Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

V zóne mieru

.časopis .týždeň vo svete

Prišli k nám z moslimských krajín, kde bol alebo je krvavý konflikt. Nie sú to utečenci z táborov. Získali tu prácu, založili si rodiny, majú spoločenské postavenie, niektorí aj slovenské občianstvo. Afganský lekár, egyptský a sýrsky inžinier. Čo si myslia o tejto krajine? A čo o tej, odkiaľ pochádzajú?

.pri príprave tohto článku sme sa rozprávali s viacerými ľuďmi, ktorí pochádzajú z ťažko skúšaných krajín. Už len vyslovenie ich názvu naháňa Slovákovi, bežnému konzumentovi správ, hrôzu. Strach hovoriť slobodne svoje názory mali aj oni, u nás žijúci cudzinci. Boja sa o osud svojich príbuzných, ktorí ostali žiť napríklad v Sýrii. A pritom Slovensko určite nepatrí medzi krajiny s početnými komunitami moslimských imigrantov. Skôr naopak. Nie sú tu nevítaní, no migračná politika uprednostňuje cudzincov z kultúrne blízkych krajín – teda z kresťanských. Neexistuje tu jediná mešita a tí, čo by ju chceli postaviť, nezískajú na to povolenie.
Urobme si teraz malý kvíz. Ktorého migranta z moslimskej krajiny poznáte ako spoločensky známu osobnosť? Väčšina asi uvedie meno speváka Ibrahima Maigu či režisérky Sahry Karimi. Niektorí si vďaka rozhovorom pre mnohé médiá spomenú možno na nášho najuznávanejšieho odborníka na komáre, Afganca Nasira Jaliliho. A inak? O väčšine tých, čo sú pre Slovensko vďaka svojim schopnostiam prínosom, nevieme. Mnohí z nich pritom prišli pred desiatkami rokov na študijné pobyty ešte do socialistického Československa – a ostali tu žiť.

.kresťan a komunista
Ak chcete nájsť dokonale integrovaného Sýrčana, ktorý dnes, v čase eskalácie konfliktu vo svojej bývalej vlasti, ochotne poskytuje rozhovory slovenským médiám, tak strojný inžinier Jalal Suleiman (48) je vhodný tip. Záhadne sa usmieva a tvrdí, že čosi podstatné o ňom určite neuverejníme. „Som podpredseda Komunistickej strany Slovenska,“ povie a očakáva údiv. Suleiman žije u nás od roku 1985, keď do „bratskej“ ČSSR prichádzalo okolo 70 sýrskych študentov ročne. Dnes Slovensko poskytuje Sýrii iba jedno štipendium. „Je to veľká škoda pre obidve krajiny. Vlani pôsobilo na riadiacich funkciách v Sýrii 360 ľudí, ktorí študovali v Československu, majú túto krajinu v srdci,“ hovorí Suleiman.
Ako príslušník menšiny – etnickej aj politickej – sa nevyhýba ani otvorenému hodnoteniu politickej situácie v našej krajine. KSS má dnes podprahové, asi dvojpercentné preferencie, to ho však nevyvádza z miery. Povie hrdo, že nie sú manažérska strana ako SMER-SD a na schôdze ústredného výboru prichádzajú takmer všetci jeho členovia na vlastné náklady. Jeho názor na vládnu stranu je plný metafor. „Ak sa ma opýtate na ich sociálnodemokratickú orientáciu, tak musím povedať, že sú ako vrabce, ktoré vyrástli v našich dlaniach. A ak sa opýtate na vernosť ideálom, tak by som vám povedal, že už dávno odleteli. Je logické, že veľkokapitál podporuje SMER-SD,“ myslí si Suleiman. Donedávna bol prezidentom Slovensko-arabského centra, ktoré v rokoch 2010 až 2011 vydávalo v arabčine písaný časopis Mosty. Cieľom bola prezentácia Slovenska v jedenástich krajinách arabského sveta, ale aj reklama pre slovenských podnikateľov. Neskôr jeho vydávanie pre nedostatok financií zastavili. Dnes sa Suleiman venuje tlmočeniu, prekladom a konzultáciám pre ambasády arabských krajín na Slovensku. Tlmočí aj pri oficiálnych vládnych návštevách našich predstaviteľov v týchto krajinách.
Jeho životný príbeh je výpovedný. Po doktoráte na strojníckej fakulte v Bratislave, kde potom aj učil, prešiel kvôli vyššiemu zárobku do súkromnej firmy. Získal občianstvo a ako 33-ročný si na Slovensku odslúžil aj vojenčinu. Žije tu aj jeho brat, stavebný inžinier, ktorý v Bratislave študoval v 70. rokoch. Suleiman sa oženil so Slovenkou, jeden jeho syn študuje na Ekonomickej univerzite, druhý je gymnazista. Väčšina jeho príbuzenstva, teda mama a piati bratia, ostali v Sýrii, denne sú spolu v kontakte, telefonickom alebo mailovom. Pri otázke, či uvažoval o návrate do rodnej Sýrie, kde bol naposledy v zime 2012, sa zamyslí iba na krátko: „Mal som už niekoľkokrát zbalené kufre. Keď som však končil inžinierske štúdium a poskytli mi tu možnosť robiť doktorát, tak som ich opäť vyložil. Neskôr som tu urobil docentúru, deti už vyrástli, tu som doma. V Sýrii už poznám málokoho, nemám tam kamarátov.“
Pochopiteľne, hlavnou témou súčasnosti je konflikt v jeho rodnej krajine, ktorý už priniesol viac ako stotisíc obetí a inšpektori OSN v čase uzávierky tohto článku preverujú použitie chemických zbraní – a americké námorníctvo je v Stredozemnom mori pripravené na vojenský zásah. Suleiman sa netají tým, že stojí na strane prezidenta Bašára al-Assada, aj keď predtým, za vlády jeho otca, bol v opozícii a dvanásť rokov Sýriu nenavštívil. Nehovorí dnes o občianskej vojne, ale o vojne proti terorizmu. „Sýria bola predtým jedna z najbezpečnejších krajín  na svete. Nie náhodou bývalý pápež Ján Pavol II. prvýkrát vstúpil do mešity v Damašku,“ hovorí Suleiman a dodáva: „Násilie bolo vyprovokované zvonka.
Uvediem príklad. Nedávno som volal bratovi, ktorý študoval v Rusku, pracuje ako detský lekár. Ironicky mi povedal, že viac robí tlmočníka než lekára. Keď ide do práce, ozbrojenci kontrolujú veľký dav ľudí a musí prekladať z ruštiny – väčšinou sú to čečenskí žoldnieri. Na území Sýrie sú státisíce mudžahedínov, ktorí prišli z celého sveta. Bojujú proti prezidentovi.
Západ by mal pochopiť, čo sa tam deje. Minulé storočie patrilo nafte, v tomto storočí bude rozhodovať plyn a predpokladá sa, že Sýria je uzol týchto trás, Rusko sa nechce vzdať svojho vpylvu, Katar potrebuje dostať svoj plyn na sever cez Turecko. Je to prekliatie tých krajín.“
Suleiman hovorí o odhodlaní Sýrčanov bojovať a brániť svoju krajinu. Opäť spomína svojho brata, ktorému pred rokom ponúkol, že ak chce, zabezpečí jemu a jeho rodine vízum, aby mohli vycestovať do bezpečnej krajiny. „Povedal mi, že vlasť nie je hotelová izba, aby sme ju opustili do iného hotela vtedy, keď sa zhoršia služby. Lenže Damask nie je Kábul, je to sedemtisíc rokov staré mesto. Ak niekomu dáva kľúče od svojich brán, vie veľmi dobre, komu. Ak džihádisti ovládnu toto mesto, ohrozí to Európu. Slovenské tajné služby nám dodnes nepovedali, koľko Slovákov bojuje na strane povstalcov. A pritom tam bojujú Belgičania, Francúzi, nedávno tam vládne jednotky zabili Poliaka,“ tvrdí Suleiman. On sám je pritom kresťan, hrdý príslušník dvetisíc rokov starej cirkvi a rodák z krajiny, kde vznikli prvé kresťanské spoločenstvá.
Na záver dodáva, že Slovensko ho prijalo veľmi dobre. „Jazdím veľa po Slovensku.
Keby som poznal rodnú Sýriu tak ako Slovensko, bol by som šťastný. Mnohí hovoria, že Slováci sú štedrí. Ale pravda je, že všetky národy sú štedré. A kto je chudobnejší, ten je štedrejší. Ja mám inú charakteristiku na Slovákov. Sú usilovní. A nedostatky? Veľmi neskoro sa ozývate. Ocitnete sa v rohu a stále ste ticho, to ma trápi.“

.kostol je v srdci
Kresťanom z prevažne moslimskej krajiny je aj Egypťan Michael Basta (33). Na Slovensku, kam ho priviedla láska, žije druhý rok. Očakáva tu potomka a hľadá si prácu. Pracoval pre firmy ako Mercedes, IBM alebo Orange, usiluje sa ako finančný analytik zužitkovať dva ekonomické diplomy a desaťročné skúsenosti s medzinárodnými spoločnosťami. Okrem arabčiny ovláda angličtinu, nemčinu, španielčinu a najnovšie aj základy slovenčiny.
Basta pochádza zo štandardnej egyptskej rodiny. Ako sám hovorí, ani bohatej, ani chudobnej. Otec, letecký inžinier, do roku 1973 pôsobil v armáde, neskôr pracoval pre španielsku leteckú spoločnosť. Mladý Michael tak vďaka voľným letenkám do šestnástich rokov spoznal mnohé krajiny Európy – otec ho brával so sebou. Jeho mama je účtovníčka. Má jediného súrodenca, sestru, ktorá ukončila fakultu turizmu.
„Kopt nie je označenie náboženstva, znamená to čistý, pôvodný Egypťan. Môj predok bol možno faraón Ramzes,“ smeje sa Basta a dodáva: „Keď sem prišli Arabi, našli tu pôvodných Egypťanov, Koptov. Niektorí z nich konvertovali na islam, iní ostali kresťania. Egypt je moslimská krajina a keď vyhralo Moslimské bratstvo, stalo sa to ešte výraznejšie. Pred tvojou tvárou sa na teba usmievajú, no poza chrbát ti škodia. Ak sa uchádzaš o prácu, tak navonok ťa vítajú, no potom tvoj životopis založia celkom dole. Uvediem príklad. Po skončení univerzity som sa uchádzal o prácu vo veľkej spoločnosti s tisíc zamestnancami. Traja z nich, ako viem, sú kresťania. Povedali mi, že ma nevezmú. Bol som dosť asertívny na to, aby som sa opýtal na dôvody. Vraj už majú dosť kresťanov a nie sú pripravení zriadiť pre nás chrám. Cítil som vtedy beznádej.“
Opísaný príbeh sa udial ešte za vlády Husního Mubaraka. Priame perzekúcie Koptov, zapaľovanie kostolov, domov a obchodov, prišli až po nástupe Mursího. „To, čo sa deje v Egypte, je najmä absencia vzdelania. Nevzdelané osoby nenávidia ostatných. Cítia sa nad nami nadradení. Je to konflikt medzi kresťanmi a moslimami, nútia nás prechádzať na islam. Pred pár dňami hlava našej cirkvi povedala: nevadí, ak chcete zapáliť naše chrámy, zapáľte ich, kostol nie je budova, kostol je v našom srdci. Nedovolím žiadnemu kresťanovi, aby išiel chrániť kostoly. Synovia moji, povedal kresťanom aj moslimom, nechráňte kostoly, to sú iba stavby, ľudský život je cennejší. To je dôvod, prečo kultivovaní moslimovia začínajú chrániť kresťanov,“ vysvetľuje Basta, ktorý sa aktívne zapojil do revolúcie proti Mubarakovi v roku 2011 – dnes cíti dezilúziu, revolúciu si privlastnilo Moslimské bratstvo. On sám očakával, že revolúcia prinesie vládu práva a slobodu prejavu. Postupne ho všetko sklamalo. Prezident Mursí prepustil z väzení stovky zločincov. „To neboli politickí väzni, ako sa tvrdilo, ale nebezpeční teroristi. Napokon, aj samotný Mursí bol kedysi väzeň, k úteku mu dopomohol Hamas,“ vysvetľuje Basta.
Dnes jazdí do Egypta raz za tri, štyri mesiace. Navštívi rodinu, no žiť chce na Slovensku. Študoval na viacerých miestach Európy, časť života prežil vo Viedni. Slováci majú podľa neho málo skúseností s inou mentalitou. Keď povie, že je Egypťan, nechcú veriť, že je kresťan, a nie moslim. „Chcem si tu založiť rodinu, cítim sa lepšie v malej krajine, akou je Slovensko. No prekáža mi, že tu ľudia nie sú až takí družní ako u nás, rodiny a priatelia sa málo stretávajú,“ dodáva Basta na záver.

.čo budem piť v krčme čaj?
Vždy v období, keď sa liahnu komáre a strpčujú nám život, je z neho mediálna celebrita. Afganec Nasir Jalili (52) žije v dedinke na južnom Slovensku. S manželkou, ktorá má maďarskú národnosť, má dve dcéry. V čase našej návštevy očakával príchod brata z Nemecka, no v duchu tradičnej afganskej pohostinnosti nám naoberal plnú tašku chutných sliviek a v miestnej reštaurácii si dal záležať, aby dal najavo, že miestni ho majú v úcte. Jalili sa narodil v Kábule, kde študoval tri semestre medicínu. Začiatkom 80. rokov študoval na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave biológiu so špecializáciou na parazitológiu. Neskôr za svoju prácu získal medzinárodné uznanie, je členom parazitologických spoločností doma aj vo svete.
„Sme vzdelaná rodina. Otec pracoval v administratíve a matka pre UNICEF, zaočkovala 300-tisíc detí. Moji rodičia pochádzajú z provincie Balch na severe Afganistanu. V meste Mazáre Šaríf sme si žili pred príchodom Talibanu ako v raji. Mali sme dom a dvor s rozlohou dvetisíc štvorcových metrov, babka mala dvesto ruží, veľké jazierko, platany. Mal som krásne detstvo,“ spomína Jalili s tým, že po tom, ako sa Taliban zmocnil v 90. rokoch krajiny, jeho rodičia emigrovali do Holandska – on sám odišiel na Slovensko už oveľa skôr, v roku 1980. Priznáva, že v rodnej krajine nebol 23 rokov, od októbra 1990. Necíti to ako potrebu. Slovensko už považuje za svoju vlasť a s vďakou spomína na svojho školiteľa na parazitológii, neskôr ministra medzinárodných vzťahov Pavla Demeša. Keď k nám prišiel za socializmu, študovalo v Československu na základe medzivládnych dohôd asi tristo Afgancov. Mnohí z nich tu stále pôsobia ako významné osobnosti.
„Najskôr som sa pohyboval v Bratislave v kruhu medzi internátom a fakultou. Po večeroch som chodil s kamarátmi na pivo. Som moslim, ale čo budem piť v krčme čaj? Hriech je to, čo ide z úst a nie to, čo ide do úst,“ smeje sa Jalili a dodáva: „Slováci ma prijali výborne. Hneď v prvom ročníku ma spolužiak Laco pozval na Vianoce k svojej rodine na Kysuce. A naučil ma nadávky. Zbytočne som mu vysvetľoval, že tí, čo chodia do školy v Afganistane, nenadávajú. Dojali ma, keď mi dali pod stromček darček, čosi také som predtým nepoznal. Vo štvrtom ročníku ma kamarát z izby pozval k sebe na Považie, jeho mama mi kúpila za päťsto korún oblek z Makyty Púchov, kde pracovala. Prišli aj na moju promóciu, namiesto mojich rodičov, ktorí nemohli vtedy prísť. Vážim si ich dodnes ako svojich rodičov.“
Jalili získal dva roky po svadbe, teda v roku 1997, slovenské občianstvo. Voči svojej novej vlasti vie byť aj kritický. Hovorí, že vzťahy medzi ľuďmi sa za posledné štvrťstoročie zhoršili. Trápi ho zlý obraz Afganistanu na Slovensku. Po roku 2001 zorganizoval konferenciu, na ktorej vysvetľoval, že Afganistan nie je teroristická krajina. Zväz Afgancov na Slovensku, kde bol podpredsedom, vydal o Afganistane monografiu v slovenčine, na ich oslavy nového roka v marci chodia stovky hostí vrátane diplomatov západných krajín. No domov by sa už nevrátil. „Chcem byť užitočný na Slovensku, tu učím budúcich lekárov, tu mám rodinu,“ dodáva Jalili na záver.

