Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nech bože dá, veď my na to máme!

.juraj Karpiš .časopis

Estónsky minister financií Jürgen Ligi minulý týždeň slovenským novinárom povedal, že by nechcel, aby Estónsko dopadlo ako Slovensko. Vie, o čom hovorí.

Na Slovensko sme ho cez INESS pozvali ešte v apríli 2011. Boli sme vtedy zdesení, ako tu celé politické spektrum ignoruje gorilu v slovenských verejných financiách. Prerastené, vzhľadom na silu pokrízovej ekonomiky dokonale neudržateľné verejné výdavky. Dúfali sme, že príklad razantného a úspešného estónskeho prístupu k omnoho desivejšiemu prepadu hospodárstva, než sme zažili my (v krízovom roku klesol estónsky HDP medziročne až o 18 percent), slovenských politikov inšpiruje. A že to, čo treba, spravia predtým, než ich k tomu donúti ekonomická katastrofa.
Nestalo sa. Jeho rady a konkrétne príklady z  porovnateľnej krajiny nepadli na úrodnú pôdu. Vtedajšia opozícia považovala Estónsko za zlyhaný model, „kde sa dotkli sociálneho štandardu ľudí“. Koalícia bola zasa presvedčená, že šetríme dosť a viac netreba.
Estónska nezamestnanosť medzitým klesla z 18,5 percenta v roku 2010 na súčasných menej ako 10 percent. Pritom u nás, v krajine „sociálnych štandardov“, nemá prácu už takmer 15 percent ľudí. A štátny dlh Slovenska odvtedy narástol o 10 percent HDP (na vyše 50 percent HDP). Len tento samotný nárast nášho dlhu je väčší ako celkový estónsky štátny dlh!
A to nie je všetko. Ani nepriaznivý ekonomický vývoj neznamená, že politici nemôžu snívať. Pár dní po tom, ako vstúpili do platnosti významné zvýšenia daní a odvodov, vďaka ktorým sa veľa firiem zavrie a mnoho ľudí príde o prácu, nám čerstvo rozkorčuľovaný premiér vo svojom videu priamo z bratislavského zimného štadióna oznamuje ďalšie potenciálne masívne výdavky. Tie majú podporiť naozaj dôkladne vybrané stavebné firmy, hoteliérov a vôbec – našu hrdosť. Premiér chce zimnú olympiádu v roku 2022 za približne 330 našich miliónov. Ak použijeme koeficient plánov voči reálnym nákladom v krajinách, ktoré sa z olympijského snívania zobudili, tak pôjde skôr o 1,4 miliardy eur. Ale veď vraj aj opozičníci, ktorí kedysi kritizovali i nádherný vynovený bratislavský  štadión, tu vraj dnes „jačia na hokeji a možno spievajú so Stingom“.
Ktovie, či tento argument presvedčil nezamestnanú slobodnú matku zo Zvolena, ktorá lístky na toto blbnutie politikov a iných, čo halu využívajú, dotuje. Lebo aj kvôli takmer 100 miliónom eur na bratislavský zimný štadión platí dnes napríklad vyššiu DPH. A to, či zimnú olympiádu chce aj ľud, sa tiež môžeme dozvedieť veľmi ľahko. Stačilo by nechať hlasovať platenými SMS. Na štvorčlennú rodinu by jedno „áno“ aj pri nerealistickom predpoklade nenavyšovania odhadovaných nákladov stálo asi 240 eur.  No premiér perly ducha, ako že „Slovensko na to nemá“ nemieni počúvať: „Slovensko na to má, podľa mňa.“
Čo však slovenský štát má určite, je deficit 3,3 miliardy eur. Navyše o deň neskôr, ako si bol premiér zakorčuľovať, začal zvoniť na ministerstve financií budík. Inštitút finančnej politiky znížil odhad rastu slovenskej ekonomiky v roku 2013 takmer o polovicu, na 1,2 percenta. Schválený rozpočet sa tak nepríjemne rýchlo zmenil na dokument, postavený na nepodloženom optimizme.
Bude to na prebudenie stačiť?

Autor pracuje v INESS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite