Stredná Európa Luboša Palatu

Vzhľadom na to, ako poznám z fotiek podobu Gdanska na konci druhej svetovej vojny, možno považovať zachovanie tých dlaždičiek v Holandskom dome za zázrak. Napokon, vzhľadom na to, ako Gdansk po svojom dobytí Červenou armádou na konci vojny vyzeral, možno za zázrak považovať celú jeho dnešnú podobu. Samozrejme, že sa to takmer celkom rozmlátené mesto nepodarilo úplne obnoviť, ale aj to, čo tu chudobní Poliaci za to povojnové vyše polstoročie dokázali, je v porovnaní s Kaliningradom alebo aj nemeckými Drážďanmi či Frankfurtom nad Mohanom neuveriteľný výkon. Ba ešte aj v porovnaní s Varšavou, ktorú po vojne Poliaci postavili znovu, je Gdansk pozoruhodnejší. Možno aj preto, že Poliaci Gdansk vždy tak trochu považovali za svoj. Veď aj druhá svetová vojna sa začala hrdinskou obranou gdanského Westerplatte. V Gdansku, v tunajších lodeniciach, sú začiatky Solidarity, býva tu poľský premiér Donald Tusk, poľský nositeľ Nobelovej ceny Lech Walesa a korene tu má aj šéf opozície Jaroslaw Kaczynski. A Poliaci tu budujú svoje najväčšie novodobé múzeum, múzeum druhej svetovej vojny.
Miestnych Nemcov odtiaľto po vojne vyhnali, ale na rozdiel od iných častí Poľska sa sem neprisťahovali ľudia bohvieodkiaľ, ale Poliaci a Kašubovia z okolia. Výsledkom je síce poľské mesto, ale také, ktoré nestratilo nič zo svojho hanzového ducha. A neprestalo byť multikultúrne – akurát Poliakov z medzivojnovej doby nahradili dnes Rusi. Tí môžu z Kaliningradu cestovať do Gdanska bez víza a desiatky tisícov z nich tu dnes trávia víkendy. Najmä na nákupoch, ale nielen tak. Teraz ide len o to, či tento vízový experiment povedie skôr k europeizácii Kaliningradu, alebo k rusifikácii Gdanska. To druhé by som krásnemu hanzovému mestu neprial.

Autor je redaktor Lidových novín a MF DNES