festivalového ansámblu pod vedením klarinetistu Lájosa Rozmána). Táto snaha, preniesť históriu festivalu do znejúcej podoby a súčasne urobiť krok vpred, niekedy spôsobovala, že program miestami pôsobil trochu fragmentárne a možno poskytoval viac zážitkov, než bol človek v priebehu pár dní schopný absorbovať, v každom prípade však i tentoraz stál za to. Napokon, od hudby sa dalo v prípade potreby odpútať prostredníctvom projekcií z Medzinárodného filmového festivalu v Terste, multimediálnych inštalácií, provokujúceho predstavenia Double Points: Verdi, súboru moderného tanca z Amsterdamu či prechádzok v priľahlom arboréte.
Aj tento rok v Maďarsku účinkovali viacerí slovenskí hudobníci. Nora Skuta excelovala v Schumannovom Klavírnom kvintete, violončelista Jozef Lupták predviedol svoje improvizačné schopnosti na jednom z nočných koncertov, veľmi dobrú odozvu mali už tradične výkony momentálne azda najvýraznejšej osobnosti slovenského husľovéhu umenia Milana Paľu. „Pokiaľ niekto skutočne prežil skúsenosť s umením, svet sa mu stal jasnejším a znesiteľnejším,“ povedal nemecký filozof Hans Georg Gadamer. Po návrate z Pannonhalmy mám takmer vždy pocit, že sa mi svet takým skutočne stal.
.konvergencie
Arcus Temporum sa skončil, Konvergencie onedlho čaká štrnásty ročník, ktorý sa začne pätnásteho septembra koncertom s názvom Svjati v bratislavskom Dóme sv. Martina. Zaznie na ňom duchovná hudba britského mystika Johna Tavenera, festivalom objednané skladby Petra Zagara, Vladimíra Godára a diela starých anglických majstrov Williama Byrda a Henryho Purcella. Večer uzavrie Cadman Requiem ďalšieho súčasného skladateľa Gavina Bryarsa. Rekviem vzniklo v roku 1989 na pamiatku Bryarsovho priateľa, ktorý zahynul pri teroristickom útoku nad škótskym mestom Lockerbie a svoju slovenskú premiéru malo v júni na Konvergenciách v Košiciach v interpretácii legendárneho súboru The Hilliard Ensemble. Tentoraz ho so slovenskými hudobníkmi uvedie švajčiarsky vokálny súbor Ensemble Corund.
Konvergencie nie sú festivalom kúpených hviezd – solitérov, ide skôr o komunitu ľudí, ktorých spája priateľstvo, radosť z hudby a snaha nadviazať na tradície pestovania komornej hudby (nielen) v Bratislave. Violistu Gartha Knoxa, ktorý príde na pozvanie festivalu do Bratislavy, však v istom zmysle za hviezdu považovať možno. Tento hudobník pôsobil v osemdesiatych rokoch ako člen svetoznámeho súboru InterContemporain Piera Bouleza a o dekádu neskôr v rovnako známom sláčikovom kvartete Arditti Quartet, s ktorým bol pri premiérach viacerých kľúčových diel 20. storočia. A minulý rok vystúpil na Pohode so špičkovým dánskym súborom Figura Ensemble. V Paríži žijúci Knox sa v súčasnosti venuje sólovej kariére a komornej hudbe. V posledných rokoch vydal niekoľko kritikou ocenených nahrávok pre label ECM, na ktorých sa v inšpirujúcom dialógu stretáva nová a stará hudba. Takýto program predstaví i v Bratislave, no počas Bratislavskej noci komornej hudby sa s francúzskou violončelistkou Agnès Vesterman pripojí i k známym slovenským hudobníkom (Milan Paľa, Marian Svetlík, Jozef Lupták, Nora Skuta, Jordana Palovičová).
Maratón klasickej hudby, patriaci k tradíciám festivalu, tentoraz ponúkne na ploche jedného večera diela Janáčka, Prokofieva, Šostakoviča, Suchoňa, Schumanna, Brittena a Brahmsa. Snahu o prekračovanie hraníc (žánrových, štýlových i medzi umeniami) festival potvrdí i improvizačnými projektmi akordeonistu Borisa Lenka a perkusionistu Štefana Bugalu, džezovým koncertom dua Juraj Bartoš a Ľuboš Šrámek, poctou Dežovi Ursinymu, ale aj výstavou fotografií známeho džezového kontrabasistu Roberta Ragana. Festival uzavrie v Dóme sv. Martina neobyčajný projekt If Grief Could Wait výraznej osobnosti nórskej alternatívnej hudobnej scény, speváčky Susanne Wallumrød (sestra známeho džezového klaviristu Christiana Wallumrøda) a harfistky Giovanny Pessi, ktorý spája neobvyklé akustické aranžmány piesní kanadského barda Leonarda Cohena, britského pesničkára Nicka Draka, autorské skladby Wallumrød a hudbu Henryho Purcella. „Tichá sila hlasu Wallumrød na pozadí archaických nástrojov pôsobí fascinujúco,“ napísal o nahrávke vydavateľstva ECM, na ktorej počuť barokovú harfu, historický sláčikový nástroj viola da gamba i netradičnú nyckelharpu, kritik britského denníka The Guardian John Fordham. „O solitude, my sweetest choice! / Places devoted to the night, / Remote from tumult and from noise, / How ye my restless thought delight!“ Jedna z najkrajších piesní anglického barokového génia Henryho Purcella (1659–1695) z roku 1686 hovorí o osamelosti nádherným poetickým jazykom. Aj po stáročiach dokáže jeho hudba pôsobiť rovnako bezprostredne a intímne ako napríklad Cohenova Who By Fire, a to aj vďaka krehkému, introvertnému a neštylizovanému prejavu nórskej speváčky, ktorý môže miestami niekomu vzdialene pripomenúť Björk. Hudba tichej sily, katarzia prostredníctvom smútku, ktorý dokáže byť krásny a typické konvergenčné spojenie zdanlivých paradoxov, ktoré potvrdzujú, že hrať sa na nemmenosť hraníc v hudbe naozaj nemá zmysel.
Festival Arcus Temporum sa konal 23. do 25. augusta v Pannonhalme.
Festival Konvergencie sa bude konať od 15. do 22. septembra v Bratislave.
Autor je spolupracovníkom festivalu Konvergencie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.