Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Eurosonic: agenti, promotéri, hudba

.časopis .hudba

Hudobný rok sa začína približne o desať dní neskôr než ten astronomický. A začína sa v severoholandskom meste Groningen na festivale Eurosonic Noorderslag.

V roku 1986 založil hudobný nadšenec Peter Smidt v Groningene festival Noorderslag. Konal sa v multifunkčnom konferenčom centre De Oosterpoort a vystúpili na ňom len holandské a belgické kapely. „Prišlo veľa ľudí, pričom v bare sa viedli debaty o hudbe, o koncertoch, festivaloch, a tak sme si povedali, že by možno stálo za to zorganizovať popri festivale aj sériu seminárov a diskusií,” hovorí pre .týždeň Peter Smidt. „Tak sa niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov stala súčasťou festivalu konferencia čiže stretnutie ľudí, ktorí sa hudbe profesionálne venujú.” Na Noordeslag začali chodiť všetci, ktorí v hudobnom dianí Beneluxu niečo znamenali. Postupne do Groningenu prichádzalo čoraz viac zahraničných kapiel, až sa roku 1999 zmenil názov festivalu na Eurosonic Noorderslag. Ako názov naznačuje, ide o „dva v jednom”: od stredy do piatku prebieha medzinárodný Eurosonic, v sobotu holandský Noorderslag. Aj tu slovo „euro” znamená zvýšenú mieru výskytu oficiálnych európskych inštitúcií, v tomto prípade však väčšinou zmysluplných.
.groningen live
To slovné spojenie sa často používa v propagačných materiáloch tohto 200-tisícového univerzitného mesta. „Niekedy koncom 50. rokov prijalo mestské zastupiteľstvo nariadenie o tom, že kaviarne a bary môžu byť otvorené dlho do noci, len ak v nich hrá živá hudba,” hovorí mi Peter Smidt v tlačovom stredisku festivalu. V priebehu niekoľkých rokov sa tak miestne pohostinstvá zmenili na hudobné „venues”. Peter spomína, ako koncom sedemdesiatych rokov chodili do Groningenu holandskí rockeri na týždňové turné, pričom každý večer hrali v dvoch-troch (rôznych) kluboch. Neskôr sa k ním pridali anglickí a americkí kolegovia. „Spomínam si na koncert Ramones v Huize Maas (príjemný klub s kapacitou asi 200 ľudí – pozn. aut.) s Talking Heads ako predkapelou. Bolo nás tam asi osemdesiat,” hovorí bývalý punkový hudobník, neskôr zakladateľ, dnes riaditeľ festivalu Eurosonic Noordeslag, ktorý sa koná v tridsiatich kluboch, v jednom hudobnom obchode, v jednej kaviarni a na veľkom námestí Grotte Markt v Groningene.
.eBBA – netreba
Je len málo oblastí života, v ktorých by sa Európska komisia neangažovala. Niečo také životaschopné, ako je popmusic, si, samozrejme, nemôže nechať ujsť. Okrem pomerne zmysluplného programu, podporujúceho výmenu hudobníkov medzi festivalmi a promotérmi, sa pred desiatimi rokmi rozhodla založiť cenu EBBA, čiže European Border Breaking Award. Cenu udeľuje Európska komisia desiatim kapelám, speváčkam či spevákom spomedzi tých, ktorí v minulom roku vydali svoj prvý medzinárodne distribuovaný album a boli úspešní v inej než svojej rodnej krajine. Nápad to nie je zlý, medzi ocenenými boli v minulých rokoch napríklad Corinne Bailey Rae, José González, Mumford & Sons, Adele či Lykke Li. Popri nich však – v dôsledku politickej korektnosti, bez ktorej si takúto cenu nemožno ani predstaviť – boli ocenení aj hudobníci, ktorí latku kvality videli len zospodu a ktorých význam neprekračuje tanečné parkety prostoduchých diskoték. To je jeden problém ceny EBBA. Ten druhý spočíva v umelom „hajpovaní” odovzdávacieho ceremoniálu.
Tento rok boli medzi ocenenými megaúspešní Islanďania Of Monsters And Men, šikovná anglická speváčka Emeli Sandé, dídžejský kolektív C2C z Francúzska a sympatickí akuStickí pesničkári Ewert and the Two Dragons z estónskeho Tallinu. Títo a azda ešte aj soulovo cítiaci Španiel Juan Zelada, si ocenenie zaslúžili a vďaka nim si EBBA udržiava akú-takú autoritu. Ostatní nestoja ani za vymenovanie. Samotné odovzdávanie cien bolo najnudnejšou dvojhodinovkou na Eurosonicu, naplnenom skvelou hudbou. Organizované potlesky, akože spontánne prejavy čítané z čítačiek, podpriemerné výkony vystupujúcich hudobníkov. Len v najlepších momentoch ceremoniál dosahoval úrovne finálového večera programu Slovensko hľadá Superstar. Ako žmurknutie normálneho sveta, ktorým nás uistil, že mimo veľkej sály v De Oosterport ešte existuje, bolo vystúpenie kapely Ewert and the Two Dragons: celkom prosto, bez manierov, v obyčajných rifliach a košeliach zaspievali krásnu, folklórom inšpirovanú pieseň.
Cena EBBA je úplne zbytočná. Potvrdila mi to Anna Calvi, ktorá bola ocenená minulý rok, potvrdili mi to členovia Ewert and the Two Dragon, ktorí ju dostali teraz. To najdôležitejšie sa deje na koncertoch.
.eTEP a CEETEP
Prv než sa dostaneme k samotnej hudbe, treba povedať ešte pár slov o tom, čo sa skrýva za týmito skratkami. ETEP znamená European Talent Exchange Program, CEETEP je jeho stredo- a východoeurópska podmnožina. Na rozdiel od EBBA, tento projekt nie je Európskou komisiou iniciovaný, ale iba financovaný. A treba povedať, že ide o projekt pomerne zmysluplný. Jeho podstatou je vytvorenie podmienok na to, aby európske kapely mohli vystupovať na festivaloch a v kluboch, prípadne aby ich hrali v hudobných rádiách iných európskych krajín. Členmi ETEP a CEETEP sú festivaly, poradný hlas majú hudobné rádiá a novinári. Festivaly navrhujú, prípadne aj vhodným spôsobom propagujú kapely zo svojej krajiny, čím aspoň niektorým z nich umožnia zaujať aj zahraničné publikum.
Tento projekt stojí a nepadá vďaka organizátorom jednotlivých festivalov a veľmi dobrým vzťahom medzi nimi. Je zvlášť pôsobivé sledovať kolegov zo Srbska, Chorvátska, Macedónska a Slovinska, ktorých zjavne spájajú staré priateľstvá. Vymieňajú si a navzájom podporujú kapely, čulo komunikujú, pomáhajú si, navštevujú sa. Juhoslávia pre nich neprestala existovať. Slovensko v ETEP a CEETEP zastupujú festivaly Wilsonic a Pohoda. Kolegom navrhli Janu Kirschner, Stroona, Ink Midgeta s Pjonim a kapely ČAD, afterPhurikane a Swan Bride. Hádam aspoň niektoré z nich zahraničných promotérov zaujmú.
.robotníci hudby
Štyri dni v Groningene mali jednoduchý program: cez deň konferencia, v noci hudba (spánok len v nevyhnutnom množstve). Najčastejšie skloňovaným slovom na konferencii bol „streaming”, teda púšťanie hudby z internetu. Už nie legálne či ilegálne sťahovanie hudby, ani nárek nad poklesom predaja nosičov. Budúcnosťou – aspoň tou bezprostrednou – je streaming. Teda stránky ako Spotify, Deezer, Gogoyoko,či Bandcamp. A, samozrejme, YouTube. Vďaka týmto a podobným stránkam klesá podiel internetových pirátov a pomaly sa do hudobného biznisu začínajú vracať „platiaci poslucháči”.
Druhou kľúčovou témou boli koncerty a festivaly, teda živá hudba. Zaujímavé bolo sledovať debaty agentov, ktorí sprostredkúvajú a zabezpečujú živé vystúpenia kapiel zo svojho „rosteru”. „Všetko je to záležitosť inštinktu,” hovorí Steve Strange z agentúry X-Ray Touring, v ktorého rosteri je napríklad Coldplay, Nick Cave alebo PJ Harvey. „Nemôžeš predsa promovať hudbu, ktorá sa ti nepáči.” Agenti hovoria o „svojich” kapelách s hrdosťou. Snažia sa dostať ich na festivaly, ktoré sa im hodia, spolupracujjú preto len s bookermi a promotérmi, ktorým úplne dôverujú.
To je na celom tomto hudobnom biznise najzaujímavejšie. Aj keď sa hovorí o technických, právnych či ekonomických záležitostiach, kľúčová je dôvera a zdieľaná láska k hudbe.
.a hudba
Na Eurosonicu tento rok vystúpilo 304 kapiel, ja som z nich videl presne 21. V niekoľkých prípadoch som si pozrel celý koncert, väčšinou však len pár pesničiek. Zaujala ma loopy, husle, elektronické krabičky aj Belgičanka Liesa van der Aa, bravúrne ovládajúca vlastný hlas, uhrančivý, z koncertu na koncert suverénnejší islandský pesničkár Snorri Helgason, ako aj jeho krajania Epic Rain, ktorí predviedli inteligentný hip-hop s waitsovským spevom a hudbou ako z medzivojnových berlínskych kabaretov. Výborní boli írski Villagers, no ešte o trochu lepší bol v kaviarni sám ich vystupujúci frontman Connor O’Brien (bolo to čistejšie, priamejšie, údernejšie). Dva najsilnejšie momenty sa odohrali v krásnom divadle Stadtschouwburg. Speváčka a hráčka na píšťalovom organe Anna von Hausswolff zo Švédska zaujala svojím debutovým albumom Ceremony, ktorý vyšiel v jeseni minulého roku. Zvláštne poohýbané piesne, spievané hlasom, ktorý človeku občas pripomenie Kate Bush a naskakujú mu pri ňom zimomriavky. Živé vystúpenie nahrávku mnohonásobne prekonalo. Píšťalový organ síce (celkom verne) nahradil syntetizátor, no Anna a jej kapela hrali nesmierne vzrušujúcu, dramatickú, miestami skoro až monumentálnu hudbu. A nad tým všetkým spev, ktorý striedavo trhá a hladí dušu. Na tom istom mieste v iný večer vystúpili dánski Efterklang. Ďalší veľký zážitok z hudby, ktorú nie je možné nikam zaradiť. Piesne, ktoré sa košatia do sofistikovaných, no pritom stále vzdušných kompozícií, čisté aranžmány, atmosférická elektronika, čistý spev a pritom všetkom prostá radosť z hudby.
Hudobný rok sa nemohol začať lepšie.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite