Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Top potopy

.časopis .reportáž

Veľká voda, ktorá koncom minulého týždňa u nás kulminovala, zaplavila médiá nielen pochopiteľným strachom, ale aj hystériou. A pritom obrovské ľudské tragédie spôsobila v nedávnej dobe inde. V Spojených štátoch, v Pakistane alebo v Japonsku.

.spomínam si na to celkom presne. Ako porotcovia súťaže Czech Press Photo sme sa pred asi desiatimi rokmi doslova prehrabávali kopami fotografií zaplavených domov, bezradných ľudí v čižmách, ponorených v bahne a trosiek po povodniach. Keď vtom sa pred nami objavila séria z pražskej zoo. Čosi úplne iné. Netrpeli „iba“ ľudia, ale „aj“ zvieratá. Jednu z tých fotografií, zúfalého slona Kádira s hlavou ponorenou po temeno a chobotom vystrčeným nad hladinu, sme ocenili ako Fotografiu roka. Bola to správna voľba? Nevyzeral Kádir,  akoby sa iba kúpal? Otázky, ktoré sa mi vnucujú dodnes.
Veľká voda je tragédia, nie atrakcia pre zvedavcov s fotoaparátom v mobilnom telefóne. Niekedy nezadržateľne pomalá, inokedy šokujúco rýchla. Niekde sa živel preženie, inde stojí. Dni aj týždne. Keď Slovensko postihli ničivé záplavy v lete 2010, s kolegami z humanitárnych organizácií sme prvýkrát v dejinách tejto krajiny spojili svoje úsilie. Vytvorili sme spoločnú databázu postihnutých domácností a najmä spoločné tímy terénnych pracovníkov, ktorí viac ako tisíc domácností osobne navštívili, aby zaznamenali mieru škôd, od ktorej potom bola závislá výška našej pomoci. Na ich fotografie nikdy nezabudnem. Zničené podlahy a nábytok. No až na pár tragických výnimiek, najmä po zosuvoch pôdy v Nižnej Myšli a v Kapušanoch, všetky domy ostali stáť. A obete na životoch sa dali spočítať na prstoch ruky.
Sme teda relatívne šťastná krajina. Na rozdiel napríklad od Japonska, ktoré postihlo predvlani cunami. Zdvihnutá hladina po zemetrasení na dne oceánu nepredstaviteľnou silou ničila všetko, čo jej stálo v ceste. Do výšky takmer štyridsať metrov a do hĺbky takmer desať kilometrov zaliala východné pobrežie ostrovného štátu. Odrezala domy od zeme ako žiletkou, nezabudnuteľná je najmä fotografia starkého, ktorý sa vyškriabal na strechu svojho domu – plával na nej uprostred oceánu. Nezabudnem na pohľad, ktorý sa mi naskytol v mestečku Onagawa. Z vyvýšeného miesta na nádvorí nemocnice som s hrôzou pozoroval spúšť pod sebou; autá naplavené na strechu trojpodlažných budov, domy označené bielym kruhom na znak toho, že požiarnici už vyniesli telá obetí. V rybárskom mestečku Išinomaki nás s tlmočníkom Petrom Bohovom skoro ráno zastihlo ďalšie zemetrasenie. Steny budov sa triasli a hučali ako po nízkom prelete lietadla. V panickom strachu pred cunami sme utekali kade ľahšie.
Povodeň si obete nevyberá. Japonsko ako jedna z najvyspelejších krajín sveta sa s jej následkami vyrovnávalo z veľkej miery samo a obdivuhodne rýchlo. Naopak, Pakistan je jedna z najbiednejších krajín, navyše oprávnene považovaná za cvičisko a útočisko Talibanu. Keď rozsiahle úrodné nížiny Pandžábu zaliali po dažďoch rozvodnené toky spod veľhôr na severe, bezradným ľuďom zhadzovali pomoc z vrtuľníkov – a fotografovali ich pritom. Pred vodou nemali kam ujsť. Koryto rieky sa rozlialo desiatky kilometrov do šírky. Protipovodňová ochrana, akú poznáme od nás, je ilúziou. A nástojčivo sa vynára otázka, či má život Pakistanca „spravodajsky“ nižšiu hodnotu ako život obyvateľa niektorej z vyspelých krajín. Pretože táto povodeň odtiekla z našich médií skôr, než začali klesať hladiny pakistanských riek.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite