Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hobitia izba

.yoani Sánchez .časopis .klub

Keď som kedysi skončila preduniverzitné štúdium, mala som pocit, že mi už nič nepatrí, možno už ani moje vlastné telo. Život v ubytovniach v človeku vyvolá dojem, že celá jeho existencia, intimita, osobné veci, ba aj nahota, to všetko sa stalo verejným statkom. „Zdieľať“ je povinné slovo, stalo sa takou normou, že už ani na chvíľu nemožno byť sám. Po rokoch mobilizácie, družstevných táborov a smutných školách som sa potrebovala predávkovať súkromím.

Prvýkrát som čítala knihy J. R. R. Tolkiena a Bilbov teplučký domov mi pripadal ako ideálny úkryt, kam by som sa rada schovala. Túžila som po mieste, kde by som si poukladala knihy, zavesila oblečenie, vybrala a zavesila fotky, a na dvere nakreslila značku „Stop“. Bola som vyčerpaná zo sprchovania v sprchách bez závesov, z jedla z ešusu a všetkých tých vší a pliesní. Hobití svet mi zrazu vytvoril domov, niečo, čo som v reálnom živote nemala. Vyhľadávala som túto fiktívnu dieru v strome vždy, keď už bola promiskuita hromadného spolužitia neznesiteľná.
Zbitý človek kdesi v mojom vnútri v tých rokoch pochopil, že tábory a internátne školy nie sú jedinými miestami, kde sa nerešpektuje súkromie ľudí. Náš Ostrov sa občas podobá na izbu dvojposchodových postelí, kde všetci vedia, čo ostatní jedia, s kým sa schádzajú a nad čím premýšľajú. Prísny pohľad riaditeľa preduniverzitného štúdia bol nahradený sledovaním Výboru na obranu revolúcie. Ten prvý sa staral, aby som mala vyžehlenú uniformu a čisté topánky, ten druhý sleduje, či zachovávam tie správne ideologické postoje. Ale pocit, že som „verejným statkom“ alebo „objektom spoločenského úžitku“, ten nezmizol. Naopak, za tie roky sa potvrdilo, že na Kube žijeme v obrovskej ubytovni, pod dozorom štátu. Počujeme zvon, ktorý nás volá k obedu, kombinovaný s krikom susedky. Ja som však pri všetkom tom kriku z postele nevyskočila. Zdržala som sa, aby som si pod podušku skryla zvláštnu a nebezpečnú knihu, kde trpaslík s chlpatými nohami fajčí fajku a užíva si teplo a intimitu svojho domova.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite