Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Predčasné parlamentné voľby sa uskutočnia 30. septembra


Viem, čo je to zbožný pohľad

.časopis .literatúra

Pred 100 rokmi, 14. marca 1913, sa narodil Dominik Tatarka. Minulý týždeň vyšli vo vydavateľstve Artforum prvýkrát knižne jeho Navrávačky.

„Ja viem, že zomieram, že odchádzam. Možno som iba smiešny pastier, nepochopiteľný človek. Jeden taký a taký človek, ktorý niečo chcel napísať, možno aj napísal, ale z toho nezostalo nič. Nič!” Tieto slová povedal Dominik Tatarka niekedy medzi novembrom 1985 a letom 1986 českej novinárke a spisovateľke, pražskej disidentke Eve Štolbovej. Prežíval vtedy posledné roky svojho života v praktickej izolácii, ktorú naňho uvalil husákovský komunistický režim. Pred jeho domom na Mišíkovej ulici bolo ustavične zaparkované auto a v ňom eštebáci, zaznamenávajúci všetky návštevy, prípadne vychádzky starého spisovateľa. „Ľudia sa s ním prestali stýkať,“ povedala nám pred časom Tatarkova priateľka, kunsthistorička Iva Mojžišová. „Ocitol sa v izolácii a neznášal to dobre.“ Jeho texty vychádzali len v samizdate a v exilových vydavateľstvách, vo vtedajšom umeleckom diškurze bol prítomný asi ako zamlčaný podmet vo vete – všetci o ňom vedeli, mnohí mali doma jeho Prútené kreslá, Panny zázračnicu či Démona súhlasu, jeho meno sa však vyslovovalo len v súkromí a stíšeným hlasom. Oficiálne neexistoval.
Eva Štolbová, s ktorou v tomto období (napriek svojmu veku) prežíval Dominik vášnivý milostný vzťah, mu kládla otázky o jeho živote, pričom jeho košaté odpovede si nahrávala na magnetofón. Ešte v roku 1986 nahrávku prepísala a s Tatarkovým súhlasom ich odovzdala Ludvíkovi Vaculíkovi. Ten dal text Martinovi M. Šimečkovi, ktorý ho spolu s Jánom Langošom zredigoval, upravil do viac-menej chronologickej podoby, vypustil otázky a vytvoril tak autorovo monologické rozprávanie. Takto zredigovaný text Dominik Tatarka autorizoval. Všetko o dramatickom príbehu Navrávačiek a ich variantov si možno prečítať v edičnej poznámke Petra Zajaca, ktorá je súčasťou aktuálneho artforového vydania.
Navrávačky sú Tatarkovým prerozprávaním vlastného života (najviac priestoru je venované detstvu, povstaniu a obdobiu krátko po vojne). Nejde v nich o biografické dáta – tie sú iba osou, okolo ktorej sa rozvíjajú autorove úvahy. Sú to úvahy číre, múdre, hlboké a možno aj vďaka svojskému jazyku, z ktorého cítiť, že boli najprv povedané a až potom napísané, mimoriadne svieže a objavné. Dominik rozpráva o detstve na Považí, o svojej matke, o zvieratách, o prostej múdrosti, ukrytej vo vidieckej každodennosti, pričom to celkom prirodzene prepája s aktuálnymi pocitmi režimom izolovaného starého človeka, ktorému zobrali to, čo mal najradšej: slobodu a možnosť rozprávať.
„Eva, už som otočený, otočený som k večnosti. Vieš, musíš mi dovoliť aj tú slobodu pohybovať sa, lebo už toho pohybu nemám veľa. No a viac nemôžem sa pohnúť do vzduchu, lebo túžim aj lietať, lebo túžim lietať na sever, na západ, túžim fyzicky vyjadriť svoju slobodu, letieť, rozprávať, rozprávať nežne, cítiť, vyznať lásku tebe, tvojim priateľom, vieš. Ale moje dni sa krátia a ja cítim, že čas ma prekračuje.”
Kľúčovou témou Tatarkových Navrávačiek je láska, láska vášnivá, erotická, láska, ktorá je aj vo svojej telesnosti prestúpená zvláštnou, prírodnou, dnes už môžeme povedať, že “tatarkovskou” spiritualitou. Či už Dominik Tatarka hovorí o stretnutí s Jozefom Tisom (bol posledný, kto s ním robil rozhovor), o českých disidentoch alebo o sučke Kore, ktorú strážil, kým boli priatelia na dovolenke, jeho úvahy sú vždy o konkrétnom svete, ktorý ho obklopuje. Nikdy sa neutieka do sveta abstrakcií a myšlienkových konštrukcií. Aj rozprávaním o obyčajných veciach odkrýva hĺbky, jeho archaický jazyk je stále aktuálny a vzrušujúci. “Pocit zbožnosti a svätosti sa súčasnému človeku stráca. Ja som bol vždy primitív. Viem, čo je to zbožný pohľad.” Asi to bude tým.

Dominik Tatarka: Navrávačky Artforum, 2013.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite