Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nebezpečná krehkosť

.zuzana Mojžišová .časopis .film

Čo je to ľudská identita? Celostná kvalita duševného a duchovného života, kvalita poznania, citu a vôle, zahŕňajúca odpovede na otázky o tom, aký človek je, čo od života chce, na čom mu záleží, čomu verí, k čomu sa cíti byť príslušný. Identitu vedome nachádzame kdesi v puberte, ale pretvárame ju a bojujeme o ňu vlastne až do posledných svojich dní.

Identitu jedinec nadobúda jednak identifikovaním sa  s ľuďmi, spoločenstvami, faktami spojenými s jeho jestvovaním. A jednak prijatím (ale aj nepriateľskou konfrontáciou  a neprijatím) odlišností od niekoho či niečoho iného. Jestvuje identita osobná aj tá národná. Druhá môže prvú umocňovať, alebo aj výrazne podrývať, ak sa človek viac či menej hanbí za národ (prípadne etnikum), ktorého je príslušníkom. Alebo sa možno hanbí za to, z akých súčastí sa to naše slovenské národovstvo skladá, napríklad aj z identity ukrivdených, z identity izolácie, z identity konfrontácie.  
Okolo takýchto vecí sa krútila dokumentaristka Zuzana Piussi, keď nakrúcala svoj nový – a opäť vynikajúci autorský film Krehká identita. Nezávideniahodná situácia – odhaľovať podoby dnešného nášho slovenského národovstva. Priam tristná.  Lebo, vlastnými slovami režisérky snímky, u nás sa „ťažko hľadajú zdravé city ku krajine, kde je niekoľko aktívnych extrémistických skupín, a kde je len tenká hranica medzi prehnanou, slepou kritikou, politickou korektnosťou a meštiackym obmedzeným patriotizmom“.
V Piussinom filme, nástojčivom pri hľadaní odpovedí, vidíme recitovanie zaprášených patetických veršov, veľbásní a veľpiesní postavami z minulosti, sú tam ľudia s vlajkami, krížmi kresťanskými aj dvojkrížmi, nerozumné (alebo nehorázne?) prekrúcanie dejinných súvislostí, steny vyzdobené naivistickými (alebo naivnými?) obrazmi, vidíme ukladanie vencov na hroby národovcov a spievanie piesní na cmiteroch, oslavy výročí, pálenie vatier na lúke uprostred panelákov, vidíme všakovaké figúrky – sú skôr na smiech než na zamyslenie, vidíme proslovenské verejné protesty rôzneho druhu, deravá pamäť skupín aj jednotlivcov, kauza pomníka Jozefa Tisa, odhaľovanie Svätoplukovej sochy (so vztýčeným oným), hymna, odznaky, na mikinách nášivky so štátnym znakom, najvyšší predstavitelia krajiny a ich ľud zrkadliaci sa v nich, hnev,  pivo-víno-klobása, obraz v štýle medzi 19. storočím a socialistickým realizmom znázorňujúci manifestujúcich, jeden má na transparente napísané PREČ S ČSFR, VLÁDNIME SI SAMI, ústredný (sa podobá na  hlavného hrdinu filmu a)  nesie zástavu so znakom, tretí má transparent s nápisom NECH ŽIJE SLOVENSKÝ ŠTÁT, v Piussinej snímke vidno patriotizmus ako snahu zaplniť si mozgy a duše aspoň niečím, keď iného tam veľa niet. Patriotizmus, použitý na prekrytie prázdna, verejného i osobného.  Patriotizmus ako staviteľské hoby.
Slovenská národná identita je už celé dlhé desaťročia čudná záležitosť. Nestaviame dom na skale ako múdry biblický muž, staviame ho na piesku ako ten blázon. Pevných skál je možno na svete menej, možno ich je ťažšie  nájsť než hromady zrniek piesku, ale keď začne pršať, príde príval a strhnú sa vetry, dom na pevných základoch ostane stáť. Ak niečo na piesku prežije, tak zas iba tá zemľanka učupená v údolí. Dom nie. Ak by nejaký aj na piesku stál, zmetie ho voda.
Na záver citát z knižky Neila Postmana Ubavit se k smrti: „Nechávají-li se lidé rozptylovat trivialitami, stane-li se z kulturního života nekonečný koloběh zábavy, změní-li se seriózní veřejná komunikace  v dětské žvatlání – stručně řečeno, stane-li se z lidí obecenstvo a z veřejných záležitostí šou –, národ se ocitá v nebezpečí a smrt jeho kultury se stává reálnou možností.“

Krehká identita (Česko, Slovensko, 2012). Námet, scenár, kamera, réžia: Zuzana Piussi. Strih: Janka Vlčková. 70 minút.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite