Bola to bežná agentúrna správa. Vecná, trochu nudná, úradnícka – ministri vnútra krajín EÚ minulý týždeň odhlasovali, že Slovensko spolu s ďalšími štátmi vstúpi o pár týždňov, 21. decembra tohto roku, do schengenského priestoru.
Neboli z toho palcové titulky, nestrhli sa vášnivé diskusie, dokonca ani politici sa nepretekali, čia je to zásluha. Tak, ako sme pasívne prijali ďalšie obmedzenia našej slobody v novej zmluve o EÚ, tak pasívne prijímame aj tie rozšírenia našej slobody, pre ktoré mohla byť Európa bez bariér skvelým projektom. Práve sme získali úplnú slobodu pohybu, ale nič to už s nami nerobí. Akoby sme už zabudli, aké to tu bolo, akoby sme už vôbec žiadne zhoršenie, ale ani zlepšenie nášho života nevedeli prežiť s autentickým odporom alebo radosťou.
A pritom je to správa, na ktorú čakali celé generácie slobodymilovných ľudí omnoho viac, než na lepší dôchodkový systém či nižšie dane. Možnosť slobodne odísť a znovu sa vrátiť bol slovenský spôsob života, ktorý tejto krajine ukradli až komunisti. Z národa, ktorý bol zvyknutý migrovať za prácou po celom Uhorsku a neskôr sa odvážne vybral aj do Ameriky, chceli urobiť zápecníkov, a z dobrodruhov sa tak stali väzni za ostnatým drôtom.
Ale sen o slobode pohybu nezničili. Živili ho statoční politickí väzni, živili ho mnohí naši emigranti, živila ho tá časť cirkvi, ktorá sa nepoddala, a živili ho aj obete na hraniciach. Je to len osemnásť rokov od času, keď sa tu pokus o návštevu Západu trestal streľbou zo samopalu. Komunistický štát vraždil svojich občanov, keď z neho chceli slobodne odísť. Prokurátorka, ktorá prispela k vražde Milady Horákovej, bola nedávno v Česku odsúdená. A čo tí, ktorí rozhodli, že vraždiť sa bude aj na našich hraniciach? Čo tí, ktorí dávali utekajúcich ľudí trhať psom len na to vycvičeným? Ani z tohto sa nevykrútia – v knihe Zločiny komunizmu sú všetky vraždy na hraniciach mrazivo presne opísané.
Ani ostnatý drôt, ani samopaly a krvavé tesáky našťastie nezabránili, aby ľudia o slobodnom pohybe snívali. O pár dní, 21. decembra 2007, sa ten sen stane skutočnosťou. Prakticky po celej Európe sa budeme môcť pohybovať bez ponižujúcich kontrol druhoradých občanov, na aké sme ešte dnes zvyknutí. Takmer vrodený strach z pasových kontrol sa konečne skončí, mnohí rakúski colníci už nebudú mať šancu ukazovať, akí sme im odporní, a prekliate hranice, ktoré nám vpálila do hláv Moskva a jej domáci lokaji, definitívne zmiznú. Môžeme ísť, kam chceme, a keď o chvíľu padnú aj nezmyselné pracovné obmedzenia, ktoré nám pyšne nadelila stará Európa, budeme konečne môcť aj žiť, kde chceme. Až vtedy sa naplno vrátime do Európy.
Tento časopis nemá o EÚ ilúzie. Ale hoci vidíme, že väčšina jej projektov nie je založená na slobode, ale na socializme, rozšírenie schengenského priestoru považujeme za skvelú európsku kvalitu. Máme dôvod na radosť.
Neboli z toho palcové titulky, nestrhli sa vášnivé diskusie, dokonca ani politici sa nepretekali, čia je to zásluha. Tak, ako sme pasívne prijali ďalšie obmedzenia našej slobody v novej zmluve o EÚ, tak pasívne prijímame aj tie rozšírenia našej slobody, pre ktoré mohla byť Európa bez bariér skvelým projektom. Práve sme získali úplnú slobodu pohybu, ale nič to už s nami nerobí. Akoby sme už zabudli, aké to tu bolo, akoby sme už vôbec žiadne zhoršenie, ale ani zlepšenie nášho života nevedeli prežiť s autentickým odporom alebo radosťou.
A pritom je to správa, na ktorú čakali celé generácie slobodymilovných ľudí omnoho viac, než na lepší dôchodkový systém či nižšie dane. Možnosť slobodne odísť a znovu sa vrátiť bol slovenský spôsob života, ktorý tejto krajine ukradli až komunisti. Z národa, ktorý bol zvyknutý migrovať za prácou po celom Uhorsku a neskôr sa odvážne vybral aj do Ameriky, chceli urobiť zápecníkov, a z dobrodruhov sa tak stali väzni za ostnatým drôtom.
Ale sen o slobode pohybu nezničili. Živili ho statoční politickí väzni, živili ho mnohí naši emigranti, živila ho tá časť cirkvi, ktorá sa nepoddala, a živili ho aj obete na hraniciach. Je to len osemnásť rokov od času, keď sa tu pokus o návštevu Západu trestal streľbou zo samopalu. Komunistický štát vraždil svojich občanov, keď z neho chceli slobodne odísť. Prokurátorka, ktorá prispela k vražde Milady Horákovej, bola nedávno v Česku odsúdená. A čo tí, ktorí rozhodli, že vraždiť sa bude aj na našich hraniciach? Čo tí, ktorí dávali utekajúcich ľudí trhať psom len na to vycvičeným? Ani z tohto sa nevykrútia – v knihe Zločiny komunizmu sú všetky vraždy na hraniciach mrazivo presne opísané.
Ani ostnatý drôt, ani samopaly a krvavé tesáky našťastie nezabránili, aby ľudia o slobodnom pohybe snívali. O pár dní, 21. decembra 2007, sa ten sen stane skutočnosťou. Prakticky po celej Európe sa budeme môcť pohybovať bez ponižujúcich kontrol druhoradých občanov, na aké sme ešte dnes zvyknutí. Takmer vrodený strach z pasových kontrol sa konečne skončí, mnohí rakúski colníci už nebudú mať šancu ukazovať, akí sme im odporní, a prekliate hranice, ktoré nám vpálila do hláv Moskva a jej domáci lokaji, definitívne zmiznú. Môžeme ísť, kam chceme, a keď o chvíľu padnú aj nezmyselné pracovné obmedzenia, ktoré nám pyšne nadelila stará Európa, budeme konečne môcť aj žiť, kde chceme. Až vtedy sa naplno vrátime do Európy.
Tento časopis nemá o EÚ ilúzie. Ale hoci vidíme, že väčšina jej projektov nie je založená na slobode, ale na socializme, rozšírenie schengenského priestoru považujeme za skvelú európsku kvalitu. Máme dôvod na radosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.