Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Štramák Max

.laco Teren .časopis .umenie

Vo viedenskej Albertine práve prebieha veľká retrospektívna výstava Maxa Ernsta, maliara, ktorého veľmi dobre poznáme. Poznáme? Skutočne?

Dada Max, the Punchingball, Ingres gazometrique, FATAGAGA, Loplop, prvý medzi vtákmi, to sú všetko mená a přívlastky, patriace jednému z najväčších mágov dvadsiateho storočia. Nemyslím kúzelníkov, ktorí vyhrávajú tendre na priestory v strede nášho malého mesta, myslím naozajstného čarodejníka, ešte lepšie demiurga, predvádzajúceho svoje magické kúsky v tichu a samote, vždy v spoločnosti krásnej ženy, často na úteku, znovu sa vracajúceho, nakoniec spočinuvšieho v lone svojej milovanej, medzi tokmi Loiry a Indry. Max, ten vážny. Max, ten vtipkár. Max Ernst.
Klišé sú zvláštna vec: akokoľvek proti nim bojujeme, stále vytvárame nové a nové.
O surrealizme vieme všeličo, ale najmä to, ako André Breton všetkých vylučoval zo skupiny, ako bol Dalí kvôli Gale na peniaze, ako sa stretávali dáždnik so šijacím strojom na operačnom stole a množstvo ďalších úplne nepodstatných vecí. Max Ernst? Poznám, surrealista, Breton ho vyhodil zo skupiny, Dalí mu zobral peniaze a on si zabudol dáždnik na operačnom stole po tom, ako mu z nohy vyoperovali šijací stroj, ktorý mu tam zabodla Gala, všetko viem.

.nevieš, neviem, nevieme.
Všetko sme odložili niekedy dávno do zásuvky, ktorú keď s vŕzganím otvoríme, vysypú sa z nej staré „prézle“. Nechceme už staré „prézle“!
V sobotu 5. januára 2013 otvorili na druhom poschodí viedenskej Albertiny retrospektívu Maxa Ernsta. To znamená pekne od začiatku až do sladkého konca. Kolín, Paríž, Provence, New York, Sedona – Arizona, Los Angeles, znovu Paríž a nakoniec Tourainne, rajská zahrada sladkej Francie. Aké idylické, prejsť skoro celým svetom a skončiť v raji. Keď si však k tomu pridáme skurvené dvadsiate storočie, dve svetové vojny a život na úteku, idylka sa nám vytratí. Max prichádza, ako mnoho iných, do Paríža po skončení prvej svetovej vojny, v jeho prípade prehranej vojny. Obľúbenosť Nemcov vo Francúzsku bola a ešte stále je príslovečná. Štramák Max sa však naučí rýchlo „parížštinu“ a – ako naňho spomína Lucien Freud, ktorý ho stretol v päťdesiatych rokoch – bol parížskejší ako Parížania, najmä čo sa týka zlomyseľnosti. Stal sa čoskoro miláčikom surrealistického okruhu, vždy elegantný, vždy s humorom, vždy s dávkou sebairónie, ktorá ináč akoby v súčasnosti úplne vypadla z Top Twenty. Maľuje dom Paulovi a Gale Eluardovcom, ich deti ešte doteraz spomínajú, ako sa tých malieb báli.
Mimochodom, tie maľby sú krásne, jedna z nich je na výstave aj na plagáte.
Obdobie v Provence, kde žije s krásnou jurodivou Leonorou Carringtonovou, je poznačené udalosťami v Nemecku a situáciou v celom svete – schyľuje sa zase k vojne. Kanárik Max to cíti a spieva temným hlasom, dvakrát ho zatknú ako nebezpečného cudzinca, až kým s pomocou otca svojej družky neutečú cez Španielsko. Leonora ostáva v Madride, v psychiatrickej liečebni. Z toho obdobia napíše Leonora knihu s názvom Tam dole. Leonora Carrington sa potom stala jednou z najznámejších mexických maliarok, jej dielo dávam každému do pozornosti.
Max pripláva do New Yorku. Elis Island, nádej všetkých príchodzích do Ameriky, je pre Maxa s nemeckým pasom, utekajúceho z Francúzka, skôr múrom ako bránou. Našťastie mu pomôže priateľka Peggy Gugenheim, a nežiaduci cudzinec sa dostane na ostrov Manhattan. Pomerne skorý odchod do arizonskej pustatiny nie je romantickým dobrodružstvom, ale skôr azylom v krajine azylu. Tu prečká väčšiu časť vojny so svojou priateľkou Dorotheou Tanningovou v dome, ktorý si sami postavili. Mýtická krajina Arizony prinesie Maxovi, tak ako mnohým umelcom, nové čarovné obrazy. Po skončení vojny a krátkej zastávke v LA sa v roku 1953 vracia do Paríža a o dva roky neskôr začína žiť v v malebnom mestečku Huismes pri Chinon v Tourainne, uprostred spomínanej záhrady Francúzska. Tu pokračuje a uzatvára demiurgovo Veľké dielo, vznikajúce počas celého života utekajúceho a vracajúceho sa pútnika. Kúzelné obrazy toho, čo na svojej ceste videl a stretol.
To všetko, teda určite veľkú časť z toho, môžeme do 5. mája 2013 vidieť na výstave v Albertine, pripravenej v spolupráci s Fondation Bayeler. Stihnem to aj viackrát.
Privíta nás veľká fotografia elegantne stojaceho Maxa, obkračujúceho dreveného hojdacieho koňa. To nietzscheovské dieťa v mužovi sa zmení s vynechaním predložky na zrkadlové dieťa-muža. Vitajte vo svete vagabunda Maxa!
V dávnych dobách pri navšteve dražďanského Zwingru som si dal o polnoci v opernej kaviarni jediné jedlo, ktoré o tom čase ešte podávali, s názvom Strammer Max. Na kocky pokrajaný tmavý ražný chlieb a na kocky pokrájaná šunka s dvoma volskými okami na vrchu, k tomu štamperlík Kornu a noc sa môže začať. Ako hovorila Tonova Stanova babka:
„Tóno, noc má svoju moc.“
A keď sa zadarí, môžete sa nad ránom ocitnúť v Paríži a uvidieť Štramáka Maxa s dymiacou hrivnou v rukách, tancujúc prázdnymi ulicami Bellville smerom k bránam Pere Lachaise. Zbohom Max, vitaj Max!

Diela Maxa Ernsta si môžete pozrieť vo viedenskej Albertine do 5. mája 2013.

Autor je maliar.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite