Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stredná Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .týždeň vo svete

V tej našej Európe medzi Nemeckom a Ruskom je to skôr pravidlo než výnimka. Mestá, v ktorých žijeme, boli len pred storočím celkom inými mestami. Nielen vzhľadovo, keďže mnohé boli zničené počas druhej svetovej vojny, ale aj vnútorne. Ľudia, ktorí v nich žijú dnes, majú s tými, ktorí tam žili len pred storočím, len málo spoločné. Nejde iba o počty, keď sa počet obyvateľov niekoľkonásobne zvýšil, ale aj o celé národnostné, náboženské a jazykové zloženie.

Litovský Vilnius bol ešte pred sedemdesiatimi piatimi rokmi, teda v dobe, na ktorú si ešte najstarší z nás môžu pamätať, poľsko-židovským mestom. Bolo súčasťou Poľska, rodiskom zakladateľa moderného Poľska Józefa Pilsudského aj rýdzo poľského básnika Czeslawa Milosza, hoci v tej dobe už v jeho vzdialenejšom okolí prevažovali Litovci.
Dnes už Vilnius Poliaci navštevujú takmer výhradne ako turisti a poľská menšina obklopila po vojne vysťahované nádherné stredoveké staré mesto len v jeho okrajových častiach a dedinách naokolo. Stotisíc Poliakov po roku 1945 bolo vyhnaných a odišli kamsi do západných častí dnešného Poľska, zbavených Nemcov, ktorí utiekli a boli vyhnaní zase ďalej na Západ. Z Vilniusu, kedysi takmer čisto poľského, zostali štatistiky (16 percent obyvateľov Vilniusu sú vraj Poliaci, ale ja som žiadneho nestretol), hroby (v jednom z nich je pochované Pilsudského srdce), spomienky na Poľsko-litovskú úniu, na konci stredoveku najväčší štát v Európe, aj barokové katedrály. A Čierna Madona, ktorá je dodnes pútnickým miestom, za ktorým sa do Vilniusu vydávajú tisícky Poliakov zo všetkých kútov sveta vrátane Poliakov z českej časti Sliezska. Litovských Poliakov majú v dnešnej Litve radi ešte menej než u vás na Slovensku máte slovenských Maďarov alebo u nás v Česku Nemcov, osobitne tých sudetských. Nemôžu tu používať poľské mená, nazývať dediny a mestá poľskými názvami, nemôžu maturovať v poľštine. A to napriek tomu, že Litva je už roky v Európskej únii a o niekoľko mesiacov jej bude dokonca predsedať.
Vilniuskí Židia, ktorí tvorili pred druhou svetovou vojnou tretinu obyvateľov mesta, dopadli ešte omnoho horšie. Na začiatku vojny vraždení Litovcami, potom vyhladení nacistami, dnes sú len spomienkou. Majú pamätníky, jednu synagógu (z pôvodných sto), múzeum, ale inak tu nezostalo nič. Dnes je Vilnius litovsko-ruské a len trochu poľské mesto, akým nikdy predtým nebolo. Tak ako Praha nikdy nebola čisto česká, Bratislava slovenská a Wroclaw poľská. Ja žijem na mieste, kde žijú moji príbuzní už po štvrtú, piatu generáciu a v kraji, kde nájdem svoje korene od roku 1620 a keby existovali matriky z doby pred tridsaťročnou vojnou, tak ešte omnoho ďalej. Keď sa prechádzam krásnym, ale úplne iným Vilniusom, hovorím si, že na obyvateľa stredovýchodnej Európy mám vlastne šťastie.

Autor je redaktor Lidových novín a MF DNES.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite