„Si zatknutý! Konečne prehovoríš! Ak nie, uvidíš ako s tebou zatočíme, ty sviňa! A my dokážeme zatočiť s ľuďmi...“ Takéhoto prijatia sa Přikrylovi, v tom čase verejne známemu vojnovému hrdinovi, generálovi a posádkovému veliteľovi Brna dostalo v jeden májový deň roku 1949 počas rutinnej návštevy generálneho štábu. Tieto vety, ktoré v tej chvíli generál bral ako neuveriteľnú potupu, boli však ešte len začiatkom. Nasledovalo bitie, mučenie, niekoľkoročná strastiplná cestá cesta po väzniciach celého Československa a po prepustení život na okraji spoločnosti. Přikryl bol po celý zvyšok života presvedčený, že za toto príkorie je okrem jeho nechuti ku komunistom zodpovedná aj jedna nešťastná známosť, ktorá sa začala počas SNP, neďaleko kostola na Starých Horách.
.cesta za odbojom
Život Vladimíra Přikryla, tak ako ho plánovali jeho rodičia, vôbec nemal byť dobrodružný. Narodil sa v roku 1895 v Horních Studénkach, na severnej Morave, do učiteľskej rodiny. Rodičia si vážili vzdelanie a v ich predstavách sa Vladimír mal stať študovaným a úspešným obchodníkom. Po maturite začal študovať na vysokej hospodárskej škole v Tábore. Keďže vypukla prvá svetová vojna, stihol ukončiť len dva semestre. Musel narukovať a so svojím plukom odišiel na front do Haliče. Po niekoľkých mesiacoch prebehol takmer s celou svojou rotou na ruskú stranu a po krátkom pobyte v ruskom zajatí vstúpil do Československých légií. Do Československa sa vrátil až v roku 1920 v hodnosti nadporučíka a v armáde už ostal. Vystriedal niekoľko posádok v severných Čechách a po nejakom čase ho povolali do hlavného štábu armády. Postupne ho povýšili na podplukovníka, oženil sa a všetko vyzeralo tak, že jeho pokojnému životu už nič nestojí v ceste.
Po okupácii Čiech a Moravy Hitlerom však odmietol zotrvať na pohodlnom poste riaditeľa odboru v Najvyššom cenovom úrade a hľadal všetky možnosti, ako sa pridať k zahraničnému odboju. Zapojil sa do ilegálnej organizácie Biela ruža, prostredníctvom ktorej sa mu nakoniec podarilo dostať do zahraničia. Prvý pokus o útek z Protektorátu mu však nevyšiel. V poslednej dedine na moravsko-slovenskom pomedzí natrafil Přikryl, prezlečený za kňaza, s breviárom a ružencom v ruke na pohrebný sprievod. Babky, presvedčené, že ide o ich nového kaplána, mu na jeho zdesenie začali bozkávať ruky a prosili ho, aby im už teraz hneď pomohol pochovať „mladého Pavláska“, ktorý zomrel na zápal pľúc. „Pamätal som si niekoľko latinských viet z pohrebov, pretože som sa pýtal otca, čo ktorá latinská fráza znamená, a tak môj smútočný obrad nakoniec nevyznel najhoršie a nebol podozrivý. Zlatým klincom bol môj príhovor nad hrobom, ktorý urobil na okolostojacich dojem a vyvolal v nich silné emócie,“ spomínal Přikryl po vojne. Na Slovensko sa mu však podarilo dostať až na druhý pokus. Po dlhšom blúdení a zmenách trasy nakoniec prišiel do Trnavy. Tu sa ho ujali trnavskí jezuiti a pomohli mu dostať sa do Budapešti. Odtiaľ pokračoval so skupinou ďalších Čechoslovákov cez Juhosláviu do Francúzska. Vo svojej knihe Za vlády tmy uvádza Přikryl aj túto spomienku z juhoslovansko-gréckych hraníc: „Skôr ako sme vyrazili, nechal si ma zavolať juhoslovanský veliteľ. Upozornil ma, že s nami vo vlaku v kupé I. triedy cestuje kapitán SS Schmidt. Opýtal sa ma, prečo sme ho v niektorom tuneli nevyhodili z vlaku. O jeho prítomnosti sme netušili, preto som ho žiadal, aby ho zatkol. Veliteľ vyhlásil, že to môžeme urobiť sami a že ho máme zniesť zo sveta niekde na území Grécka. Bol to náš prvý skutok odplaty...“
Vo Francúzsku sa Přikryl stal veliteľom pešieho práporu a zapojil sa do obranných bojov na rieke Marne. Bol však sklamaný demoralizáciou francúzskej armády, ako aj ľahostajnosťou časti Francúzov k nemeckej hrozbe. Po tom, ako sa musel prizerať Mníchovu a československej reakcii naň, mal pocit, že v krátkom čase zažíva niečo podobné aj v krajine, o ktorej si myslel, že sa Hitlerovi postaví so všetkou rozhodnosťou. Ťažko niesol najmä slovné útoky miestnych civilistov, ktorí v kaviarňach pokojne hrali karty a na československých vojakov pokrikovali, že podporujú vojnu a vyháňali ich zo svojho územia. „Francúzska armáda sa začala celkom rozkladať. Velenie úplne zlyhalo, dôstojníci strácali rozvahu a mužstvo sa opíjalo – vína bol všade dostatok – odhadzovalo zbrane a my sme sa čoraz viac presviedčali, že vo Francúzsku už nemáme čo robiť,“ píše vo svojich spomienkach.
.so Svobodom v Rusku
Po porážke Francúzska sa Přikryl presunul do Veľkej Británie a odtiaľ do Sovietskeho zväzu, kde sa stal zástupcom veliteľa 1. československej samostatnej brigády. Tej v tom čase velil plukovník Ludvík Svoboda. Vzťahy medzi oboma veliteľmi neboli príliš srdečné. Přikryl Svobodovi vyčítal, že je až príliš ústretový k sovietskym inštruktorom a v súlade s ich záujmami chce nie ešte celkom dostatočne vycvičenú jednotku poslať čo najskôr na front. Na rozdiel od Svobodu, ktorý už v tom čase politicky lavíroval, deklaroval Přikryl pri každej príležitosti svoju lojalitu londýnskej exilovej vláde a najmä jej emisárovi, veliteľovi československej vojenskej misie v Sovietskom zväze generálovi Heliodorovi Píkovi. Napätie medzi nimi dvoma ešte zosilnelo, keď sa Přikryl stal veliteľom 2. československej paradesantnej brigády. Jej základom bolo okolo dvetisíc slovenských vojakov, ktorí sa v roku 1943 dostali na východnom fronte do sovietského zajatia. Jednotku doplnili ešte o Rusínov z Podkarpatskej Rusi a volyňských Čechov a jej výsadkarský výcvik naznačoval, že sa uvažuje s jej potenciálnym nasadením v tyle nepriateľa. Svoboda sa tak oprávnene obával, že paradesantná brigáda sa môže dostať na československé územie skôr ako jeho jednotky. U generála Píku preto niekoľkokrát intervenoval, aby jednotku transformovali na klasickú pešiu brigádu.
.v Povstaní
Po krátkych bojoch na Dukle sa Přikrylova brigáda v septembri 1944 skutočne začala letecky presúvať na Slovensko, na pomoc Povstaniu. Vinou zlého počasia a logistických problémov sa však presun komplikoval a trval až do polovice októbra. Přikrylova paradesantná brigáda bola najelitnejšou jednotkou, akou velitelia Povstania disponovali. Takmer okamžite ju nasadili na najkritickejších miestach frontu a jej príslušníci podnikli úspešné protiútoky proti nemeckým jednotkám na Trnavej Hore a pri Hronskej Dúbrave. Neskôr im zverili aj obranu Banskej Bystrice. Historik Martin Lacko vo svojej knihe o SNP o účinkovaní 2. československej paradesantnej brigády píše: „Len vďaka ich obetavému zásahu proti jednotkám divízie Tatra sa podarilo obranu v údolí Hrona stabilizovať až do 26. októbra. Nielen v kvalite bojového výcviku, ale najmä v bojovej morálke prevyšovali väčšinu zmobilizovaných povstaleckých vojakov.“ Samotný generál Přikryl neskôr na adresu Slovákov vo svojej jednotke povedal, že lepších bojovníkov nepoznal na žiadnom fronte. Aj keď, ako po vojne napísal vo svojej knihe Pokračujte v horách, po príchode na Slovensko ho prekvapilo, aké nereálne očakávania majú všetci od jeho jednotky a ako sa spoliehajú, že ona sama vyženie Nemcov z krajiny. Obrúskok na ústa si nebral ani pri kritike pomerov na povstaleckom území. V liste generálovi Píkovi napríklad píše: „V zázemí je všeobecné ‚gúľanie‘, v štáboch prebytok dôstojníkov a na fronte nikto. Aj politicky je to nejednotné, každý veľa hovorí, ale nič nerobí. Nie je tu nikde vidieť vojnový, bojový ruch a tempo. A to je chyba.“ Priamo na povstaleckom území Přikryl tvrdo kritizoval aj správanie sovietskych partizánov voči slovenskému obyvateľstvu. V tomto smere podľa neho zvlášť vynikala partizánska brigáda majora P. A. Velička, o ktorej účinkovaní napísal. „Partizáni, respektíve takzvaní partizáni, znásilňovali a lúpili, a to sa, pochopiteľne, zase nezaobišlo bez krviprelievania. Svoje konanie v takýchto prípadoch ospravedlňovali tým, že aj tak sú to všetko fašisti...“
Práve touto verejnou kritikou partizánov začal Přikryl pomaličky pútať pozornosť tých, ktorí sa neskôr postarali o jeho pád.
.so Slánskym v horách
Vráťme sa teraz k už spomínanému stretnutiu na Starých Horách. Odohralo sa na konci októbra 1944, keď sa paradesantná brigáda presúvala na Donovaly. Muž, s ktorým sa tu vtedy Přikryl stretol, sa volal Rudolf Slánsky. Predvojnový komunistický poslanec pôsobil ako zástupca strany pri hlavnom partizánskom štábe v Kyjeve a po vypuknutí Povstania bol spolu s ďalším poslancom Jánom Švermom vyslaný do Banskej Bystrice, kde sa stal členom hlavného povstaleckého orgánu Rady pre obranu Slovenska. Fungoval aj ako politický poradca partizanského štábu. Přikryl mu v rozhovore vyčítal správanie niektorých partizánov voči miestnym ľuďom, rabovanie dedín, znásilňovanie žien a vraždy rukojemníkov. „Neodpovedal. Bolo vidieť, aký mu je rozhovor na tú tému nepríjemný. Veď to boli práve partizáni, ktorí mali byť avandgardou, ktorá ešte pred príchodom Červenej armády šírila na Slovensku myšlienky komunizmu,“ napísal Přikryl v knihe Za vlády tmy. Obaja muži sa potom, po ústupe povstalcov do hôr, zrazili ešte niekoľkokrát. Generál kritizoval Slánskeho nekompetentné zásahy do vojenských rozhodnutí, odmietal ich rešpektovať a vyčítal mu, že zbytočne riskuje životy vojakov. Najmä ho však vinil zo spoluzodpovednosti za smrť jeho komunistického druha poslanca Švermu. A nenechával si to len pre seba. Podľa Přikryla zanechal Slánsky chorého a zoslabnutého Švermu so sovietskym partizánom na hrebeni Chabenca v Nízkych Tatrách napospas snehovej búrke a mrazu, hoci bolo v jeho silách zabezpečiť Švermov prenos do partizánskeho tábora kapitána Jegorova. „Slánsky nevedel, že som sa s niekoľkými svojimi príslušníkmi stal náhodou svedkom posledných hodín života Jána Švermu. Až keď skonal, odišiel som do Asmolovovho štábu. Slánsky sa už ubytoval v kolibe, kam mohli bez veľkých problémov dopraviť aj Švermu a možno tak zachrániť jeho život. Pýtal som sa ho, či mám nechať zniesť jeho telo, ale bol som odmietnutý s tým, že Šverma zomrel ako hrdina a nemám sa o nič starať (...) Len čo si Slánsky uvedomil, že viem o okolnostiach smrti jeho poslaneckého kolegu, zmenil svoje správanie voči mne. Bolo potom veľmi odmerané a nekompromisné,“ píše Přikryl.
.väzenie
Po vojne sa obidvaja známi zo slovenských hôr vrátili do Čiech. Slánsky ako druhý najsilnejší muž komunistickej strany a aktívny strojca februára 1948, Přikryl ako veliteľ výcvikového tábora v Miloviciach. Ako generál nekomunista nemal v armáde, čoraz viac kontrolovanej členmi strany, vyhliadky na oslnivú kariéru. Namiesto postupu skôr pomaličky zostupoval do veliteľských funkcií druhého rangu. Niekto mal však záujem, aby padol úplne.
V máji 1949 Přikryla zatkli a obvinili z účasti na príprave protištátneho spiknutia a zo špionáže. Vo vykonštruovanom procese ho odsúdili na deväť a pol roka väzenia a degradovali na vojaka. Generál bol do smrti presvedčený, že o jeho pád sa postaral práve Rudolf Slánsky. Dokonca tvrdil, že sa ho vo väzení dvakrát pokúsil dať zavraždiť. Raz, keď bol „omylom“ zaradený medzi väzňov, čakajúcich na popravu a druhý raz mu údajne podali jed do kávy. Toto tvrdenie Přikryl opieral o osobné svedectvo jedného z dozorcov, bývalého legionára, podľa ktorého si vraj Slánsky jeho vraždu objednal za dvadsaťtisíc korún.
Na slobodu Přikryla prepustili po viac ako štyroch rokoch, ktoré strávil vo väzniciach na Pankráci, v Ruzyni, na Borech a v Leopoldove. Väzenskú celu opustil v lete 1953, teda pol roka po tom, ako aj Rudolfa Slánskeho zomlelo mlynské koleso politických procesov, ktoré sám pomáhal roztáčať. Přikrylovo svedectvo z Chabenca sa, paradoxne, stalo aj jedným z obvinení voči Slánskemu.
Po prepustení pracoval Přikryl ako robotník. Sterilizoval ovocie a varil sirup v podniku Fruta Nymburk a neskôr bol nočným strážnikom na píle. Zomrel v roku 1968, len niekoľko týždňov pred príchodom sovietskych tankov.
Jozef Majchrák/
Narodil sa v roku 1975. Študoval politické vedy a sociológiu na Fakulte humanistiky Trnavskej univerzity. Po skončení štúdia v roku 1998 pracoval ako analytik v Inštitúte pre verejné otázky v Bratislave a autorsky sa podieľal na viacerých výskumných projektoch a publikáciach z jeho produkcie. Je spoluatorom niekoľkých vydaní Súhrnných správ o stave spoločnosti, ako aj Súhrnnej správy o Rómoch na Slovensku. Novinársky začínal v roku 2005 v Hospodárskych novinách, kde sa venoval najmä domácej politike. Od roku 2006 pracuje v .týždni a občasne prispieva do revue Impulz. Je ženatý, má jednu dcéru a žije v Pezinku.
.cesta za odbojom
Život Vladimíra Přikryla, tak ako ho plánovali jeho rodičia, vôbec nemal byť dobrodružný. Narodil sa v roku 1895 v Horních Studénkach, na severnej Morave, do učiteľskej rodiny. Rodičia si vážili vzdelanie a v ich predstavách sa Vladimír mal stať študovaným a úspešným obchodníkom. Po maturite začal študovať na vysokej hospodárskej škole v Tábore. Keďže vypukla prvá svetová vojna, stihol ukončiť len dva semestre. Musel narukovať a so svojím plukom odišiel na front do Haliče. Po niekoľkých mesiacoch prebehol takmer s celou svojou rotou na ruskú stranu a po krátkom pobyte v ruskom zajatí vstúpil do Československých légií. Do Československa sa vrátil až v roku 1920 v hodnosti nadporučíka a v armáde už ostal. Vystriedal niekoľko posádok v severných Čechách a po nejakom čase ho povolali do hlavného štábu armády. Postupne ho povýšili na podplukovníka, oženil sa a všetko vyzeralo tak, že jeho pokojnému životu už nič nestojí v ceste.
Po okupácii Čiech a Moravy Hitlerom však odmietol zotrvať na pohodlnom poste riaditeľa odboru v Najvyššom cenovom úrade a hľadal všetky možnosti, ako sa pridať k zahraničnému odboju. Zapojil sa do ilegálnej organizácie Biela ruža, prostredníctvom ktorej sa mu nakoniec podarilo dostať do zahraničia. Prvý pokus o útek z Protektorátu mu však nevyšiel. V poslednej dedine na moravsko-slovenskom pomedzí natrafil Přikryl, prezlečený za kňaza, s breviárom a ružencom v ruke na pohrebný sprievod. Babky, presvedčené, že ide o ich nového kaplána, mu na jeho zdesenie začali bozkávať ruky a prosili ho, aby im už teraz hneď pomohol pochovať „mladého Pavláska“, ktorý zomrel na zápal pľúc. „Pamätal som si niekoľko latinských viet z pohrebov, pretože som sa pýtal otca, čo ktorá latinská fráza znamená, a tak môj smútočný obrad nakoniec nevyznel najhoršie a nebol podozrivý. Zlatým klincom bol môj príhovor nad hrobom, ktorý urobil na okolostojacich dojem a vyvolal v nich silné emócie,“ spomínal Přikryl po vojne. Na Slovensko sa mu však podarilo dostať až na druhý pokus. Po dlhšom blúdení a zmenách trasy nakoniec prišiel do Trnavy. Tu sa ho ujali trnavskí jezuiti a pomohli mu dostať sa do Budapešti. Odtiaľ pokračoval so skupinou ďalších Čechoslovákov cez Juhosláviu do Francúzska. Vo svojej knihe Za vlády tmy uvádza Přikryl aj túto spomienku z juhoslovansko-gréckych hraníc: „Skôr ako sme vyrazili, nechal si ma zavolať juhoslovanský veliteľ. Upozornil ma, že s nami vo vlaku v kupé I. triedy cestuje kapitán SS Schmidt. Opýtal sa ma, prečo sme ho v niektorom tuneli nevyhodili z vlaku. O jeho prítomnosti sme netušili, preto som ho žiadal, aby ho zatkol. Veliteľ vyhlásil, že to môžeme urobiť sami a že ho máme zniesť zo sveta niekde na území Grécka. Bol to náš prvý skutok odplaty...“
Vo Francúzsku sa Přikryl stal veliteľom pešieho práporu a zapojil sa do obranných bojov na rieke Marne. Bol však sklamaný demoralizáciou francúzskej armády, ako aj ľahostajnosťou časti Francúzov k nemeckej hrozbe. Po tom, ako sa musel prizerať Mníchovu a československej reakcii naň, mal pocit, že v krátkom čase zažíva niečo podobné aj v krajine, o ktorej si myslel, že sa Hitlerovi postaví so všetkou rozhodnosťou. Ťažko niesol najmä slovné útoky miestnych civilistov, ktorí v kaviarňach pokojne hrali karty a na československých vojakov pokrikovali, že podporujú vojnu a vyháňali ich zo svojho územia. „Francúzska armáda sa začala celkom rozkladať. Velenie úplne zlyhalo, dôstojníci strácali rozvahu a mužstvo sa opíjalo – vína bol všade dostatok – odhadzovalo zbrane a my sme sa čoraz viac presviedčali, že vo Francúzsku už nemáme čo robiť,“ píše vo svojich spomienkach.
.so Svobodom v Rusku
Po porážke Francúzska sa Přikryl presunul do Veľkej Británie a odtiaľ do Sovietskeho zväzu, kde sa stal zástupcom veliteľa 1. československej samostatnej brigády. Tej v tom čase velil plukovník Ludvík Svoboda. Vzťahy medzi oboma veliteľmi neboli príliš srdečné. Přikryl Svobodovi vyčítal, že je až príliš ústretový k sovietskym inštruktorom a v súlade s ich záujmami chce nie ešte celkom dostatočne vycvičenú jednotku poslať čo najskôr na front. Na rozdiel od Svobodu, ktorý už v tom čase politicky lavíroval, deklaroval Přikryl pri každej príležitosti svoju lojalitu londýnskej exilovej vláde a najmä jej emisárovi, veliteľovi československej vojenskej misie v Sovietskom zväze generálovi Heliodorovi Píkovi. Napätie medzi nimi dvoma ešte zosilnelo, keď sa Přikryl stal veliteľom 2. československej paradesantnej brigády. Jej základom bolo okolo dvetisíc slovenských vojakov, ktorí sa v roku 1943 dostali na východnom fronte do sovietského zajatia. Jednotku doplnili ešte o Rusínov z Podkarpatskej Rusi a volyňských Čechov a jej výsadkarský výcvik naznačoval, že sa uvažuje s jej potenciálnym nasadením v tyle nepriateľa. Svoboda sa tak oprávnene obával, že paradesantná brigáda sa môže dostať na československé územie skôr ako jeho jednotky. U generála Píku preto niekoľkokrát intervenoval, aby jednotku transformovali na klasickú pešiu brigádu.
.v Povstaní
Po krátkych bojoch na Dukle sa Přikrylova brigáda v septembri 1944 skutočne začala letecky presúvať na Slovensko, na pomoc Povstaniu. Vinou zlého počasia a logistických problémov sa však presun komplikoval a trval až do polovice októbra. Přikrylova paradesantná brigáda bola najelitnejšou jednotkou, akou velitelia Povstania disponovali. Takmer okamžite ju nasadili na najkritickejších miestach frontu a jej príslušníci podnikli úspešné protiútoky proti nemeckým jednotkám na Trnavej Hore a pri Hronskej Dúbrave. Neskôr im zverili aj obranu Banskej Bystrice. Historik Martin Lacko vo svojej knihe o SNP o účinkovaní 2. československej paradesantnej brigády píše: „Len vďaka ich obetavému zásahu proti jednotkám divízie Tatra sa podarilo obranu v údolí Hrona stabilizovať až do 26. októbra. Nielen v kvalite bojového výcviku, ale najmä v bojovej morálke prevyšovali väčšinu zmobilizovaných povstaleckých vojakov.“ Samotný generál Přikryl neskôr na adresu Slovákov vo svojej jednotke povedal, že lepších bojovníkov nepoznal na žiadnom fronte. Aj keď, ako po vojne napísal vo svojej knihe Pokračujte v horách, po príchode na Slovensko ho prekvapilo, aké nereálne očakávania majú všetci od jeho jednotky a ako sa spoliehajú, že ona sama vyženie Nemcov z krajiny. Obrúskok na ústa si nebral ani pri kritike pomerov na povstaleckom území. V liste generálovi Píkovi napríklad píše: „V zázemí je všeobecné ‚gúľanie‘, v štáboch prebytok dôstojníkov a na fronte nikto. Aj politicky je to nejednotné, každý veľa hovorí, ale nič nerobí. Nie je tu nikde vidieť vojnový, bojový ruch a tempo. A to je chyba.“ Priamo na povstaleckom území Přikryl tvrdo kritizoval aj správanie sovietskych partizánov voči slovenskému obyvateľstvu. V tomto smere podľa neho zvlášť vynikala partizánska brigáda majora P. A. Velička, o ktorej účinkovaní napísal. „Partizáni, respektíve takzvaní partizáni, znásilňovali a lúpili, a to sa, pochopiteľne, zase nezaobišlo bez krviprelievania. Svoje konanie v takýchto prípadoch ospravedlňovali tým, že aj tak sú to všetko fašisti...“
Práve touto verejnou kritikou partizánov začal Přikryl pomaličky pútať pozornosť tých, ktorí sa neskôr postarali o jeho pád.
.so Slánskym v horách
Vráťme sa teraz k už spomínanému stretnutiu na Starých Horách. Odohralo sa na konci októbra 1944, keď sa paradesantná brigáda presúvala na Donovaly. Muž, s ktorým sa tu vtedy Přikryl stretol, sa volal Rudolf Slánsky. Predvojnový komunistický poslanec pôsobil ako zástupca strany pri hlavnom partizánskom štábe v Kyjeve a po vypuknutí Povstania bol spolu s ďalším poslancom Jánom Švermom vyslaný do Banskej Bystrice, kde sa stal členom hlavného povstaleckého orgánu Rady pre obranu Slovenska. Fungoval aj ako politický poradca partizanského štábu. Přikryl mu v rozhovore vyčítal správanie niektorých partizánov voči miestnym ľuďom, rabovanie dedín, znásilňovanie žien a vraždy rukojemníkov. „Neodpovedal. Bolo vidieť, aký mu je rozhovor na tú tému nepríjemný. Veď to boli práve partizáni, ktorí mali byť avandgardou, ktorá ešte pred príchodom Červenej armády šírila na Slovensku myšlienky komunizmu,“ napísal Přikryl v knihe Za vlády tmy. Obaja muži sa potom, po ústupe povstalcov do hôr, zrazili ešte niekoľkokrát. Generál kritizoval Slánskeho nekompetentné zásahy do vojenských rozhodnutí, odmietal ich rešpektovať a vyčítal mu, že zbytočne riskuje životy vojakov. Najmä ho však vinil zo spoluzodpovednosti za smrť jeho komunistického druha poslanca Švermu. A nenechával si to len pre seba. Podľa Přikryla zanechal Slánsky chorého a zoslabnutého Švermu so sovietskym partizánom na hrebeni Chabenca v Nízkych Tatrách napospas snehovej búrke a mrazu, hoci bolo v jeho silách zabezpečiť Švermov prenos do partizánskeho tábora kapitána Jegorova. „Slánsky nevedel, že som sa s niekoľkými svojimi príslušníkmi stal náhodou svedkom posledných hodín života Jána Švermu. Až keď skonal, odišiel som do Asmolovovho štábu. Slánsky sa už ubytoval v kolibe, kam mohli bez veľkých problémov dopraviť aj Švermu a možno tak zachrániť jeho život. Pýtal som sa ho, či mám nechať zniesť jeho telo, ale bol som odmietnutý s tým, že Šverma zomrel ako hrdina a nemám sa o nič starať (...) Len čo si Slánsky uvedomil, že viem o okolnostiach smrti jeho poslaneckého kolegu, zmenil svoje správanie voči mne. Bolo potom veľmi odmerané a nekompromisné,“ píše Přikryl.
.väzenie
Po vojne sa obidvaja známi zo slovenských hôr vrátili do Čiech. Slánsky ako druhý najsilnejší muž komunistickej strany a aktívny strojca februára 1948, Přikryl ako veliteľ výcvikového tábora v Miloviciach. Ako generál nekomunista nemal v armáde, čoraz viac kontrolovanej členmi strany, vyhliadky na oslnivú kariéru. Namiesto postupu skôr pomaličky zostupoval do veliteľských funkcií druhého rangu. Niekto mal však záujem, aby padol úplne.
V máji 1949 Přikryla zatkli a obvinili z účasti na príprave protištátneho spiknutia a zo špionáže. Vo vykonštruovanom procese ho odsúdili na deväť a pol roka väzenia a degradovali na vojaka. Generál bol do smrti presvedčený, že o jeho pád sa postaral práve Rudolf Slánsky. Dokonca tvrdil, že sa ho vo väzení dvakrát pokúsil dať zavraždiť. Raz, keď bol „omylom“ zaradený medzi väzňov, čakajúcich na popravu a druhý raz mu údajne podali jed do kávy. Toto tvrdenie Přikryl opieral o osobné svedectvo jedného z dozorcov, bývalého legionára, podľa ktorého si vraj Slánsky jeho vraždu objednal za dvadsaťtisíc korún.
Na slobodu Přikryla prepustili po viac ako štyroch rokoch, ktoré strávil vo väzniciach na Pankráci, v Ruzyni, na Borech a v Leopoldove. Väzenskú celu opustil v lete 1953, teda pol roka po tom, ako aj Rudolfa Slánskeho zomlelo mlynské koleso politických procesov, ktoré sám pomáhal roztáčať. Přikrylovo svedectvo z Chabenca sa, paradoxne, stalo aj jedným z obvinení voči Slánskemu.
Po prepustení pracoval Přikryl ako robotník. Sterilizoval ovocie a varil sirup v podniku Fruta Nymburk a neskôr bol nočným strážnikom na píle. Zomrel v roku 1968, len niekoľko týždňov pred príchodom sovietskych tankov.
Jozef Majchrák/
Narodil sa v roku 1975. Študoval politické vedy a sociológiu na Fakulte humanistiky Trnavskej univerzity. Po skončení štúdia v roku 1998 pracoval ako analytik v Inštitúte pre verejné otázky v Bratislave a autorsky sa podieľal na viacerých výskumných projektoch a publikáciach z jeho produkcie. Je spoluatorom niekoľkých vydaní Súhrnných správ o stave spoločnosti, ako aj Súhrnnej správy o Rómoch na Slovensku. Novinársky začínal v roku 2005 v Hospodárskych novinách, kde sa venoval najmä domácej politike. Od roku 2006 pracuje v .týždni a občasne prispieva do revue Impulz. Je ženatý, má jednu dcéru a žije v Pezinku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.