Otcovia vlasti z mečiarovskej garnitúry si od začiatku uvedomovali, že veľká časť občanov má problém s tým, akým spôsobom a s akým vedením vznikal nový slovenský štát. A tak sa horlivo usilovali vytvárať pocit hrdosti na štát i jeho symboly a budovať nové štátne tradície. Preto máme dva štátne sviatky, ktoré priamo pripomínajú vznik Slovenskej republiky – Deň vzniku SR (1. január) a Deň ústavy SR (1. september) a k tomu sa ešte priraďuje pamätný deň Výročia deklarácie o zvrchovanosti SR (17. júl).
Deň vzniku SR sa kryje s oslavou nového roka, preto nevzbudzuje žiadne otázniky či rozpaky, no pri oslave Dňa ústavy SR je tu často veľká bezradnosť. Ústava SR u nás nikdy nemala a ani dnes nemá takú prirodzenú vážnosť, ako má historická ústava USA. Naša ústava nie je ani bezchybná, ani vizionárska a ani sa z nej nestal dôležitý symbol štátnosti. Nie je to ani žiadna tragédia, napokon, v podmienkach, v akých vznikala (nedostatok času, diskusie, odborníkov, spoločenského konsenzu), sa ani žiadny ústavnoprávny zázrak udiať nemohol. Vznikol použiteľný dokument, ktorý sa postupne upravoval a ktorý možno bude časom nutné celý prerobiť, no pocit, že je to niečo výnimočné, čo treba oslavovať, tu nikdy nebol.
Napriek tomu sa všetky vlády, ktoré tu boli, úporne snažili vymyslieť, ako tento štátny sviatok oslavovať. Ak by sa Deň ústavy podarilo zrušiť, zopár úradníkov, ktorí každý rok riešia tento rébus, by si vydýchlo. Vždy totiž hrozí, že oslava dopadne zle a neprajníci sa budú mať z čoho posmievať.
Tohto roku mala ústava okrúhle dvadsiate narodeniny, takže oslavy mali byť ešte o čosi honosnejšie. No dostatok dôvodov na ironický úškrn bol aj tohto roku. Prázdne stoličky na nádvorí Bratislavského hradu, povinné prejavy plné fráz, uzimení ministri, ktorí za výdrž potom dostali na recepcii tortu v tvare ústavy. Dôveryhodnosť celému podniku nedodával ani prezident Gašparovič, známy svojím nie príliš úctivým vzťahom k Ústave SR. Zlatým klincom bol priamy prenos koncertu v Slovenskej televízii, ktorá si netrúfla odmietnuť odvysielať takúto štátnopolitickú udalosť (navyše, keď jej na to finančne prispela Kancelária NR SR), no neprospelo to ani jej sledovanosti, ani jej dobrému menu. Podobné programy už majú úspech asi len v Kórejskej ľudovodemokratickej republike.
Ale predsa len nebolo všetko zlé – oslavy síce nevyšli, čo sa dalo aj čakať, ale v médiách sa tohto roku viedla v súvislosti s ústavou zaujímavá a zmysluplná diskusia. Napríklad Vladimír Jancura v Pravde poodhalil detaily, ako vznikal základný text, kto na nej robil v skutočnosti a kto sa k autorstvu hrdo hlási, hoci s ňou nič nemal. Oficiálne totiž nikdy nebolo oznámené, kto pracoval na texte ústavy. Marián Leško v Trende opísal, ako tu zištné politické záujmy dostávajú často prednosť pred dodržiavaním ústavy. V Slovenskom rozhlase ústavný právnik Marián Giba varoval pred pokušením meniť ústavu pri každom probléme, pretože rozumný a charakterný výklad všeobecných uznesení ústavy umožňuje vyriešiť problémy bez toho, aby sa siahalo na jej text. Dokonca ešte aj na Fun Rádiu bola ústava témou a právnik Ján Drgonec kritizoval, že do ústavy pričasto vstupujú politici so svojimi okrajovými potrebami. No a Daniel Lipšic pri ohlasovaní svojej novej strany zas prišiel s tézou, že chce takmer všetko nové vrátane ústavy, aby ľudia priamo volili poslancov, sudcov i prokurátorov. Diskusia o ústave bola tento rok zaujímavejšia ako inokedy, a prospela spoločnosti oveľa viac ako pompézna oslava na Hrade.
Deň vzniku SR sa kryje s oslavou nového roka, preto nevzbudzuje žiadne otázniky či rozpaky, no pri oslave Dňa ústavy SR je tu často veľká bezradnosť. Ústava SR u nás nikdy nemala a ani dnes nemá takú prirodzenú vážnosť, ako má historická ústava USA. Naša ústava nie je ani bezchybná, ani vizionárska a ani sa z nej nestal dôležitý symbol štátnosti. Nie je to ani žiadna tragédia, napokon, v podmienkach, v akých vznikala (nedostatok času, diskusie, odborníkov, spoločenského konsenzu), sa ani žiadny ústavnoprávny zázrak udiať nemohol. Vznikol použiteľný dokument, ktorý sa postupne upravoval a ktorý možno bude časom nutné celý prerobiť, no pocit, že je to niečo výnimočné, čo treba oslavovať, tu nikdy nebol.
Napriek tomu sa všetky vlády, ktoré tu boli, úporne snažili vymyslieť, ako tento štátny sviatok oslavovať. Ak by sa Deň ústavy podarilo zrušiť, zopár úradníkov, ktorí každý rok riešia tento rébus, by si vydýchlo. Vždy totiž hrozí, že oslava dopadne zle a neprajníci sa budú mať z čoho posmievať.
Tohto roku mala ústava okrúhle dvadsiate narodeniny, takže oslavy mali byť ešte o čosi honosnejšie. No dostatok dôvodov na ironický úškrn bol aj tohto roku. Prázdne stoličky na nádvorí Bratislavského hradu, povinné prejavy plné fráz, uzimení ministri, ktorí za výdrž potom dostali na recepcii tortu v tvare ústavy. Dôveryhodnosť celému podniku nedodával ani prezident Gašparovič, známy svojím nie príliš úctivým vzťahom k Ústave SR. Zlatým klincom bol priamy prenos koncertu v Slovenskej televízii, ktorá si netrúfla odmietnuť odvysielať takúto štátnopolitickú udalosť (navyše, keď jej na to finančne prispela Kancelária NR SR), no neprospelo to ani jej sledovanosti, ani jej dobrému menu. Podobné programy už majú úspech asi len v Kórejskej ľudovodemokratickej republike.
Ale predsa len nebolo všetko zlé – oslavy síce nevyšli, čo sa dalo aj čakať, ale v médiách sa tohto roku viedla v súvislosti s ústavou zaujímavá a zmysluplná diskusia. Napríklad Vladimír Jancura v Pravde poodhalil detaily, ako vznikal základný text, kto na nej robil v skutočnosti a kto sa k autorstvu hrdo hlási, hoci s ňou nič nemal. Oficiálne totiž nikdy nebolo oznámené, kto pracoval na texte ústavy. Marián Leško v Trende opísal, ako tu zištné politické záujmy dostávajú často prednosť pred dodržiavaním ústavy. V Slovenskom rozhlase ústavný právnik Marián Giba varoval pred pokušením meniť ústavu pri každom probléme, pretože rozumný a charakterný výklad všeobecných uznesení ústavy umožňuje vyriešiť problémy bez toho, aby sa siahalo na jej text. Dokonca ešte aj na Fun Rádiu bola ústava témou a právnik Ján Drgonec kritizoval, že do ústavy pričasto vstupujú politici so svojimi okrajovými potrebami. No a Daniel Lipšic pri ohlasovaní svojej novej strany zas prišiel s tézou, že chce takmer všetko nové vrátane ústavy, aby ľudia priamo volili poslancov, sudcov i prokurátorov. Diskusia o ústave bola tento rok zaujímavejšia ako inokedy, a prospela spoločnosti oveľa viac ako pompézna oslava na Hrade.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.