.tu cítim pokoj
Stretávame sa v trnavskom McDonalde. V športovom tričku vyzerá mladý Iračan Amer Mayyahi (26) ako študent americkej univerzity. Neustále sa usmieva, aj keď je exilant, ktorý stratil vlasť. V Bagdade, kde s rodinou žil, mali krásny dom. V tomto starobylom meste prežili aj vojnu. Zlé veci sa však usiluje z pamäti vytesniť. Trápi ho obraz jeho krajiny ako epicentra násilia, aj v čase nášho rozhovoru v Bagdade explózie zabili 70 ľudí. „Vždy sa snažím Slovákom vysvetliť, že som z najstaršej civilizácie. Mnohí zabudli, že Irak je Mezopotámia, Chammurapiho zákonník, v Iraku vymysleli koleso, sumerské písmo. Som smutný, keď médiá ukazujú len zlé veci z Iraku. Sme veľmi spoločenskí, tešíme sa z hostí, radi sa zabávame,“ hovorí Amer Mayyahi.
Na Slovensko prišiel v roku 2006. Bola to náhodná voľba, hľadal bezpečné miesto pre život, kde by mohol pokračovať v štúdiu medicíny. Pochádza z umeleckej rodiny; mama je sochárka, študovala v Paríži, otec je známy dizajnér. „Keď som sem prišiel, ako prvú vec som sa učil po slovensky. Potom som začal študovať aplikovanú informatiku a informatizáciu v priemysle. Dokončujem štúdiá a popri tom pracujem ako účtovník vo firme Kraftwood,“ vysvetľuje Mayyahi, ktorý už tri a pol roka pracuje aj ako dobrovoľník UNICEF-u. Vo voľnom čase navštevuje slovenské školy a vysvetľuje, aké sú medzinárodné práva detí.
Zatiaľ nemá priateľku, žije sám a čaká na udelenie slovenského občianstva. Celá jeho rodina sa podobne ako on z Iraku vysťahovala – najprv do Turecka, teraz od júla do Spojených štátov. „Milujem Trnavu, aj keď som tu jediný Iračan. Tu cítim pokoj. Som moslim, ale mešita mi nechýba. Viem, že niektorí cudzinci si v novej vlasti pripadajú stratení, no ja som spoločenský človek a Slováci rýchlo opätujú city,“ hovorí Mayyahi dobrou slovenčinou. Na čo si však zvyká u nás ťažko, je nižšia miera družnosti. V Iraku sú oveľa silnejšie putá v rámci rodiny aj medzi priateľmi. Tým, že je v širokom okolí jediný Iračan, dáva si oveľa viac záležať na tom, ako sa správa. „Mnohí cudzinci tu skončili na zlej ceste, ja som si povedal, že nesmiem robiť hanbu Iraku. Na semafore vždy čakám na zelenú. Vnímam, že ľudia ma sledujú, že cezo mňa si vytvárajú obraz o cudzincoch,“ hovorí. Pri otázke, či tu mal aj nejaké zlé skúsenosti, sa dlho zamyslí. Krátko po príchode nevedel po slovensky a stávalo sa mu, že keď sa na ulici pokúsil niekoho niečo opýtať, dotyčný sa otočil a bez slova odišiel. „Moja rodina ma naučila milovať život a ľudí. Musím dokázať, nie som terorista. Cítim, že aj ľudí okolo seba tu na Slovensku musím nabíjať energiou. Jednej veci však nerozumiem. Máte krásnu krajinu, prešiel som ju krížom-krážom, nezažili ste vojnu a mám pocit, že sa z toho málo tešíte,“ dodáva Mayyahi na záver.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite